Škola v prírode

ide o srandu...

    Škola v prírode

 

 

 

 

 

 

 

Naša 9.B vyráža do školy v prírode. Profesori ktorí sa zúčastnili minulého ročníku už v našej škole nepracujú a poväčšine opustili školstvo úplne, keď že pochopili, že tento odbor nie je pre slabé povahy.
Po pár prejdených kilometroch sa pokazil autobus, ktorý už pri štartovaní podozrivo pokašliaval a šofér nervózne poklepkával po volante. Spolužiak Jano ho za pár minút opravil. Jeho otec šmelí s kradnutými autami, tak sa pri ňom veľa naučil.

Cesta pokračuje veselo ďalej. Ako sa patrí na deviatakov, vyspevujeme oplzlé pesničky, ktoré nás minule naučil Janov brat pri pive. Nechceli sme, aby tí čo tam neboli zaostávali, tak som ich doma vytlačil na maminom počítači a ako pozadie som zvolil obrázky dobre vyvinutých slečien.

Nálada je skvelá. My dvadsiati sme natlačení v zadnej časti autobusu a pedagogický dozor v počte štyri kusy plus bifľoš Peter Omáčka, si vpredu vymieňajú studené obklady a z batohov vyťahujú tajuplné škatuľky s nápisom Aspirín.

Cesta prebehla normálne. Zaspievali sme si, vypili zo pár pív a niekoľko krabičiek vyfajčených cigariet nás dokonale vzpružilo. Keby sa nám nepodarilo prepáliť niekoľko sedačiek, myslím, že ani šofér by tak na nás nezazeral.

  Dorazili sme do školy v prírode, čo bolo vlastne asi desať chatiek plus kuchyňa v lese, dva alebo tri kilometre od nejakej malinkej dedinky. Len čo sme vystúpili z autobusu, prešuchtala sa po pri nás babička, ktorá spomenula, že ide nakosiť fajnú trávičku pre svojich zajačikov. Biológ Šumichrast sa chcel blysnúť akých má šikovných žiakov, tak ihneď zvolal:

 „Kto pomôže babičke s trávou?“ Po jeho slovách sa dopredu pretlačil spolužiak Martin Fajočka a so slovami „na trávu som odborník ja“, pobral sa rýchlym krokom za starenkou.

Chvíľu babke niečo vysvetľoval, potom zmizli do húštiny v lese. Z húštiny sa vznášala nejaká omamná vôňa a keď sme tam nazreli, Fajočka aj s babkou sa už potľapkávali po pleciach a babka presviedčala Martina, že si ho pamätá ako jej dvoril na zábave v roku 1968. Martin bol presvedčený, že sa mýli, lebo v tých pohnutých časoch stál na námestí v Bratislave a dva týždne bránil s odhalenou hruďou vstupu okupantov, až kým ho neskolila guľka sovietskeho poručíka. Keď že sa nemohli dohodnúť nechali sme ich tak, ale po chvíli sme ich uvideli ako sa na lúke zúrivo oháňajú kosákom a kladivom. Mysleli sme, že prebehli na stranu okupantov, ale vysvetlili nám, že len bránia fialové sloníky, ktoré prepadli bojové mravce v červených teplákoch.

Po pár minútach ohlásili víťazstvo a my sme museli uznať, že Fajočka je ne trávu naozaj odborník.

Biológ Šumichrast sa na nich začudovane pozeral a potom začal po lúke zbierať vzorky trávy. Fajočka mu nechcel  prezradiť, ktorá je tá pravá ani keď kľakol na kolená a s plačom hovoril, že v kuchyni máju už dva mesiace mravce a nevie sa ich zbaviť.

  My ostatní sme sa začali rozdeľovať  kto s kým bude spať. Chatky boli štvormiestne, tak sme zvolili systém baba-chalan, baba-chalan, aby sme udržali rovnováhu v prírode. Matikárka Okrúhla, ktorú už dávno voláme „pravítko“ podľa jej zaujímavo tvarovaného tela síce chvíľu protestovala, ale keď baby vytasili pre ňu neznáme slová ako dikriminácia a rovnosť šancí, ustúpila a telefónom si objednávala slovník cudzích slov.

  Pôvodný cieľ školy v prírode bol zrejme iný, ale keď Mišo Kvasnica vytiahol starostlivo zabalený súdok slivovice, ktorú už roky na čierno páli jeho strýko, pochopili sme, že tu nemôže byť až tak zle. Mišo u strýka poctivo brigáduje a tak keď spomenul školu v prírode,

strýko ho pohladkal po hlave a slovami“ zaslúžiš si, zabavte sa“ dogúľal desať litrový súdok a pribalil mu štamperlík, ktorým sa v ich rodine od nepamäti deti priúčajú tajom alkoholizmu.

 Tŕpli sme, či tí čo majú dozerať na náš mravný vývoj nezačnú s represáliami, ale keď angličtinárka Strastiplná povedala „nalej chlapče“, vydýchli sme si. „My si z našich platov takúto dobrotu dovoliť nemôžeme“ , pokračovala po chvíli „čús, Boh ti žehnaj“. Tak sme si všetci pripili a pokračovala voľná zábava.

  Aj my ostatní sme povyťahovali tajne zakúpené zásoby alkoholu a cigariet a teraz už bez obáv popíjali a pofajčievali, tak ako sme to videli doma u rodičov. Z kompletnej rodiny vlastne pochádza len bifľoš Omáčka a tak to aj vyzerá. Prvé dva decové poháriky sme doňho liali nasilu, prvá cigareta ho hodila o zem, ale keď sme ostriekali hasiacim prístrojom, zdal sa byť v poriadku a dokonca sa ponúkol, že bude nalievať. Snáď ešte z neho niečo bude...

  Podvečer dorazila do tábora zemepisárka Weissová a týmto riešením riaditeľ značne podcenil situáciu. Weissová je známa odporkyňa alkoholu po tom, ako sa jej tretí manžel pod vplyvom definitívne zbalil a presťahoval do podniku z názvom„U trafenej husi“, kde si aj nahlásil trvalý pobyt. Od tých čias posiela do mestských novín rôzne nepriateľské články typu „Boj proti alkoholu“, alebo „Žime zdravo“. Čítanosť novín povážlivo klesá...

  Keď zbadala potácajúce sa postavičky, chcela okamžite zjednávať nápravu, ale telocvikár Jožo Kladina na ňu zhúkol „všetci za jedného, jeden za všetkých“  a priložil si súdok slivovice k ústam. Weissová nevydržala tento psychický nátlak, roztriasla sa a zmizla s krikom kdesi v lese. Kladina, bývalý gymnasta, medzitým dorazil slivovicu a rozhodol sa predviesť nám voľnú zostavu na kruhoch. Začal sa teda vešať angličtinárke Strastiplnej po náušniciach, ale tá preto nemala pochopenie.

 

Kladina sa teda rozhodol, že naberie nové sily a s chrápaním sa zvalil spolužiačke Slušnej do lona.

 Strastiplná sa zatiaľ chytila iniciatívy a po priznaní, že je členkou trnavských hooligans, začala všetkých učiť anglické nadávky. Niektoré sme už poznali, ale učiteľ je učiteľ, tak sme sa veľa naučili.

  K večeru nás pochytil hlad, tak sme začali zháňať kuchárku, ktorá patrila k základnej výbave školy v prírode, ale nie a nie ju nájsť. Nakoniec sme spoza chatky zbadali trčať čie si nohy a tak sme ju objavili. Zjavne vyňuchala naše zásoby alkoholu a keď sme ju zobudili skríkla na nás: „detiská odporné, čo budíte unaveného človeka!“  a pobrala sa preč. Naše argumenty, že sme hladní ju nijako nezaujímali. „Deviataci sú už skoro dospelí, tak sa musia o seba vedieť postarať“, odvrkla a tackavým krokom odkráčala.

 Milan Sekerka, ktorý je aktívnym členom skautského oddielu, nás teda donútil prisahať na borovicovú vetvičku, že tento víkend vydržíme na tekutej strave. Každý musel vetvičku pošúchať a na dôkaz lojality, vypiť deci vína z kelímku od jogurtu, ktorý ktosi našiel v odpadkoch. Problém stravovania bol úspešne vyriešený, tak si k nám prišla prisadnúť aj kuchárka. Hladkala nás po vlasoch a hovorila, že sme jej zlaté detičky.

  Večer prebehol bez väčších problémov, len keď sa telocvikár Kladina zobudil a zbadal v okne svoju podobizeň, nezvládol to. S výkrikom „marťania útočia“ tĺkol do okna, až kým posledné triesky rámu neskončili na zemi. Potom sa opäť unavený zvalil na zem a už len po pod nos zašomral „misia splnená“.

  Na druhý deň ráno bolo všetkým zle, ale kuchárka si spomenula na staré pokrokové heslo“ klin sa klinom vybíja“ a dobrovolne odišla do dediny po ďalšie zásoby. Priniesla síce zo pár starých rožkov ,ale skaut Sekerka všetkým pripomenul prísahu a rožky demonštratívne hodil do potoka.

  Celý deň sa podobal tomu včerajšiemu, len Kladina, ktorý je amatérsky básnik nám ho spestril svojimi údernými veršami, ako napríklad:

   

Naša škola v prírode

nezávisí na vode

každý vie, že dobrý rum

to je balzam na rozum

 

alebo:

 

 

Bež Marienka, bež po pivo

po pive je v parte živo

a pre dobro našej party

prines k tomu dvoje Sparty

 

Takže je jasne vidno, že ani po kultúrnej stránke nás nijako nezanedbávali.

 Dva dni ubehli ako voda a v nedeľu sa bolo treba poberať domov. Nikomu sa nechcelo, veď takáto dokonalá súhra žiak- učiteľ sa len tak nevidí, ale Kladina zvolal „smola- smola , škola volá“ a poslal nás baliť.

  Tesne pred odchodom sme zistili, že zemepisárka Weissová sa stále neukázala, tak sme ju šli hľadať. Našli sme ju tristo krokov od tábora v hniezde na vysokom strome. Pokúšala sa nás síce zmiasť výkrikom “ja nie som Weissová, ja som kukučka iáá-iáá, ale Biológ Šumichrast ju prekukol. Po chvíli si spomenul, že kukučka predsa robí quá-quá a tak sme ju odhalili a zvesili zo stromu.

  Cesta domov prebehla bez problémov a na vysvedčení sme mali od „našich“ profesorov všetci za jedna. Rád spomínam na tie časy a možno aj preto som si zvolil povolanie, ktoré mám rád.

 Bože zvoní, musím utekať. Dnes mám pre svojich žiakov dobrú správu. Ideme do školy v prírode...

 

Toľko zo zápiskov nášho bývalého kolegu Jána Nepivodu. Tragicky nás opustil, keď mu Mária Weissová mladšia, rafinovaním spôsobom zamenila fľašu hruškovice s bylinou kyselkou. Všetci dúfame, že bude za tento ohavný čin pykať.
Z úctou spomíname.
Za všetkých riaditeľ školy Ronald Tlčhuba.

---