Na Písmáku publikuje 51 tisíc autorů, 446 tisíc textů, 5 miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

Šermiar Akeshi 3. diel
datum / id09.07.2010 / 360084Vytisknout |
autorNinja Peti
kategoriePróza na pokračováníDalší dílo autora
zobrazeno750x
počet tipů0
v oblíbených0x
Šermiar Akeshi 3. diel

Akeshi sedel na strome. Zo stromu mal výhľad na celé mesto. Strom vysoký päť metrov stál pri paláci. Večerať mal spolu s ostatnými postupujúcimi žiakmi a s cisárom. Mestké hodiny odbili poludnie a Akeshi išiel obedovať. Po obede zišiel poprechádzať sa do mesta. Zabočil do rušnej uličky, kde bol trh. Ľudia sa tlačili pri stánkoch a kupovali všetko, čo im prišlo pod ruky. Akeshi sa  nad tým len pousmial. Zrazu uvidel jedného zarasteného muža, ako sa približuje k jednej žene a naťahuje svoje ruky do jej vrecka. Zlodej. Akeshi ihneď vyštartoval a udrel muža do tváre. Potom ho chytil za golier a zakričal:.

„Ako sa opovažuješ kradnúť?“

Každý sa na nich už pozeral. Zlodej kopol do Akeshiho nohy, potom ho ešte trikrát udrel do tváre.

„A ty sa ako opovažuješ do mňa udrieť? Nie som len taký obyčajný zlodej!“

Akeshi vstal a rozbehol sa k nemu. Zlodej sa ho chystal znova udrieť, no Akeshi sa uhol a zdola vykopol zlodeja do vzduchu. Zlodej vstal, zapotácal sa a znova spadol. Potom už prišli policajti a odviedli ho preč. Jeden policajt podal Akeshimu ruku a povedal:

„Dobrá práca.“

Keď sa Akeshi vracal do paláca, po streche jedného domu uvidel bežať troch mužov, tiež v čiernom rúchu, tak isto, ako zlodej v meste. Akeshi sa pozrel na oblohu. Celá bola zatiahnutá čiernymi mrakmi. Začal fúkať silný vietor. Keď Akeshi prechádzal chodbou v paláci, na oknách už bubnoval silný dážď. Akeshi sledoval, ako po oknách steká voda a pritom rozmýšľal, čo boli zač tí muži na streche.

„Akeshi!“ ozvalo sa spoza neho.

„Konečne som ťa našiel!“ pokračoval ten hlas.

Akeshi sa obzrel. Bol to Hikobari.

„Cisár nás už očakáva.“

„Aha! Úplne som zabudol na tú večeru! Už bežím.“

Štyria bojovníci prechádzali bránou do cisárovho domu sledovali stráže, ktorí stáli, ako socha v ťažkom brnení. Dom cisára bol nekonečne dlhý. Akeshimu pripadalo, ako keby už domom prechádzali večnosť. Keď konečne došli do jedálne, uvideli dlhý stôl. Na stole boli pripravené taniere a príbor. V pozadí hrali traja muzikanti na husliach pomalú pieseň. Posadali si a čakali na cisára. Ten o minútku dorazil s dvoma strážami po boku. Na sebe mal hodvábne rúcho s komplikovanými vzormi. Posadil sa na stoličku s vysokým operadlom a poslal stráže k dverám.

„Som rád, že ste prijali moje pozvanie,“ povedal.

„Je to pre nás česť,“ odpovedal mu jeden žiak.

O chvíľu už dorazili kuchári s podnosmi plných jedál. Na podnosoch boli jedlá všelijakého druhu. Od mäsa až po ovocie. Čašníci do pohárov naliali červené víno.

 

Akeshi sa najedol do sýtosti. Brucho mu išlo puknúť. Po večeri ich cisár pozval na prehliadku najzaujímavejších miest v paláci. Skoro všetky také miesta boli v cisárovom dome. Boli to sochy bývalých cisárov, vysoké tri metre, alebo vyhliadková veža, z ktorej bol výhľad nielen na celé mesto, ale aj na lúky, lesy a polia ďaleko za mestom. Keď zišli z vyhliadkovej veže, zastali a cisár im povedal:

„Aby sme videli ďalšiu vzácnosť nášho paláca, musíme zísť do podzemia!“

Z jednej miestnosti viedlo úzke schodisko zo železa. Schádzali dolu asi minútu a došli do jednej tmavej miestnosti. Plafón podopierali vysoké stĺpy z mramoru. Pod nohami mali betón a piesok. V miestnosti bolo chladno, ako v jaskyni.

„V tejto miestnosti sa vykonávajú veci, o ktorých ste ani nesnívali,“ povedal cisár s vážnym pohľadom.

„Táto miestnosť sa nepoužíva často, pretože väčšina tých vecí je zakázaná. No v prípade najväčšej núdze je nutné ich použiť.“

„Môžete mi povedať príklad na takú vec?“ opýtal sa Akeshi.

„Rád by som, ale nemôžem. Keby som ti to povedal, podstúpil by som riziko, že sa to prezradí verejnosti. Mešťania sa nemôžu dozvedieť, že takáto miestnosť existuje! Viedlo by to k vzbure a možno aj k vojne.“  

 

Keď žiaci išli naspäť do svojich izieb, Akeshi sa opýtal Hikobariho:

„Čo myslíš, čo sa v tej miestnosti robí?“

„Myslíš v tej pod zemou? Neviem. Ani to asi nechcem vedieť. Určite je to veľmi nebezpečné a zakázané.“

 

Bola noc. Pod cisárskym palácom sa dialo niečo tajuplné. V podzemnej miestnosti sa nachádzal jeden človek.  Kľačal na kolenách v strede miestnosti a držal dve reťaze. Na štyroch stenách miestnosti sa zjavili farebné kruhy. Zelený, červený, oranžový a žltý kruh. Svetlo na kruhoch zoslablo, no hneď zase zosilnelo. Takto to išlo dokola. Zrazu muž nadvihol hlavu a otvoril na zeleno svietiace oči.

 

Na druhý deň sa Dan chystal navštíviť svojho brata, ktorý býval v susednom meste. Zašiel za starým krčmárom, ktorý ako vždy, spal na kope slamy.

„Hej, zobuď sa!“ povedal mu Dan.

Krčmár sa pomaly začal zobúdzať.

„Čo chceš?“

„Požičať si tvoj voz so somárom.“

„Už zase?“

„Áno, znova idem k svojmu bratovi.“

„Dobre. Voz je so somárom pri chlieve. Choď si po neho.“

„Ďakujem.“

Dan si nasadil slamenú čiapku a nasadol do voza. Potľapkal somára po hlave a povedal:

„Tak poď.“

Somár začal pomaly kráčať. Keď prechádzali okolo zaspávajúceho krčmára, Dan mu kývol. Cesta do susedného mesta trvala dve hodiny. Keď už mesto bolo na obzore, začal hustý lejak, no našťastie voz mal strechu a Dan nezmokol. Asi za pol hodinu došiel do mesta. Ešte stále pršalo. Voz zastal v strede cesty a Dan začal premýšľať.

„Aká je to vôbec adresa?“

Zrazu započul zvuk rozbíjajúceho sa skla. Začal poháňať somára za zvukom a došiel až k zlatníctvu. Sklo vo výklade bolo rozbité. Zlodeji. Po pár minútach z obchodu vyšli traja chlapi oblečení v čiernom. Zase. Niesli naplnené vrecia. Začalo sa blýskať a hrmieť. Obloha bola zatiahnutá, takže celá scéna mala desivú atmosféru. Dany stúpil z voza a povedal zlodejom so zachmúreným výrazom:

„Dobre sa zabávate?“

Až vtedy si ho zlodeji všimli. Položili vrecia na zem.

„Ale, ale,“ povedal krútiac hlavou jeden z nich.

„Čo robí jeden starý dedko vonku v takom počasí?“ povedal druhý.

„Vráťte tie vrecia a ich obsah do obchodu,“ povedal kľudne Dan.

„A keď nie? Zavoláte na nás policajtov?“

Zlodeji sa začali smiať. Dan si vzdychol.

„Dobre. Vidím, že to nejde po dobrom, tak vás budem musieť prinútiť násilím.“

„No, už sa bojíme!“

Dan vytiahol dlhú drevenú palicu. Zlodeji sa tiež postavili do bojového postoja.

„Hmm. Môžeme začať!“ povedal Dan s úsmevom.




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

K tomuto dílu není zatím žádný komentář.

Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.