Sneh teší nachvíľu

Prsty krehli januárom

trblietal sa vzduch

bol ťa nedostatok

vtedy zažila som prvý sneh

v nerytmických pochodoch a pádoch

nechávam ho ležať

Teplo domova kde si

kdesi sa rozbili dlho nebudované hodnoty

ako krysa v škatuli

s dierami na dýchanie

hľadím a nepoznám

tieto cudzie dlane

čo stískajú môj úkryt

čo krčia môj svet

Lapám ďalej po vzduchu

pod mostom divné labute

nechápu spoveď

že zvykla som si ich mať všetkých rada

napriek zlostným útokom

Si tu, moja opora

cítim tvoje teplé bozky

ktorými zabíjaš zlo vo mne

celá moja podstata

je vybudovaná najstrašnejšou genetikou