Tábor v Snezvojadsku (úryvok)

Plechové vnútro vagóna pripomínalo posledný prevoz do Snezvojadska. Prsty sa pri pomyslení stáčali v klbko. Sedel som tam s Igorom a s ostatnými zo sektora C. Oči sa nám zbiehali v jednom bode. Kľúče spiaceho strážnika pri masívnych rozťahovacích dverách v nás vyvolávali šancu uniknúť z rúk tohto veľkého šialenstva. Zároveň však spomienku na nášho priateľa Ewana, ktorého prichytili pri pokuse o krádež zbraní pri čistení skladu. Deň, keď ho odsúdili na trest smrti a potom chladkrvne odstrelili na dvore, kde sme chodievali cez prestávky hrávať futbal, sa pripísal k najkrutejším udalostiam aké sme kedy v tábore zažili.

 „Máme, šancu Igor, ako nikdy predtým. Vidíš ako chrápe ten bujak?,“  povedal som šepkavo Igorovi.

„áno, ale pamätáš ako dopadol posledný pokus o útek?,“ odpovedal mi Igor s vystrašeným výrazom v očiach. Utrel si čelo od potu.

„Pamätám, ale ...“

„Chceš, aby sme dopadli ako Ewan? Roztrieľaju nás na cucky. Vieš, že nemajú zábrany pre ničím.“

Zrazu ostalo ticho. Obidvaja sme rozmýšľali, či je lepšia rýchla smrť s guľkou v zátylku, alebo pomalé mučenie v plynovej komore.  Vedeli sme však, že takto nevyzerá život. Bez chute dosiahnúť cieľ  je to ako život zvery, ktorá čaká na odstrel.