Čo mi je ľúto

...do pozornosti Kvetoňovi Záhajskému*

Môj dedo mi bol v detstve mužským vzorom narodil sa v 19. storočí vo Viedni a celý život hovoril plynule česky lebo domovský list mal po matke v Bydžovské Lhotke bojoval v prvej svetovej v Taliansku na Piave odkiaľ si priniesol ďalší jazyk a nadávky v Ríme ho naverboval do česko-slovenskej armády generál Milan Rastislav pred ktorým potom pochodoval V 2. svetovej ho fašisti väznili na pražskom Pankráci a potom po roku 1948 zasa komunisti v Jáchymove v uránových baniach a aj tak sa dožil toho že som sa narodil v jeho 66 rokoch a nemal som otca tak ako on Josef z Viedne preto mi ho nahrádzal a stihol to až do mojej dvadsiatky a potom zomrel takmer s deviatimi krížikmi na chrbáte do 79 rokov pracoval vo Vysokých Tatrách v pozícii recepčného v Grand hotely v Starom Smokovci kde využil svoju nemčinu angličtinu taliančinu ruštinu a maďarčinu Raz mi vysvetľoval že česky umí klít supr ale keď chce hrešiť tak aby mrzla v žilách krv musí použiť maďarské výrazy Nezapamätal som si ich a dnes to často ľutujem

---