Život.

Stál som uväznený medzi štyrmi stenami môjho bytu a lomcovala mnou depresia. Naštvane som tresol päsťou do stola, až sa celý zatriasol. „Takto to ďalej nejde, potrebujem nejakú zmenu, lebo sa z toho načisto zbláznim!“

„Je mi tu z toho na grcanie, to ticho ma ubíja!“  „Nenávidím tento byt je tak chladný ako jej dotyky. „Počuješ  tebe to vravím !“  reval som do prázdna a v duchu som si želal aby to počula.

„Život je na hovno!“ zreval som.

Vyšiel som na balkón a zapálil si cigaretu.

 Keby som tak mal bábiku woo-doo, isto by som do nej pichal a pichal až kým by stenala od bolesti. Ach, ako rád so ju pichával, stenala tak hlasno, že ju počuli všetci susedia. Rada sa predvádzala, hrala to na mňa a ja som jej to všetko žral. Prosto si ma omotala okolo prstu a zjavne toho využívala. Bola to náruživá žena, ktorá rada experimentovala. Vôbec som sa tomu nebránil, práve naopak uvítal som je aktivitu. Vždy ma dokázala prekvapiť svojou kreativitou, až do tej inkriminovanej noci.

Deň predtým, keď sme sa lúčili mi sľúbila prekvapenie. Vraj budem vo vytržení, až uvidím čo si pre mňa pripravila. V duchu som sa tešil na ďalší spoločný maratón, tak sme to zvykli nazývať i keď samozrejme občas to boli skôr behy na  kratšie trasy,  ale veď stávajú sa aj horšie veci a netreba to brať tragicky. Veď vlastne každý má občas blbý deň. Tešil som sa na večer a po pravde bol som riadne nabudený, jej fantázia ma ešte nikdy nesklamala.

Konečne sa zvečerilo, sedel som  v kresle a čakanie som si krátil  pozeraním  futbalu.

„Crm!“ ozvalo sa zvonenie.

Vyskočil som a pohotovo otvoril dvere. Stála tam sama s provokačným úsmevom. Špúlila na mňa svoje plné pery, jej telo na mňa hovorilo priamou rečou, „zober si ma a rob si so mnou čo chceš!“ Až to vo mne zaburácalo. Striaslo ma. Schytil som ju za ruku a vtiahol ju rovno do postele. Nebránila sa, pohodlne sa uvelebila a začala sa pomaly vyzliekať.

„Hm tak striptíz!“ pomyslel som si.  „Ale veď to robí bežne, má snáď nejakú novú ozdobu na tele, žeby  novú kérku?“ uvažoval  som. Vtom som počul buchnutie dverí. „Asi prievan“ predpokladal som. Bol som totiž plne zaneprázdnený Luciou, okolie som už nevnímal. Mala ma presne tam kde chcela, stál som tam ako jej poslušný pes stačilo mi len  hodiť kosť a ja by som ju oblizoval až do rána.

„ Mám pre teba to sľúbené prekvapenie!“ zašepkala a  blažene sa usmiala.

„Už sa teším Zlato!“ opätoval som jej úsmev.

Ladne sa zodvihla z postele a rýchlim krokom vbehla do chodby. Otočil  som sa smerom ku dverám a v  tej chvíli som zmeravel. Do vnútra vkročil cudzí, polonahý muž a prihlúplo sa na mňa usmieval. Asi mal prečo, ale mne to nepripadalo ani trocha smiešne.

„Miláčik, tak toto je Karol on sa k nám pripojí!“ vyšlo z nej.

„Čo, ako pripojí?“ 

Od zlosti som očervenal a na tvári mi navrela hrozivo vyzerajúca žila.

„Tak to si prehnala a ty tam, okamžite vypadni, počuješ!“ skríkol som na chlapa a prudko som vyskočil z postele.

„Prestaň robiť scény, dobre vieš, že nie si môj jediný!“ snažila sa ma zadržať Lucia.

Malo to však celkom opačný účinok, čosi som tušil, bolo mi jasné že nie je úplná svätica, ale vmiesť mi to takto  do tváre nemala.  To ma ešte viac rozzúrilo.

Schytil som toho chlapa a vykopol  ho za dvere.

„Si normálny, okamžite ho zavolaj naspäť, lebo sme spolu skončili!“ naliehala  Lucia.

„Samozrejme!“ povedal som pokojne.

Na to som otvoril  dvere a prudko som ju sotil rovno  za ním.

„Ty chudák, mi sme spolu skončili rozumieš, so mnou si už nevrzneš!“ revala .

Na  chvíľu mi odľahlo. „Ešte aby som od teba niečo chytil!“

„Brr!“ striaslo ma pri pomyslení na to čo sa mohlo stať. Vystrájal som rôzne somariny, ale rozdávať si to v trojke ma absolútne nelákalo. O týždeň som šiel dobrovoľne darovať krv. Sľúbil som to kamarátovi, mal chorú manželku a potrebovala narýchlo transfúziu. Ja som mal zhodou okolností nulku, ako ona tak som neváhal. A vlastne deň voľna mi prišiel celkom vhod.

                                                                 *   *   *

„Tak pán Svetecký, zoberieme Vám vzorku a dáme ju na rozbor!“ oznámila mi sestrička.

Pokojne som prikývol. Ležal som rozvalený v nemocenskej posteli a v duchu som sa už videl niekde v bare, ako do seba lejem červené víno.

Vždy keď som daroval krv mi ho doporučovali piť, víno vraj podporuje tvorbu krvi. Po tom upírskom saní som bol vždy riadne dehydrovaný .

V tom ma zo sna vytrhol sestričkin hlas .

„Ľutujem pán Svetecký, ale vaša krv nie je vhodná pre darovanie!“

Zamrzol som, v tej chvíli by sa vo mne krvi nedorezal.

Náhle mi to došlo.

 „Tá kurva, ja ju zabijem!“ skríkol som a vybehol z nemocnice. Túlal som sa po meste v nádeji, že ju stretnem. Dnes mala šťastie, lebo keby som ju stretol* isto by zle obišla. Nebola nikde prešiel som všetky naše miesta, akoby sa po nej zľahla zem.

Asi po hodine  som to vzdal, pomaly som kráčal domov.

                                                                 *   *   *

„Život je na hovno!“ zreval som.

Vyšiel som na balkón a zapálil som si cigaretu.

Po chvíli som sa strhol z myšlienok.  Cigareta chutila akosi inak ako zvyčajne. Bol som pokojný, priam som si ju užíval. V hlave som si chcel premietnuť celý svoj život, tak ako to býva vo filmoch no vôbec nič neprichádzalo. Stál som tam s nemým pohľadom smerujúcim kamsi do diaľky.  Ešte posledný šluk a potom len zasvišťanie vzduchom. Tupý zvuk sa rozľahol sídliskom.

                                                                 *   *   *

„Pán Horák, prosím Vás neviete kde je pán Svetecký?“ spýtala sa nervózne sestrička.

 „Svetecký, ten  už dávno odišiel, prečo sa pýtate?“ nechápal Horák.

„Došlo tu k vážnemu pochybeniu, veľmi sa Vám ospravedlňujem, ale  výsledky pána Sveteckého boli v poriadku, zato vaša krv nie je vhodná pre darcovstvo!“

„Ako je to možné?“ pokrútil  hlavou Horák.

„Bohužiaľ ste nositeľom vírusu HIV....“