Pivonky

 

„Je láska fakt ten jediný zmysel života?“  hľadím do vetra a pozorujem veci podomnou. Nočné lampy sa kolíšu v rytme pomalého swingu, jeseň už otvára  svoju vernisáž a mňa otravujú myšlienky o láske. Ani nie myšlienky, skôr domnienky. Cynizmus.

So stoickým pohľadom zatvorím okno a opäť sadám za notebook so zdemolovanou rukou. Článok o otváraní novej výstavy pop-artu v múzeu musí byť už zajtra na stole šéfredaktora. Avšak... vraví sa, že dobré umenie nechá dojem. Teda to aspoň impresionisti vytvorili. Pri pop-arte je to z môjho pohľadu dosť slabý čajíček, keďže to dokáže každý a jediné umenie je tomu dať len dušu. Len dušu.

Zapálim si ďalšiu cigaretu a nadávam na šéfa, ktorý ma poslal na tú romantickú vernisáž! Bodaj by ho...bielou kriedou obkreslili! Alebo  radšej nie... nech ho zarámujú a ja tam napíšem From Lucy to my best chef with LOVE... pripojím k nemu pár jahôd, oblejem ho šampanským a bude dokonalý. Dokonalý až domov.  Jaj, toto sa mi ešte nestalo, aby som neskritizovala jedinú jedinkatú výstavu, verejné čítanie, kino alebo divadelné predstavenie. Ale teraz nemám slov.  Tak len čumím na displej notebooka a robím medzerníkom  miesto. Pohrebné. Vyhadzovačské. Posledné. Prednezamestnanecké. Bude sa mu to páčiť.

Čistý papier!

„Ahoj kotě,“ vyletí mi chat. Kamarát cez umenie. Vzácny. Takých je málo.  Vysoko si ho vážim. Ako každého iného, čo sa vŕta do umenia.

„Ahoj, Kubo, jako?“ odpíšem, avšak asi len niečo potrebuje.

„Prosím, vypočuješ si moju pesničku? Inšpiroval som sa Bobom Dylanom...“

„Ak mi s niečím pomôžeš, tak prečo nie?“

„Zlato, ale ja niesom v meste,“ a pripísal véľmi sa smejúceho smajlíka.

„Ani nemusíš, videl si tú novú výstavu v galérii? Tuším ste tam dnes hrali, nie? “

„Hej hej hrali. Ale neboli sme kompletní. Veď vieš, nebola to nejaká veľká akcia.“

„Chápem. A videl si tie obrazy?“

„Videl.“

„A? Čo si o nich myslíš?“ bola som dostatočne napätá na jeho názor ako nikdy.

„Úprimne? Nebolo to najhoršie, i keď, videl som aj lepšie. Ale nápad to bol celkom fajn. Prečo sa ma pýtaš?“

„Aha, tak aj ty sa zaraďuješ do radu romantikov? Píšem recenziu.“

„Miláčik, ale romantika nie je choroba, i keď hormóny fungujú. Avšak, už aj na celom svete vyznávali lásku rôznymi spôsobmi ako len nejaký chabý pop-art.“

Chabý!!! To slovo som potrebovala! To je to správne slovo!

„Chlape, TY ma inšpiruješ asi viac ako len nejaká chabá láska, “ už som bola v stave totálneho nadšenia z rôzneho presvedčenia... Zablikala mi ikonka prichádzajúceho súboru. Otvorila som súbor a započúvala som sa do tej skladby. Nehodnotím piesne podľa komplikovanosti tónov, výšky a farby zvuku ba ani podľa melódie, skôr podľa pocitu, ktorý mi po nej zostane. No hej.. nie som v tom moc dobrá. Aj nálada je iná, aj počasie je iné, aj ruka by mohla byť v poriadku...

Vyhecuje ma to naspäť na balkón a na ďalší bozk s cigaretkou.

Pohoda. Aktuálny stav. A konečne čistá hlava! Konečne!!! No ale to dokáže len letný vzduch. A balkón. A ticho. A pozorovanie všetkého naokolo. Milujem tento stav!

Zívnem si.

„A ja na ten článok kašlem. Nech to napíše tá Vietnamka od spoločenskej rubriky.“ Vypnem notebook a aj blikajúcu správu od Kuba a aj ...všetko. Pokoj. Spánok.

 

Zobudí sa. Deň ako každý iný. Ten istý strop. Tie isté vlasy. Tá istá izba. Tá istá nemožná a tvrdá posteľ. Tí istí rodičia. A zas tá istá dovolenka. A tých istých, ešte nekončiacich sa, sedemnásť rokov. Ako keby už nemohla mať osemnásť! A ten bez-obojkový pocit, že je aspoň trošičku slobodná. Otočí sa nabok a pozrie ako ešte spia jej stvoritelia. Odfukujú minúty každým nádychom a výdychom. Nádych. Odfuk. Výdych.

Pod vankúšom skrýva mp3- prehrávač. Zapne ho a počúva hocičo iné od odfukovania času jej rodičmi.

Po raňajkách nevydrží existovať s nimi v jednej izbe o veľkosti dva a pol na šesť metrov, s troma postelami, dvoma skriňami, stoličkou, stolíkom a starým psycho-pískajúcím televízorom. A tak sedí v kaviarni. Nič ju nezaujíma. Nič nechce vedieť. Všetko je jej jedno. Len chce mať pokoj. A aj od školy. Po chvíli. Nuda. Nič. Čumenie na strop už pôsobí na okoloidúcich dosť stresujúco, tak si začne robiť zbytočné úlohy. Aj tak by to dostala naklepané na papieri. Ale ona sa nudiť nebude. A v tom si sadol takmer oproti nej. Ona ho prestala skúmať, len čo skončila s obhliadkou jeho kanád, a preto zhodnotila, že sa radšej k nemu nebude približovať.

Na večer už spolu sediai v bare. Spája ich hudba. A samota v tom zapadákove zvanom: „dovolenka s rodičmi“. A taktiež čaj s rumom, pivo a kofola. A sympatie. Vzájomné. On má krásnu farbu hlasu, úžasné ramená a neodolateľné oči. Ona pri sebe dokonalého spoločníka. Nedotknutého. Čistého. Akoby neokresaný diamant. Vie to hneď, ako ju pobozká. A aj vie, ako sa to skončí. Vie aj, ako ju to bude bolieť, ako preplače nejednú noc, ako nebude jesť týždne, ako ju to bude neskutočne bolieť. Ako bude ľutovať, že existuje, že sa s ním vôbec pozná, že ho miluje.  A ako sa to odrazí na jej známkach. A to už nemôže dopustiť. A hlavne nechce, aby sa to stalo aj jemu.

A tak sa rozchádzajú za veľkého hluku, s veľkým plačom a srdcervúcim dopisom naspäť. No miluje ho príliš,  aby mu zničila život. Vie, že s ňou to nemá cenu. Vie, že by sa nedočkal, uvidieť ju opäť. Ukončuje to. Miluje ho. Doteraz.

Táto láska jej ničí rok a pol života. Neuhasínajúci smäd po jeho tele, jeho objatí, jeho bozkoch ju trápi zakaždým, keď uvidí  zamilovaný párik. Cestou do školy, v škole, po škole, v meste, v televízii, v časopise, vonku, v klube, medzi priateľmi. Túžba byť s ním ju doháňa do takých extrémov, že už ani sama nevie, čo vlastne chce. Jeho alebo prácu, ktorú by milovala? Po iných sklamaniach to vzdáva a všetok čas venuje sebe. Avšak na neho nezabúda.

Miluje ho.

 

Ráno. Vtáčiky spievajú. Zobúdzajú. Otravujú.

Pozriem vedľa. Nikto. Opäť sama. Vlastne... stále sama. A nikto v dohľade. Jediný. Jediný, ktorý ma rozosmial. Jediný, s ktorým bola normálna reč. Je preč. Chýba mi.

Chvíľa ticha. Nostalgie. Vtáčiky spievajú o nervy. Mestká doprava dáva o sebe vedieť čoraz hlasnejšie a hlasnejšie. Budík!

„Tak, a je načase vstávať, je nový deň a šéf ma prinajmenšom pôjde zabiť,“  odletím do vetra a kúpeľne. Sprcha. Osvieženie. Skvelý pocit. Čerstvá kávička v kuchyni. Rádio. Správy. Nakŕmiť mačku. Obliecť tričko s hlbokým výstrihom. Namaľovať. Zamknúť dvere. Pozdraviť senilnú susedku. Vlastným telom zastaviť autobus. Ukecať vodiča, že nemeškám. Stihnúť sa odpichnúť na vrátnici. A čo najrýchlejšie dobehnúť ku svojmu stolu.

Nezabudnúť:  improvizovať!

Na porade: „Lucia, čo recenzia na tú včerajšiu vernisáž?“ začne Erik. Šéfredaktor.

„Ehm... vo výrobe!“ Aj tak ... jednoducho to nešlo.

„Okej... ďalší... Maťo?“ V tom vyletí Zuza. Neznáša ma. Neriešim ju. Jej problém.

„To jej povieš len „okej“? Veď to ani len nenapísala!“ Erik ignoruje. Dohovára Maťovi.

„Erik! Ty to necháš len tak? Iné noviny to už majú v titulke a ona sa toho ani len nedotkla!“

Erik sa na ňu pozrie. Zuza očervenie. Sadne si. A je ticho. Milujem Erikove pohľady. Na konci porady pozrie na mňa: „Do pracovne!“

Sadla som si na stoličku. Buchol dvermi.

„Čo sa deje?“

Pozriem véľmi nechápavo: „Čó-čo sa deje.. nič sa nedeje! Článok je vo výrobe.“

„Máš už niečo?“

„Čo niečo?“

„Takže nič...“ prejde sa ku stolu. Otočím sa na stoličke ku nemu. Pokojne si položí ruky na stôl. Pozrie mi do očí. Tie hnedé kukadlá vo mne prebúdzajú spomienky na spoločné rána. Raňajky v posteli. Omelety. Výlety. Západy slnka s nugátovými buchtičkami. A jeho vášeň vo varení. Taktiež je v nich túžba si to zopakovať.

„Kde je problém?“

„U teba?“ normálne mu to poviem.

„U mňa? Luci, u mňa problém jednoducho nie je. Ja by som to už mal napísane. Na rozdiel od teba.“ Ten výraz „na rozdiel od teba“ ma vie vždy vytočiť.

„Lebo pán Dokonalý dokáže všetko!!.. si idiot, keď si to myslíš!..  a si idiot, že dokážeš vymyslieť recenziu o láske za jedinú noc!“ zvyšujem hlas.

„Dokážem!“ zavrčí.

„Och, jasné! Ale nie atramentovým perom!“

„Vieš čo, vypadni! Vypadni!“  zazjape. Lebo on normálne kričať nikdy nedokáže. Celý Erik.

Zdvihnem svoje telo zo stoličky. A už len buchnem dverami. Prídem pri stôl, vezmem poznámky z vernisáže a opäť otváram dvere:

„Tak, keď to dokážeš, tak, nech sa páči!“ hodím mu poznámky na stôl. Erik drží v ruke slúchadlo a len pozerá na mňa. Skôr čumí. Otočím sa na podpätku a už som vonku z kancelárie. Prejdem veľkou miestnosťou s kanceláriami, prídem za Evou: „Beriem si deň voľno. Erik o tom vie. Ahoj.“ Eva ma už pozná. Erik ma už pozná. Erik ma pozná dosť dlho.

 Vychádzam z budovy. Zastavím sa a nadýchnem čerstvého vzduchu.

Pevne rozhodnutá. Idem za Reném. René je umelec. Maliar. Pokiaľ viem, ateliér má neďaleko redakcie. Viem to nastopercent isto. Mali sme sa brať. Ale nejak sme od toho upustili. Rozum. A sloboda. O pár minút už stojím pred jeho ateliérom. Zaklopem.

Otvorí mi. Pohľadom si vymieňame slová. Potom ma pustí dnu. Zavrie dvere. Mne padne kabát na zem. Vrhnem sa na Reného. On mi to vracia naspäť. Toľká žhavosť, nespútanosť. Skočím na neho. Stále sme na seba ústami pripojení, navzájom sa vyzliekame a neviem sa dočkať kedy uhasíme vzájomný smäd po sebe. Ako za starých čias. Mala som ho rada. Mala. Pol roka? Hej. Nejak sa potom menil. Pred očami a nemohla som to zastaviť. Tak som išla svojou cestou. Ale teraz. Miluje sa rovnako a to mi vyhovuje. Ba až úžasne. Vie, ako mi to má spraviť, aby som bola spokojná. Aby som po ňom túžila aj naďalej. Aby som sa ho nezbavila ako posledne. Nikdy som nevnímala pri ňom okolie. Ani to, aký má ateliér. Nikoho to nezaujímalo. Ale pocit, keď sa zobudil vedľa mňa, bol, je a aj bude neskutočný. Obrovské okná nad nami. My vedľa seba. On nádherne vonial.

A mne zostal ten pocit po neskutočnom sexe.

„Kde je problém?“ odvalí sa vedľa mňa a začne.

„Netuším, čo je láska.“

„A ja som sa teraz miloval so strojom?“

„Asi som bezcitná, že?“

„Nie, nie si,“ a vryje mi pusu na líce: „poď, vstávaj, niečo ti ukážem.“ Vojdeme do inej miestnosti. Viac kultivovanej. Obývačka a kuchyňa dokopy. Príde k televízii. Zapne dvd prehrávač. Na obrazovke sa objaví obraz niečej svadby.

„Minulý týždeň sa vydávala sestra. Brala si Američana. Okrem svadby v Chicagu, chceli spraviť aj jednú tu. Takú symbolickú. Chápeš. Kvôli našim. Avšak pri samotnom obrade zostali americkí aj s tými ich sľubmi, ktoré si sami napíšu. Počúvaj sestrin,“ vyhľadá dané minúty a pustí video.

„Milujem každý kúsok tvojho tela, každú tvoju vlastnosť, každé tvoje objatie, každý tvoj bozk. Milujem ťa takého aký si i s tvojími kladnými i zápornými vlastnosťami. Milujem ťa celého. Si pre mňa najdokonalejší tvor na zemi a chcem s tebou prežiť celý svoj život. Chcem sa vedľa teba zobúdzať každé ráno, byť stále s tebou, vychovávať naše deti. Chcem sa s tebou hádať a milovať. Chcem byť s tebou navždy.“

Je fakt, že mi z nejakých nepochopiteľných dôvodov tečie slza po krajíčku oka. A taktiež je fakt, že som zmeravela. Potom svadba pokračuje ďalej. Ženích jej povie svoj sľub, pobozkajú sa, sú vyhlásení za muža a ženu. Napáda ma myšlienka, že sa musia veľmi milovať, že sa berú. Že mu to vôbec povedala! Ako môže vôbec milovať jeho zlé stránky?

A zase, čo sa týka mňa, tiež mi prišlo vtipné, ako sa Erik správa, keď je nahnevaný. Ako len sústavne zjape, nevie zakričať a jeho bratislavský prízvuk ma doháňa k smiechu, ktorým sa naša hádka vždy skončila, alebo sa totálne urazil.

Avšak, jeho to rýchlo prejde. A to som mala rada. Lebo potom prišlo uzmierovanie.

Usmiala som sa.

„Už to chápeš?“ spýta sa ma.

Zobudím sa. Počula som Reného otázku. A pre seba si aj odpoviem. Zdvihnem sa, pozbieram si šaty a utečiem z bytu. René to chápe. Nestáva sa tak po prvýkrát.

Rýchlo vbehnem do budovy redakcie. Eva sa po mne len pozerá. Vletím bez klopania do Erikovej kancelárie. Sedí tam so Zuzou, ktorej vysvetľuje tuším tú moju vernisáž. Pozriem sa na neho, usmejem sa, myknem obočím a vytrhnem mu moje poznámky. Sadnem si za notebook a ako sa mi v hlave vytvárajú slová, slovné spojenia a zlepujú sa do uceleného textu, tak to klepem na klávesnicu. Som šťastná. Tlačiareň ladne vyvalcuje článok.

Erik sedí za stolom a opravuje iné články. Ticho mu môj článok podšuchnem, aby si ma vôbec všimol, že stojím pri jeho stole. Pozrie na mňa. Sebavedomý úsmev.

Vrátim som sa ku svojmu notebooku. Na stole mi stojí váza s kvetinami a lístkom.

Od Reného: Pivonky vraj lákajú svojou vôňou lásku.

„Od koho to máš?“ stojí za mnou Erik.

„Od kamarátky.“ Otočím sa k nemu a on ma hneď pobozká.

A ja opäť milujem.

---