Odkladám

     Sadám si za počítač a sledujem bielu plochu. Sledujem ju dosť dlho na to, aby sa na nej niečo objavilo. Ale stále je biela. Premýšľam, ako dlho som už nenapísal niečo

N

O

R

M

Á

L

N

E. Premýšľam, ako dlho niečo

N

O

R

M

Á

L

N

E ešte nenapíšem. Alebo napíšem. Už čoskoro. Možno zajtra. Pred chvíľou som si myslel, že za chvíľu. Chvíľa už prešla a nič. Snažím sa nejakým spôsobom zaplniť stranu. Na začiatok jednu, potom ďalšie. Zatiaľ stále nič. Iba čierny kurzor bliká, pýta si nejaké slová, vety, ale ja ho vždy sklamem.

Občas mi napadne námet na poviedku. Niekedy ju začnem písať a už na začiatku viem, že ju nedopíšem. Možno by som mal skúsiť začať písať polovičné poviedky. Niekto ich možno za mňa dokončí. Ale ja nechcem, aby niekto dokončoval moje poviedky, lebo nikto nevie, ako by som ich chcel dokončiť, keby som ich chcel dokončiť.

     Kurzor stále bliká a ja viem, že čoskoro zase niečo napíšem. V hlave sa mi rodí zárodok prvej myšlienky na námet, ale odsuniem ho, pretože som unavený. Je noc. Som hladný, ale mám umyté zuby. Nemôžem predsa jesť, keď mám umyté zuby. Je to proti pravidlám. Tak ako nemôže človek piť po ovocí a ako si musí umyť ruky po vykakaní. Ako malý som sa tohto slova napočúval dosť, ale nikdy som ho nevidel napísané. Je to zaujímavé. Vysrať je už otrepané.

     Teraz už sa predsa nebudem namáhať s písaním. Je noc a zajtra musím vstávať do práce. Ale zajtra večer určite niečo napíšem. A ak nie, tak pozajtra, alebo niekedy inokedy.

Odkladám písanie. Odkladám niečo, čo odložiť nemôžem. Je to ako keby som odkladal ďalší nádych, ďalšie jedlo, pitie.

Každý deň viem, že v noci sa najlepšie píše, každú noc viem, že najlepšie sa píše cez deň. 

Odkladám písanie a myslím na iné veci napĺňajúce môj život. Sex, peniaze, alkohol.

     Text, ktorý píšem, má mať určite nejaký koniec, ale ani tento nedokončím. Sledujem blikajúci kurzor za bodkou.