Jedna životná epizódka

Bol máj. To, čo som nazývala láskou, nezvratne hrdzavelo ako pánty na dverách dedovej chalupy. Občas som ešte chodievala do divadla hrávať rolu Degradovanej lásky. Diváci tlieskali a školáčky s glitrovými sukňami- vtedy to bol hit, odpadávali od dojatia a ronili krokodílie slzy. A ja? Sem tam som si ešte poplakala tiež, no častejšie som sa schovávala v tmavom kúte v ľavej predsieni a odtiaľ som pozorovala svet vonku.

Neviem ako dlho som tam zotrvala, pretože jedného dňa začalo veľmi husto snežiť. Postavila som si teda malého snehuliaka, zoschnuté kôstky z čerešní som odlepila z taniera a môjmu novému priateľovi som ich vtisla do tváre. Chýbal už len nos. Otvorila som chladničku, či tam nenájdem nejakú zatúlanú mrkvu. Okrem jogurtu po záruke, a sieťky s tromi citrónmi, v nej bolo prázdno ako v slimačích ulitách v akváriu na mojej poličke. Citróny boli jasným znamením. Dosť bolo kyslých úsmevov! Vzala som citróny, jeden som snehuliakovi zavŕtala do stredu hlavy, zvyšné dva nahradili ruky. Potom ešte dlho stál vzadu v záhrade a ja som ho každé ráno vídala z okna, keď som rozospatá schádzala po schodoch do kuchyne. Nebol šťastný. Napriek tomu, že nebol živý, mnohokrát som mala pocit, že som úplne ako on.

Sneh, hoci padal od hora a dokonca sa mi často zdalo, že sa kvôli mne snaží padať jemne a láskavo, moju dôveru si nezískal. Do roztápania sa mu nechcelo, a tak už som v apríli začala podozrievavo vykukovať z okna, či  tam náhodou niekto schválne nenakládol sklenú vatu. Čakala som. Na prvú zeleň, na slnko, na prvú burinu v záhrade, na peľ z púpav a tanec s vlažnými dažďovými kvapkami. Všetko sa začalo, keď ma v jedno ráno prebudilo teplé svetlo rozlievajúce sa pomedzi oblaky. Nechala som si jeho lúčmi zaliať aj svoju tvár. Bolo to, ako by niečo vo mne nenápadne tíško a jemne explodovalo. Niečo ako láska. Nie však láska k človeku, ani láska k veci. Bola to taká všeobecná láska. K životu. V prvom rade k tomu svojmu vlastnému.

Možno sa vtedy naozaj niečo zmenilo. Prestala som napríklad kupovať citróny. Začala sa vlastne šťastná epizódka. Taká môjsky bláznivo- melancholicky šťastná. Toto uvedomenie si šťastia som považovala za významný moment. Bol to presne ten moment, na ktorý som tak dlho čakala. V divadle som dala výpoveď. Nebavilo ma už hrať to, čo som bola kedysi.

Ale možno si vtedy pán Osud pomyslel, že s touto poctivou vybojovanou vnútornou vyrovnanosťou by som sa začala časom nudiť, a tak mi zase začal pod nohy hádzať kamene. Ale nielen tam.

* * *

Dívam sa z okna, v noci bola búrka a vonku je o niečo viac dýchateľne ako včera. Tu vnútri je dusivo stále. Dnes aj včera, aj pár dní predtým. Len zriedkavo sa ktosi rozhodne otvoriť okno a vyvetrať. Škoda, že len na chvíľu. Myšlienkovito si teraz často vybavujem dva obrázky. Na tom prvom vidím plačúcu ženu útlo schúlenú na stoličke v tmavej kuchyni, na tom druhom obrázku je jej muž, veľký upracovaný chlap, ktorému hnev vyrýva do tváre hlboké vrásky. Okrem hnevu má však v tvári ešte niečo. Stále sa to snažím nájsť. Možno sú tam aj cestičky, ktorými sa snažil prísť ku mne, k nevlastnej dcére, ktorej chcel ešte na samom začiatku nahradiť otca. Tiež v sebe skrývam chodníky, ktorými som hľadala tie jeho. O to predsa šlo- spojiť ich. Občas sa zdalo, že sa letmo dotýkame, ale boli to len neisté a mizivé dotyky.

Môj malý smutný snehuliak už nieje. Kadečo sa zmenilo. Kadečo zostalo rovnaké. Niektoré veci zrejme nemajú riešenie. Možno časom. Možno nikdy. Treba ísť ďalej. Aj s tými nevyriešenými vecami.

Oprášila som skicár a kúpila som si nové ceruzky. Začala som častejšie chodiť do knižnice, vrhla som sa na čítanie poézie a snažím sa pochopiť, čo je to skutočná láska. (Nemusíme hneď vravieť o láske medzi mužom a ženou.)

Je júl. O chvíľu mám dvadsať rokov. Nie, nemyslím, že je to dôležité. Stále som len na začiatku.