Na Písmáku publikuje 51 tisíc autorů, 446 tisíc textů, 5 miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

Šermiar Akeshi 1.diel
datum / id25.06.2010 / 359092Vytisknout |
autorNinja Peti
kategoriePróza na pokračováníDalší dílo autora
zobrazeno806x
počet tipů0
v oblíbených0x
Šermiar Akeshi 1.diel

 

V tréningovej sále vládlo napäté ticho. Majster mečov, Dan, práve porazil jedného učňa. Podal mu ruku a pomohol mu postaviť sa. Povedal:

„Hikobari, tvojou najväčšou chybou je, že do boja nezapájaš svoje nohy. Aj tie sa musia hýbať, tak isto ako ruky. Teraz sa vráť do radu. Kto bude ďalší?“

Dan preletel očami rad učňov. Poškrabkal sa na brade a náhle povedal:

„Akeshi. Poď, ako dopadneš ty?“

Z radu vystúpil jeden hnedovlasý, sedemnásťročný chlapec. Postavil sa vedľa Dana a vytiahol svoj meč. Potom sa na seba vrhli. Meče zasvišťali vo vzduchu a narazili do seba. Bojovníci sa otočili okolo svojej osi a ich meče znova narazili do seba. Akeshi začal švihať mečom, pričom nohami pomaly postupoval dopredu a Dana tým zatláčal do kúta. Ten zakričal:

„Výborne!“

No hneď potom skĺzol dolu a prešmykol sa pomedzi Akeshiho nohy. Akeshi sa prekvapene pozrel dozadu. Vyskočil a Dan sa medzitým postavil. Vrhol sa na Akeshiho, ktorý jeho útok vybránil zdvihnutím meča. Začali po sebe sekať, no ani jeden z nich sa z miesta nepohol. Po čase Dan ustúpil a prehovoril:

„Výborne, Akeshi. Toto ma presvedčilo, že si pripravený. Vráť sa do radu.“

Na nasledujúci deň totiž mala začať skúška, ktorá rozhodne, či sa mladí bojovníci dostanú do cisárovej armády. Táto skúška sa konala každých desať rokov. O pol hodinu sa skončil tréning. Všetci sa rozišli. Niektorí domov, iní zasa do lesa, alebo obchodov. Akeshi sa rozhodol navštíviť Historickú uličku hrdinov. Ulička bola asi tri metre široká. Na jej oboch stranách boli kamenné steny, na ktorých viseli obrazy najväčších hrdinov v histórii. Pod každým obrazom bolo drobným písmom napísané, čo ten daný človek dokázal. Akeshi rád čítal tie hrdinstvá. Hneď prvý obraz v uličke patril Hikabono Rozanovi, ktorý vyrobil prvý meč.

Oproti nemu bol vystavený Feeler. On zachránil krajinu pred inváziou démonov. Položil za to svoj život.

Akeshi prešiel pohľadom na muža s dlhou bielou bradou – volal sa Jashen Sou. On obsadil veľké územie, ktoré pripojil ku krajine. Bol to obávaný bojovník.

Ďalší bol Tenda Ma. On dal postaviť cisársky palác. Palác bol postavený na kopci Merai. Okolo paláca bola obrovská záhrada a lesy.

Keď sa Akeshi vrátil domov, bol už večer. Rýchlo zjedol večeru a šiel spať. Musel sa dobre vyspať, aby bol na skúšku pripravený. Meč si nabrúsil a položil vedľa postele. Po dlhom tréningu Akeshi zaspal za niekoľko sekúnd.

Boli asi dve hodiny v noci, keď na okne v Akeshiho izbe zasvietilo zelené svetielko. Postupne vytváralo kruh vo veľkosti človeka. Kruh zo skla spadol na zem. Niekto sa snažil vlámať do domu. Ticho a ladne ako mačka vošiel do izby. Poobzeral sa. Zrak sa mu zastavil na jednom predmete. Na Akeshiho meči. Keď vychádzal z izby, chytil kruh zo skla, ktorý pri vlámaní vylomil a zastrčil ho do diery v okne. Prešiel po ňom modrým svetlom a okno bolo zase v celku.

Keď Akeshi vstal, prvé bolo to, že sa pozrel na svoj meč. Zarazil sa. Pretrel si oči, lebo sa mu zazdalo, že meč tam nie je. No nezdalo sa mu to. Meč tam naozaj nebol. Akeshi zbehol po schodoch a zakričal na svojho otca:

„Nemám meč!“

Akeshiho otec sa prekvapene pozrel na Akeshiho.

„Akože ho nemáš?“

„Ja neviem! Večer som si ho položil vedľa postele a keď som sa ráno zobudil, už tam nebol!“

„A na skúške nemôžeš bojovať iným mečom?“

„Nie. Každý musí bojovať tým mečom, s ktorým trénoval.“

Vtom sa otvorili dvere. Do domu vošla ich susedka. Prehovorila:

„Konečne ste hore. Chcem vám oznámiť, že som v noci videla, ako sa jeden muž vlámal do vášho domu.“

„A čo mal so sebou?“ spýtal sa nedôverčivo Akeshi.

„Jeden meč. Veľmi sa podobal tomu tvojmu.“

Akeshi sa pozrel na otca. Aj ten sa pozeral na neho. Obaja naraz prikývli.

„A kam išiel ten človek?“ opýtali sa naraz.

„Bežal do krčmy.“

„Ďakujeme.“

Akeshi s otcom bežali preč. Všetci sa na nich pozerali z okien. Boli prekvapení, kam bežia. Konečne dorazili do krčmy. Ešte mali hodinu do skúšky. V krčme ležal jeden muž. Bol to asi on, lebo vedľa neho stál Akeshiho meč. Opatrne sa k nemu približovali. Zlodej sa pohol. Akeshi a jeho otec zastali. Zlodej potiahol nosom a spal ďalej. Akeshi si vydýchol. Naklonil sa k svojmu meču a zobral si ho. Kývol na otca, aby išli. Zvládli to.

Akeshi do seba nahádzal raňajky a bežal na skúšku. Všetci učni sa mali stretnúť s Danom pred radnicou. Akeshi dobehol na poslednú chvíľu.

„Konečne si tu. Už som si myslel, že neprídeš,“ povedal mu Hikobari.

Dan pozrel na Akeshiho a vyhlásil:

„Keď sme tu všetci, môžeme ísť.“

Kývol, aby ho všetci nasledovali. Prechádzali cez pomerne krátku chodbu, na ktorej viseli obrazy doterajších starostov. Keď došli na koniec chodby, zastali. Dan sa sklonil, zdvihol čierny koberec so zložitými vzormi a vybral z vrecka kľúč. Ukázal ho žiakom a s pyšným úsmevom povedal:

„Má ho iba pár ľudí.“

Potom kľúč zastrčil do zámky na podlahe. Otočil kľúčom, pevne ho chytil a začal ho ťahať. Podlaha sa dvíhala a odhalila dieru. Zámka bola našťastie pevná a udržala kľúč, kým ho Dan ťahal. Žiaci po jednom vchádzali do diery a schádzali úzkymi schodmi do akejsi miestnosti. Dan po sebe zavrel padacie dvierka a tiež zišiel schodmi. Potom prechádzali cez ďalšiu chodbu.

„Ani som netušil, že tu také niečo je,“ zašepkal Akeshi Hikobarimu.

Došli až k hnedej bráne. Dan ju otvoril a naraz vošli do obrovskej podzemnej arény. Všetci sa s úžasom obzerali. Bežal k nim jeden muž.

„Tu sú,“ povedal mu Dan a ukázal na učňov.

„Ja som Teshi,“ predstavil sa im a podával im ruku.

Žiaci sa mu po jednom predstavili. Potom Teshi zdvihol k ústam malú sivú vec a zakričal:

„Skúška sa môže začať!“

Tá vec bola niečo ako mikrofón. Teshi mal od nej oveľa silnejší hlas. Zrazu začali prichádzať všelijakí ľudia. Lekári, vojaci, starosta a ostatní obyvatelia. Všetci si posadali na tribúny. Teshi bežal k stupienku v strede arény a začal rozprávať do sivej vecičky.

„Takže, žiaci, poďte bližšie.“

Keď vchádzali do arény, Akeshi uvidel na tribúne sedieť na čestnom mieste aj samotného cisára a vodcu armády. Toto nesmie pokaziť. Nesmie to pokaziť pred cisárom! 




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

K tomuto dílu není zatím žádný komentář.

Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.