Na Písmáku publikuje 51 tisíc autorů, 463 tisíc textů, miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

1984 - recenzia
datum / id30.10.2001 / 35446Vytisknout |
autorMajoslav
kategorieRecenze i neliterárníDalší dílo autora
zobrazeno3974x
počet tipů3
v oblíbených0x
zařazeno do klubůKlub slovenských Písmakov, Klub slovenských Písmakov,
Prolog
Recenzia na jednu velmi dobru knihu
1984 - recenzia

1984

Kniha 1984 je jednoznačne jedna z najlepších kníh, ktoré som niekedy prečítal. Až neuveriteľne depresívnym spôsobom podáva temné stránky (a že ich nie je málo) totalitného režimu. Oproti Orwellovej druhej známej (a možno známejšej) knihe ZVIERACIA FARMA je asi ako motorová píla oproti ihle. Zatiaľ čo v ZF je v podstate na rozprávkový spôsob podaná revolúcia, ktorá sa vymkla z rúk, a v tejto knihe sú vykreslené zlé strany snáď každej revolúcie, a je tu veľké upozorneni

e, že sa to môže stať s každou revolúciou, lebo ľudia, ktorý sa dostanú k moci sú veľmi ľahko schopní z krásnych ideálov a rovnosti spraviť delenie a povyšovanie sa nad inými. ZF je vo Veľkej Británií jedna z kníh povinnej literatúry pre 14-15 ročné deti, aby si uvedomili, že ľudia sú ľudia, a komunismus vo svojej podstate je iba utópiou, ktorá nikdy nemôže fungovať, že je nebezpečný a NEREFORMOVATEĽNÝ (čo nám a celému svetu potvrdili skoro všetci naši susedia v roku 1968). 1984 je však už vyslovene literatúrou pre dospelých. ZF je vlastne len takou škrupinkou ako totálny režim vypadá, také pozorovanie ohňa z diaľky – 1984, je už na druhú stranu státie priamo v ohni, to už je tvrdé jadro krutého režimu a na rozdiel od ZF, končí presne tak, ako začína a prebieha – smutne. Orwell bol v podstate génius – vizionár. Jednoducho prehodil posledné číslice roku 1948, kedy túto knihu napísal na 1984 a veľká vízia bola na svete. A aj keď sa vlastne trošku s tým rokom sekol, lebo v osemdesiatomštvrtom sa už komunismus uvoľňoval (a tentokrát bez odporu a všade) a poľudšťoval – jeho vízia nastala oveľa skorej, ako predpokladal – v podstate opísal roky šestdesiate a sedemdesiate, ale predsa len sa mu to podarilo celkom presne, a veľa vecí z jeho knihy naozaj pripomína dianie počas týchto rokov. Ale teraz už konečne k príbehu. Keď vo ZVIERACEJ FARME bola popísaná revolúcia, ktorá sa síce vymkla z rúk, ale na konci bola našťastie potlačená a “všetko dobre dopadlo“ (skrátka rozprávka), v 1984 sa tá revolúcia už podarila uskutočniť – a z tejto sa potom vyvynula totalitná nadvláda. Všetci ľudia na tejto planéte sú ovládaní a patria jednej z troch totalitných Strán, ktoré vládnu svetu. Jedna sa nachádza v Oceánií, druhá v Eruázií a tretia vo Východoázií. Vo svojej podstate sú si také isté, len sa akurát inak volajú. Svojim ľuďom vládnu terorom a šíria nenávisť. Svet si rozdelili na tri rovnaké územia a neustále vedú boje o svetovú nadvládu. No tú žiadna z nich nikdy nedosiahne, lebo ani keď sa dve proti jednej spolu spoja, nie sú tak silné, aby sa im ju podarilo zničiť. A keby sa im to aj podarilo – dve Strany spojené nikdy nevydržia tak dlho spolu, lebo sa jednoducho neznesú, a vždy jedna sa teda proti tej druhej spikne s treťou, proti ktorej doteraz bojovali. A tak to plynie dlhé roky a vojna je vlastne večná. Na celom svete nie je miesto pre lásku, priateľstvo alebo slobodu…

Celá kniha sa odohráva v podstate v sci-fi svete. A aj keď sa tu nestretneme s žiadnymi intergalaktickými zbraňami ani nadpozemskými bytosťami, atmosféra nahovára, že to nie je celkom náš svet. A bodaj by aj bol – detaily, poukazujúce na svet totality (a samozrejme, nielen tie) a ktorými je táto kniha prešpikovaná až na kosť, ukazujú, že sa to celé nedeje na úplne “normálnom“ mieste. Dej sa odohráva v meste Londý

n, ktoré je pod nadvládou Strany Veľkého brata, ktorá vládne celej Oceánií. Neexistuje miesto v Oceánií, kde by ľudí nešpehovali televízne obrazovky, ktoré sú aj v ich domoch a bytoch, neodpočúvali mikrofónmi, alebo neboli sledovaní tvárou Veľkého brata, nesmrteľného vládcu Oceánie, ktorého tvár je všade. A pod ňou stará známa veta, ktorú snáď každý inteligentný jedinec pozná a spája ju s touto knihou, a ktorú veľa dnešných ľudí používa ako symbol pre špehovanie: “VEĽKÝ BRAT ŤA POZORUJE“. Takisto slogany Strany sa dajú vidieť všade:

VOJNA JE MIER

SLOBODA JE OTROCTVO

NEVEDOMOSŤ JE SILA

Neskôr v príbehu bude vysvetlená logika týchto troch spojení. Ľudia, ktorý žijú v Oceánií musia veriť a slúžiť jedine Strane Veľkého brata, a tohto musia milovať. Ináč sú odstránení. Nemajú žiadne vlastné názory, lebo všetko, čo Strana povie je pravda, a nič iné. Ovláda a kontroluje každý kúsok života svojich obyvateľov.

Špehovia Ideopolície sledujú pozorne, či ľudia neporušujú niektorí zo zákonov. Dokonca aj deti sú špehovia – vychovávaní v špeciálnych táboroch – špehujú správanie svojich rodičov a keď objavia nejaký prehrešok, tak ich bez všetkého zradia Ideopolícií, a rodičia im to ešte veľkodušne prepáčia. Zradcovia sú potom odvedení do väzenia, kde sú mučení tak dlho, až kým

sa nepriznajú ku každému prehrešku, ktorý si Strana zmyslí, aj k takým, ktoré nespáchali. A potom jednoducho zmiznú, ich mená sa vymažú z každej listiny, akoby nikdy ani neexistovali.

Každý správny straník teda myslí to isté, kričí tie isté slogany a heslá, ustavične pracuje, a nenávidí svojích nepriateľov. Či v noci, alebo vo dne, obrazovky informujú občanov, ako sa zlepšuje život v Oceánií – hovoria ľuďom, že žijú v bohatstve, a že zo dňa na deň sú šťastnejší a silnejší. V skutočnosti, samozrejme, občani

a Oceánie trpia hladom, v obchodoch nemôžu zohnať také veci ako žiletky, alebo topánky, a dostávajú málo peňazí za svoju prácu.

Jedna z vecí, ktoré sa snaží Strana vykynožiť, je sexuálny inštinkt, lebo sa bojí, že vďaka nemu by sa mohol vytvoriť iný svet, ktorý by už nemohol byť kontrolovaný Stranou. Aférky a sexuálny akt sú rebéliou. Preto napríklad svadba nie je povolená, keď sa muž a žena navzájom priťahujú. A deti sa “produkujú“ hlavne umelým oplodnením.

Ešte jednu maličkú vec k popísaní “sveta budúcnosti“ v 1984 – okrem Straníkov, teda bežných občanov Oceánie sú tu ešte takzvaní proleti, ktorých je asi 80 % populácie. Žijú v starých, najchudobnejších štvrtiach miest, majú ešte menej peňazí ako Straníci, žijú v ešte väčšej chudobe, majú ešte menej jedla,

skoro žiadnu medickú pomoc, ale na druhú stranu sú slobodní – nemajú žiadne záväzky voči Strane, a táto ich ani neovláda. Veci na jedenie, oblečenie a pod. získavajú na čiernom trhu, kde si aj bežný Straník chodí kupovať niektoré svoje veci, lebo ich v bežných obchodoch skrátka nedostane, nech Strana hlása čo chce. Zo svojho jednoduchého pohľadu na vec sú na tom lepšie ako Straníci. Nikto im napríklad nezakazuje, aby jedli menej čokolády, menej fajčili, alebo pili menej alkoholu. Majú dokonca aj svoje pravé, nefalšované hostince. Winston Smith, hlavný hrdina knihy verí, že sila na premoženie Veľkého brata je v proletoch.

Tak, už som dosť popísal celý paradoxný svet roku 1984, takže si už môžte urobiť celkom dobrú predstavu, ako to tam asi vyzerá, a teraz sa pustím trochu k hlavnému hrdinovi, keď už som ho spomenul. Winston Smith pracuje na Ministerstve Pravdy, kde jeho každodenná práca pozostáva z opravovania rôznych nesprávnych údajov vo výtlačkoch, ktoré už vyšli. Mení tým pádom každý deň minulosť. Napríkl

ad opravuje nepresné predpovede Veľkého brata na tie, ktoré sa naozaj stali. Alebo, keď Oceánia bojuje s Euráziou proti Východoázií, ale časom sa nepriateľ zmení a Oceánia potom bojuje s Východoáziou proti Eurázií, tak potom sa zmenia aj záznamy. Dokumenty, v ktorých je uvedené, že Východoázia je nepriateľ, sa jednoducho prepíšu. Chybné strany sa spália a nahradia novými, takže minulosť sa tým pádom zmení, bez nejakého zápisu, že sa zmenila. A takto neustále každý deň dokola. Aj keď to druhým neprizná (čo by ho stálo krk), nenávidí Veľkého brata, a snaží sa pochopiť, o čo vlastne v tomto svete ide, snaží sa vymaniť z pút vlády VB a prejsť k rebelom. Verí, že tvrdenia o tom, že v Oceánií existuje údajná skrytá rebelská aliancia, sú pravdivé. Rozmýšľa neustále o časoch pred Revolúciou, ktoré si už ani sám poriadne nepamätá, a aké to vtedy bolo dobré…

Apropos Ministerstvo Pravdy – tie ministerstvá sú v Londýne presne štyri a každé sa zaoberá presne opakom toho, čo hlása, Ministerstvo Pravdy sa zaoberá klamstvami, menením minulosti, Ministerstvo Lásky sa zaoberá nenávisťou, lebo je sídlom Ideopolície, Ministerstvo Mieru sa zaoberá plánovaním vojny, a Ministerstvo Hojnosti sa zaoberá skracovaním stravy obyvateľom – teda hladomorom.

Winston sa rozhodne proti Strane v

iesť aspoň svoj osobný, vnútorný boj – začne si viesť denník, kde si zapisuje svoje poznatky, čo je, samozrejme, zakázané (a pretože je aj uňho doma obrazovka, ktorá ho sleduje, tak sa musí posadiť tak, aby bol z jej zorného poľa). Neskôr stretne pohľadnú Júliu, ktorá pracuje tiež na Ministerstve Pravdy – navzájom sa do seba zaľúbia a začnú sa stretávať na tajných miestach (a samozrejme, len raz za čas, lebo obidvaja veľa pracujú a ináč by to bolo podozrivé). Hlavná vec, čo Winstona na Júlií priťahuje, je to, že je v podstate skazená tým, že mala sex už s hromadou ďalších mužov – čo je však preňho oveľa lepšie, ako aby bola konzervatívna frigidná členka Strany. Pretože, ako som už spomínal, je sex jedna z vecí, ktoré Strana zakazuje, je toto vlastne prejav Júliinej rebelie proti nej. V jednom momente ju aj Winston výstižne označí ako “rebelku, ale len od pása dole“. Obidvaja sa rozhodnú, že prejdú k rebelom, aby mohli Stranu zhodiť. Či sa im to podarí, uvidíte sami na konci príbehu. Ale to Vám poviem na rovinu – také zakončenie a pointu nemá hociktorá kniha…

Jedna z vecí, ktorá ma na tejto knihe najviac zarazila, bolo to, že systematickým obrezávaním ľudského slovníka, ktoré tkvie v tom, že sa stále používa menej a menej slov sa má prísť k tomu, aby ľudia tým pádom aj menej mysleli, a nepáchali zločiny proti Strane ani v myšlienkach.

Myslím, že každý, kto aspoň trochu okúsil vládu totalitného štátu, vie, o čom táto kniha je a vie si dať dokopy, že keď sa hovorí o Veľkom bratovi, alebo o Ideopolícií, na čo sa vlastne naráža.

Je tam oveľa, oveľa viacej vecí, ktoré sa už nevopchajú do jednej výstižnej recenzie – viete čo, spravte mi jednu láskavosť, prečítajte si jedno z najvýznamnejších diel minulého storočia, a budete múdrejší.

Ešte jedna malá perlička na záver: Eric Arthur Blair (aké je pravé autorovo meno) BOL komunista. Je to zvláštne, ale je to tak. Bol však zástancom len teorií Marxa a Lenina. Z duše nenávidel Stalinove “nepochopenie“ myšlienok týchto mysliteľov a jeho teroristický režim. Napríklad vo ZVIERA

CEJ FARME starý a múdry brav, ktorý na pokraji smrti prenecháva vývoj farmy do rúk zvieratám s prianím, aby z toho spravili niečo pozitívne nemá symbolizovať nikoho iného ako samého strýčka Uljanova…

3 úryvky z knihy 1984:

“Je to krásna prácička, ničiť slová. Samozrejme, najväčší odpad je pri slovesách a prídavných menách, ale aj stoviek podstatných mien by sa dalo zbaviť. A nie sú to iba synonymá, ale aj antonymá. Napokon, aké oprávnenie na existenciu má slovo, ktoré je len opakom iného slova? Už samo os

ebe slovo predsa obsahuje protiklad. Vezmi si, napríklad, slovo “dobrý“. Ak jestvuje slovo “dobrý“, načo je potrebné slovo “zlý“? “Nedobrý“ naprosto postačí – je dokonca lepšie, pretože je to presný opak, čo sa nedá povedať o druhom slove. Alebo, ak potrebuješ silnejší výraz slova “dobrý“, aký zmysel má celá reťaz nepresných a nepotrebných slov ako “výborný“ či “vynikajúci“ a všetky ostatné? Ten význam predsa vystihuje “naddobrý“, alebo ak potrebuješ ešte niečo silnejšie, “nadnaddobrý“. Samozrejme, že tieto tvary už používame, pravda, v definitívnej verzii newspeaku už nič iné nebude. Nakoniec celý pojem “dobra“ a “zla“ bude vystihovať iba šesť slov – v skutočnosti len jedno slovo. Chápeš, Winston, aká je to krása? Samozrejme, že autorom pôvodnej myšlienky je VB," dodal.

Pri zmienke o Veľkom bratovi si Winston hneď nasadil nedočkavý výraz. Napriek tomu však Syme odhalil uňho niečo ako nedostatok nadšenia.

“Keď ty, Winston, nedokážeš celkom oceniť newspeak,“ poznamenal takmer zronene. “Dokonca aj keď v ňom píšeš, stále myslíš v oldspeaku. Prečítal som si zopár tvojich vecí, ktoré z času na čas uverejňuješ v

The Times. Vcelku sú dobré, ale predsa len sú to preklady. Srdce ťa ešte stále ťahá k oldspeaku s celou jeho neurčitosťou a zbytočnými významovými odtieňmi. Nedokážeš pochopiť, aké je krásne ničiť slová. A vieš ty vôbec, že newspeak je jediný jazyk na svete, ktorého slovná zásoba sa z roka na rok zmenšuje?“

Winston to samozrejme vedel. Usmial sa, ako dúfal súhlasne, ale netrúfal si nič vysloviť. Syme si odhryzol ďalší kus tmavého chleba, chvíľu ho žul, a potom pokračoval:

“Nechápeš, že jediným cieľom newspeaku je zúžiť rozsah myslenia? V konečnom dôsledku dosiahneme stav, keď ideozločin nebude vôbec možný, nebudú totiž jestvovať slová, ktoré by ho mohli vyjadriť. Každý potrebný pojem bude v budúcnosti vyjadrovať

jediné slovo; jeho význam sa presne stanoví a všetky vedľajšie významy sa vygumujú a zabudne sa na ne. V jedenástom vydaní už nemáme k tomuto cieľu ďaleko. Pravda, tento proces bude pokračovať ešte dlho po tvojej i mojej smrti. Rok po roku bude menej a menej slov a rozsah vedomia sa vždy o niečo zmenší. Isteže, už dnes nejestvuje dôvod, či opodstatnenie na páchanie ideozločinov. Všetko je to len otázka sebadisciplíny a ovládania skutočnosti. Lenže v konečnom dôsledku ani to nebude potrebné. Revolúcia sa zavŕši vtedy, keď jazyk bude dokonalý. Newspeak je angsoc a angsoc je newspeak,“ dodal s nádychom skéhosi mystického uspokojenia. “Zišlo ti, Winston, vôbec niekedy na um, že okolo roku 2050, a to vravím o najneskoršom termíne, nebude jedinej živej bytosti, ktorá by rozumela tejto našej konverzácií?“

“Okrem…“ začal Winston pochybovačne, ale sa zarazil.

Už mal na jazyku “okrem proletov“, ale sa zastavil, lebo si nebol načistom, či jeho poznámka nie je tak alebo onak nepravoverná. Syme však pochopil, čo chcel povedať.

“Proleti nie sú ľudské bytosti,“ poznamenal bezstarostne. “Okolo roku 2050 – a pravdepodobne ešte skôr – prakticky už nikto nebude oldspeak ovládať. Z celej starej literatúry nezostanú ani len zdrapy. Chaucer, Shakespeare, Milton, Byron – tí všetci budú jestvovať iba v newspeakových podobách, nielenže sa zmenia na niečo iné, ale zmenia sa na protiklad toho, čo boli. Dokonca aj literatúra Strany sa zmení. Ba aj heslá sa zmeni. Ako by mohlo existovať heslo “sloboda je otroctvo“, keď pojem slobody sa zruší?! Celá myšlienková klíma bude iná. Nijaké myslenie v tej podobe, ako ho teraz chápeme, vlastne ani

nebude. Pravovernosť znamená nemyslieť – nepotrebovať myslieť. Pravovernosť je nevedomosť.“

A vtedy zrazu Winston nadobudol vnútorné presvedčenie, že skôr či neskôr Syma vyparia. Je priveľmi inteligentný. Vidí priveľmi jasne a rozpráva priveľmi otvorene. Takých ľudí Strana neobľubuje. Jedného dňa zmizne. Má to vpísané do tváre.

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Všetko sa rozplývalo v hmle. Minulosť sa vyhladila, na toto vygumovanie sa zabudlo, lož sa stala pravdou. Len raz v živote získal –

po udalosti, a to sa rátalo – nesporný dôkaz o falzifikácií. Držal ho v prstoch celých tridsať sekúnd. Istotne to bolo niekedy v roku 1973, nech je, ako chce, ale určite to bolo vtedy, keď sa rozišiel s Katharine. V skutočnosti sa to stalo asi o sedem či osem rokov skôr.

Všetko sa to začalo v polovici šestdesiatych rokov, v čase veľkých čistiek, keď pôvodných vedúcich predstaviteľov Revolúcie raz a navždy vymazali z dejín. Do roku 1970 už nik z nich nezostal, len Veľký brat. Všetkých ostatných odhalili ako zradcov a kontrarevolucionárov. Goldstein ušiel a skrýval sa nevedno kde a zopár ďalších jednoducho zmizlo, väčšinu však popravili po pompéznych procesoch prístupných pre verejnosť, na ktorých sa všetci k zločinom priznali. Medzi poslednými, ktorý prežili, boli tra

ja muži menom Jones, Aaronson a Rutherford. Niekedy v roku 1965 túto trojicu zatkli. Ako sa vtedy často stávalo, zmizli na rok či na dlhšie, takže sa nevedelo, či žijú, alebo nie, až sa napokon objavili a sami seba obvinili. Priznali sa k špionáži v prospech nepriateľa (aj vtedy bola nepriateľom Eurázia), k sprenevere verejných prostriedkov, k vraždám viacerých oddaných straníkov, k intrigám voči vodcovstvu Veľkého brata, ktoré sa začali dávno pred Revolúciou, k sabotážam, ktoré zapríčinili smrť státisícov nevinných. Po tomto priznaní ich omilostili, znovu prijali do Strany, kde dostali funkcie, v skutočnosti iba sinekúry, aj keď zneli dôležito. Všetci traja napísali do The Times dlhé, servilné články, v ktorých analyzovali dôvody svojho odpadlíctva a sľubovali nápravu.

Krátko po ich prepustení videl Winston všetkých troch v kaviarni U gaštana. Spomenul si, s akým hrozivým vzrušením ich vtedy kútikom oka pozoroval. Tí muži boli omnoho starší než on; ozajstné relikvie dávno zašlého sveta, vlastne posledné veľké postavy dávno minulých hrdinských dní Strany. Ešte na nich lipol nádych odzbrojujúceho čara ilegálneho boja a občianskej vojny. Zdalo sa mu (hoci už vtedy sa mu fakty a dátumy rozmazávali), že po mene ich poznal oveľa skôr ako Veľkého brata. Zároveň to v

šak boli aj vydedenci, nepriatelia, nedotknuteľní, do roka, do dvoch určite predurčení na smrť. Kto raz padol do rúk Ideopolície, nikdy sa z nich nedostal. Boli to mŕtvoly, ktoré čakali, kým ich znovu pošlú do hrobu.

Za stolmi pri nich nikto nesedel. Nebolo

múdre kohokoľvek v susedstve takých ľudí čo len zazrieť. Sedeli mlčky, pred nimi poháriky džinu prichutené klinčekom, špecialita kaviarne. Výzorom na Winstona najsilnešie zapôsobil Rutherford. Kedysi to bol slávny karikaturista, ktorého kresby pomáhali burcovať verejnú mienku pred Revolúciou i počas nej. A ešte aj teraz, pravda len z času na čas, sa jeho karikatúry objavovali v The Times. Boli to však už len imitácie jeho staršieho štýlu, pozoruhodne neživotné a nepresvedčivé. Vždy išlo len o odvar jeho straých tém: brlohy chudobných, hladujúce deti, pouličné boje, kapitalisti v cylindroch (dokonca akoby aj na barikádach mali kapitalisti cylindre), skrátka a dobre bol to nekonečný, beznádejný pokus o návrat do minulosti. Rutherford mal mohutnú postavu, hrivu mastných, sivých vlasov, zjazvenú tvár s vačkami pod očami a hrubé, negroidné pery. Kedysi musel byť ohromne mocný; teraz jeho mohutné telo degenerovalo, krivilo sa, puchlo a deformovalo všade, kde to bolo možné. Akoby sa vám priamo pred očami rozpadal, ako keď sa drobí hora.

Boli tri popoludní, hodina samotárov. Winston si už nepamätal, ako sa to stalo, že sa práve vtedy ocitol v kaviarni. Takmer zívala prázdnotou. Tí traja sedeli v kúte vlastne nehybne, vôbec neprehovorili. Bez vyzvania im čašník priniesol ďalšie poháriky s džinom. Na vedľajšom stole bola šachovnica s rozostavenými figúrkami, ale nikto hru neotvoril. A vtedy sa niečo stalo s obrazovkou, len tak asi na pol minúty. Melódiu, ktorú hrali, vystriedala iná a zmenil sa aj ráz hudby. Pridala sa

k nej… čo, to len ťažko popísať. Zaznela akási zvláštna, praskavá, jačavá a posmešná melódia – Winston ju v duchu nazval bulvárnou melódiou. A potom sa na obrazovke rozospieval čísi hlas:

Pod gaštanom, vedľa seba

predal si mňa, a ja teba.

Klameš ty a klam

em ja, keď treba,

pod gaštanom, vedľa seba.

Traja muži sa ani nepohli. Ale keď Winston opäť pozdvihol zrak k Rutherfordovej zničenej tvári, zistil, že oči mu zaliali slzy. A vtedy po prvý raz postrehol (a vnútri ním čosi zalomcovalo, aj keď nepoznal príčinu toho zalomcovania), že Aaronson i Rutherford majú dochrámané nosy.

Onedlho nato všetkých troch opäť zatkli. Vyšlo najavo, že ihneď po prepustení na slobodu sa znova zapojili do konšpiračnej práce. Na druhom procese sa priznali ku všetkým starým zločinom, ale aj k množstvu nových. Popravili ich a osud trojice zaznamenali do dejín Strany ako varovanie budúcim generáciám. Asi o päť rokov neskôr, v roku 1973, rozmotával Winston zväzok dokumentov, ktorý mu práve vypadol na stôl z pneumatického potrubia, keď

mu zrak padol na útržok papiera, ktorý zrejme kedysi skĺzol medzi ostatné a potom sa naň zabudlo. Sotva ho vyhladil, spoznal jeho význam. Bola to polovica strany vytrhnutá z The Times asi spred desiatich rokov – horná polovica strany, teda aj s dátumom vydania – a na nej fotografia delegátov akejsi schôdze Strany v New Yorku. Na významnom mieste, v strede skupiny, sa nachádzali Jones, Aaronson a Rutherford. Bezpochybi to boli oni; napokon aj v popisku pod obrázkom sa uvádzali ich mená.

Podstata veci bola v tom, že na oboch procesoch sa všetci traja priznali, že presne v tom čase boli na euroázijskej pôde. Vraj odleteli z utajeného letiska v Kanade na schôdzku niekam na Sibír, kde rokovali s členmi euroázijského generálneho štábu, ktorému vyzradili dôležité vojenské tajomstvá. Winston si dátum vštepil do pamäti, lebo to bolo na svätého Jána; ale celú záležitosť museli zaznamenať na početných miestach všelikde inde. Z toho však vyplýval len jediný záver: priznania zavádzali.

Samo osebe to však nebol objav. Winst

on už vtedy silne pochyboval, že by ľudia, ktorých zomleli čistky, naozaj spáchali zločiny, z ktorých ich obvinili. Lenže v tomto prípade išlo o hmatateľný dôkaz; bol to zlomok popretej minulosti, ako skamenená kosť, ktorá sa objaví v nesprávnej vrstve a zničí celú geologickú teóriu. Mohlo to rozbiť Stranu na atómy, keby sa to dalo publikovať, aký to má pre svet význam.

Ihneď sa dal do práce. Len čo zistil, o akú fotografiu ide a čo znamená, prikryl ju ďalším kusom papiera. Keď ju rozvinul, bola našťastie z pohľadu televíznej obrazovky hore nohami.

Položil si poznámkový blok na kolená a posunul stoličku čo najviac od obrazovky. Nebolo preňho ťažké udržať si bezvýraznú tvár a s istým úsilím si dokázal ovládať aj dýchanie; len búchanie srdca si nevedel opanovať a obrazovka bola taká citlivá, že ho zaznamenávala. Nechal ubehnúť zo desať minút (na toľko to aspoň odhadol) a za celý ten čas ho zožieral strach, či ho niečo nepredvídateľné – napríklad prudký prievan, ktorý prefičí ponad stolom – neprezradí. A potom

fotografiu, ktorú už neodkryl, spustil s ostatnou makulatúrou do pamäťovej diery. Do minúty zhorí na popol.

Stalo sa to pred desiatimi či jedenástimi rokmi. Dnes by si tú fotografiu pravdepodobne nechal. Zvláštne, že mu fakt, že ju držal v prstoch, pripadal významný aj teraz, keď fotografia, ale aj udalosť, ktorú zaznamenávala, boli už len spomienkou. Žeby už moc Strany nad minulosťou nebola až taká silná, pýtal sa sám seba, len preto, že dajaký dôkaz, ktorý kedysi jestvoval, už

nejestvuje?

Lenže dnes, keď tá fotografia mohla istým spôsobom povstať z popola, by nemusela mať ani len cenu toho dôkazu. Keď sa toto podarilo Winstonovi odhaliť, Oceánia už nebola vo vojne s Euráziou, traja muži by teda boli museli zradiť svoju vlasť agentom Východoázie. Odvtedy pr

ibudli ďalšie obvinenia, dve či tri, koľko presne, to si už nepamätal. Priznania obvinených sa veľmi pravdepodobne prepisovali a prepisovali, takže pôvodné fakty a dátumy už nemajú najmenšiu cenu. Minulosť sa nielen zmenila, ale menila sa sústavne. Ako zlý sen ho však predovšetkým prenasledovalo vedomie, že nikdy celkom nepochopil dôvod toho veľkého podvodu. Besprostredné výhody falšovania minulosti boli zrejmé, zato záhadou zostával prapôvodný motív. Vzal pero a napísal:

Rozumiem AKO, nechápem PREČO.

Pýta

l sa sám seba, ako sa už pýtal neraz predtým, či už on sám nie je blázon. Možno bláznom je proste menšina jedného jediného človeka. Kedysi bola bláznovstvom viera, že Zem sa otáča okolo Slnka; dnes viera, že minulosť sa nedá zmeniť. Možno je jediný, kto má takýto názor, lenže ak je jediný, potom je blázon. Lenže predstava, že je blázon, mu veľké starosti nerobila; hrozné bolo, že sa mohol mýliť.

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

"Ty a tu?" opýtal sa.

Parsons vrhol na Winstona pohľad, v ktorom sa nezračil ani záujem, ani prekvapenie, len mizéria. Nervózne začal chodiť sem a tam, zrejme neschopný sa upokojiť. Zakaždým, keď sa mu narovnali mäsité kolená, očividne sa roztriasli. Oči mal vypleštené, uprene civel pred seba, akoby sa nemohol prinútiť neupierať zrak na niečo v strednej vzdialenosti.

“Za čo si tu?“ opýtal sa Winston.

“Za ideozločin!“ odvetil Parsons takmer plačlivo. Tón jeho hlasu prezrádzal, že plne uznáva svoju vinu a že nemôže uveriť a je zhrozený, že sa také slovo môže spájať s jeho menom. Zastavil sa oproti Winstonovi a začal sa ho dychtivo doprosovať: “Však si nemyslíš, že ma zastrelia, však nie, priateľko?! Predsa nezastrelia niekoho, kto n

ič nespáchal – za myšlienky, ktorým sa neubrániš?! Viem, že človeka spravodlivo vypočujú. Ach, v tom im naprosto dôverujem. Majú predsa o mne záznamy, však?! Ty predsa vieš, čo som zač. Nijako nie som zlý. Samozrejme, že nie som najbystrejší, zato horlivý. Pre Stranu som chcel len to najlepšie, však?! Že z toho vyviaznem s piatimi rokmi? Možno až s desiatimi. Taký chlapík ako ja by mohol byť v pracovnom tábore celkom užitočný. Predsa by ma nezastrelili len za to, že som raz zahol?“

"A si vinný?" opýtal sa Winston.

“Isteže som vinný!“ zvolal Parsons a na televíznu obrazovku vrhol servilný pohľad. “Vari si nemyslíš, že by Strana zatvorila nevinného, či vari áno?!“ Jeho ropušia tvár sa upokojila, ba dokonca nadobudla svätuškársky výraz. “Ideozločin je odporná vec, priateľko,“ poznamenal moralizátorsky. “Je zákerný. Zmocní sa ťa bez toho, aby si to vedel. Vieš ako sa zmocnil mňa? V spánku. Áno, taká je pravda. No prosím, snažil som sa pracovať, snažil som sa starať len o svoje veci – a ani som len nechyroval, že

mám v hlave niečo zlé. A potom som začal rozprávať v spánku. A vieš, čo odo mňa počuli?“

Stlmil hlas ako človek, ktorý z odborných dôvodov musí pred lekárom povedať niečo hrubé.

“,Preč s Veľkým bratom!´ Áno, presne to som povedal! A zrejme nie raz, ale opakovane. Len tak medzi nami, priateľko, som rád, že ma zbalili skôr, než som v tom mohol pokračovať. Vieš, čo im poviem, keď sa dostanem pred tribunál? ,Vďaka vám!´, poviem im, ,vďaka vám za to, že ste ma zachránili skôr, než by bolo neskoro.´“

“A kto ťa uda

l?" opýtal sa Winston.

“Moja dcérenka,“ odvetil Parsons tak akosi smutno-hrdo. “Načúvala kľúčovou dierkou. Začula ma a hneď na druhý deň mastila k hliadke. Od takého škvŕňaťa je to celkom bystré, že? Vôbec sa na ňu nehnevám. Vlastne som na ňu hrdý. Dokazuje to, že som ju vychoval v správnom duchu.“




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

27.09.2007 04:24:20dát kritice tipterkan
nemas nahodou celou prepsanou knihu? kdystak pisni na tereza.vlasakova@seznam.cz
31.10.2001 00:00:00dát kritice tipzoo
Nečetla jsem Tvůj příspěvek, to jindy, promiň. Jen se mi chce říct, že nebylo nad pocit tuto knihu pracně přepisovat na stroji v devíti průklepech právě v tom osmdesátém čtvrtém.
30.10.2001 00:00:00dát kritice tipNaso
Komplexná recenzia! Ad absolutorium.
Naso ďakuje, platí tipom a zaraďuje do Klubu slovenských písmakov do kategórie Recenzie.
Vitaj v klube!
T.
30.10.2001 00:00:00dát kritice tipMrSasa
No, klobouk dolů. Komplexní...komparace se Zvířecí Farmou na místě...profesionální!!!
*!


Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.
Pismak.cz 1997 – 2022, provozuje Dobrý spolek, pravidla Pickup lines Letní dětský tábor