Klišé

Mýliš si hry. A nevieš potom usnúť.

Aj tak si všetko vopred prehrala.

Ako tú hudbu, čo je pomalá.

Máš iba vzhľad a podprsenku vkusnú.

Mýliš si sny. A nevieš potom zahrať.

Ani môj nástroj nie je zladený,

aby z úst vyšla hudba premeny

kveteny tvojich lesov, lúk a záhrad.

Závisí od nôh, aký je svet vratký.

Kým túto báseň celú dopíšem

– v kútiku duše – dve fľaše a zátky,

kutica, sprcha, schod – a navyše –

balkón, na ktorom visia tvoje gaťky,

sa mení ako báseň – na klišé.