Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Čo baby nedokážu / 21

23. 02. 2010
6
10
1280
Autor
filemon

Naša prvá nemocničná návšteva

 

     Keď sme prišli od Paľa domov, počuli sme z Kristínkinej izby smiech. Opatrne sme pootvorili dvere a videli sme, že ocko s dedkom upravovali moje a Kubovo veľdielo. Zmizol dážď, polovica oblaku a mojim chrobákom ktosi namaľoval ďalšie nohy. Motýle zostali.

– No, trochu ste to prehnali, ale nech si baba zvyká, nie? – povedal dedko a chichotal sa svojím tenkým hlasom. Aj ocko sa usmieval a to bolo podozrivé. V poslednom čase sa u nás všetci len ticho zakrádali, babka pritom vzdychala, dedko sa prihováral psom a ocko neustále telefonoval s mamou.

– Deje sa niečo? – spytujem sa.

– Deje, chlapci, deje! O týždeň prídu mama a Kristínka konečne domov! – pridala sa babka a dokonca nám priniesla svoje tvarohové taštičky. Svet stál zrazu na hlave a my sme s Kubom vyskakovali ako dva šimpanzy.

– Keď dokončíme Kristínkinu izbu, pôjdeme pozrieť, ako sa jej darí, – povedal ocko a všetci sme začali pracovať ako otroci. My s Kubom sme povynášali farby a špinavé papiere, babka poumývala okno a podlahu, dedko zavesil bielučkú záclonku a ocko postavil do rohu pod naše motýle a chrobáky novučičkú postieľku.

– Na dnes by to stačilo. Choďte sa umyť, pekne sa oblečte a ideme! – zavelil ocko a my sme sa išli pripraviť na našu prvú nemocničnú návštevu.

– Pamätáš sa, ako bol Paľo Hruška v maminom bruchu a tam sa naučil morseovku? – spýtal sa ma Kubo tichým hlasom, lebo sme sa už blížili k nemocnici..

– Ja tomu neverím. Hrušiak si rád vymýšľa, – šepol som.

  A čo ak sa lekári s malými deťmi musia rozprávať morseovkou? – šepol aj Kubo.

– Čo sa nepamätáš, že Kristínka sa narodila omnoho skôr ako sa mala? Nebol čas na žiadne rozprávanie, – prevrátil som oči, aby Kubo prestal, lebo už sme vchádzali do nemocnice.

– A čo ak sami lekári nevedia morseovku, a tak Kristínke nemohli dať vedieť, aby ešte nejaký čas v bruchu zostala! – povedal Kubo a ja som začal rozmýšľať, či náhodou nemá tak trochu pravdu. Ale dlho som nerozmýšľal, lebo oproti nám kráčala naša mama a usmievala sa ako slniečko. Pritisla si nás s Kubom k sebe. Myslím si, že tu v nemocnici je to povinné. Na ulici už nie. Raz ma takto objala pred školou a chalani sa mi posmievali, že som mamin maznák.

– Tuším ste vyrástli, – povedala mama plačlivým hlasom, ale hneď nám vysvetlila, že to plače od radosti. Keď sa konečne všetci vyobjímali, išli sme sa pozrieť na Kristínku. Mama nás zaviedla k veľkému oknu a ja som zrazu videl plno maličkých detí. Niektoré z nich revali ako susedova motorová kosačka a niektoré ticho spali. Ja by som sa pri takom vresku asi zbláznil.

– Vyzerá to ako obchod s deťmi, – povedal Kubo.

– Ako poznáš Kristínku, keď sú všetky deti rovnaké?, – obrátil som sa na mamu.

– Hádajte, ktorá to je! – zatvárila sa mama tajomne.

Teda, už som riešil všelijaké hádanky, ale takúto ešte nie.

– Nebudem brať do úvahy holohlavé bábätká, – ozval sa Kubo.

– A ja tie urevané, – dodal som.

– Mohla by to byť tá maličká princezná tu pri okne, – ozval sa zrazu dedko, – vyzerá ako ty, keď si bola malá.

Mama len prikývla a my s Kubom sme pozerali ako puky. Taká malá? A holohlavá? A urevaná? A princezná?

– Paľova sestra vyzerá trochu ináč, – povedal Kubo a cítili sme sa podvedení. Za toto sme mušketiersky bojovali?

Ale o chvíľu sa stal zázrak. Kristínka prestala plakať. Dokonca na chvíľu otvorila oči a potom si začala strkať ručičku do úst.

– Celkom dobré číslo, – povedal Kubo a všetci sme sa zasmiali. Ale dlho nám nedovolili smiať sa, lebo prišla sestrička a začala nás vyháňať. Kubo využil presilovku a sestričky sa spýtal:

– A viete vy morseovku?

Sestrička sa na neho pozrela takým zvláštnym pohľadom a povedala pevným hlasom: – Neviem.

– A lekári? Tí vedia, že?

Ale sestrička už nepočúvala a zatvárala za nami dvere.

– Čo som ti hovoril? – zatváril sa Kubo dôležito.

– A prečo by mali vedieť morseovku? – spýtala sa mama, lebo ona má uši ako netopier.

– Len tak, – zahováral Kubo.

– Lebo ja morseovku viem, – povedala.

– Je to jasné, – povedal mi Kubo večer, keď sme už ležali v posteliach. – S deťmi v bruchu sa rozprávajú mamy. S nami sa asi rozprávala málo, keď sme morseovku už zabudli.


10 názorů

filemon
17. 03. 2010
Dát tip
Ešte som to neponúkla, lebo sa momentálne robí na inej mojej knižke. Plánujem go grantového systému na budúci rok. Potom dám vedieť

avox
17. 03. 2010
Dát tip
dej vědět, až to vyjde, taky bych ji chtěla mít doma :-) */

filemon
06. 03. 2010
Dát tip
V poslednom období píšem väčšinou pre deti. Ja síce nepracujem s malými deťmi /maturanti sú už v podstate dospeláci/, ale ja sama sa cítim ako večné dieťa. Asi v tom to bude

filemon
24. 02. 2010
Dát tip
Vďaka

čučenka
24. 02. 2010
Dát tip
je vidět, že dobře rozumíš dětské duši :-)

taky si jednu knížku předběžně objednávám :o)

filemon
23. 02. 2010
Dát tip
Mám to v úmysle ponúknuť jednému vydavateľstvu, tak drž palce. A ďakujem :))

Hesiona
23. 02. 2010
Dát tip
Tohle je tak fantastické, že bych to hned koupila, kdyby to vyšlo knižně! :o)

Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru