Na Písmáku publikuje 51 tisíc autorů, 446 tisíc textů, 5 miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

Nový svet 3.diel
datum / id20.08.2010 / 363204Vytisknout |
autorNinja Peti
kategoriePróza na pokračováníDalší dílo autora
zobrazeno794x
počet tipů0
v oblíbených0x
Nový svet 3.diel

 

Otroci jeden za druhým vstávali. Žena sa k nim otočila, zdvihla meč a povedala:

„Nášmu trápeniu je koniec. Dnes v noci spojíme svoje sily a ujdeme!“

V tej chvíli zvonka doľahol zvuk rohu. Dvere do miestnosti a s vrzgotom otvorili a vstúpil jeden muž v takej istej uniforme, ako bol strážca. Vyhlásil:

„Poďte! Ideme sa postarať o priehradu!“

Muž sa uhol a pri ňom vošli ďalší piati, ktorí v rukách držali reťaze.

O chvíľu už z brány ťažkými krokmi vychádzali otroci so zviazanými rukami, vedení ozbrojenými strážami. Dedko onedlho zistil, o akej priehrade rozprávali...

„Uryuvská priehrada!“

Jeden otrok k nemu otočil hlavu.

„Čože?“

„Smerujeme k Uryuvskej priehrade!“

Otrok sa chytil za hlavu. Vyzeral zúfalý.

„Čo sa deje?“ opýtal sa ho Dedko.

„Oni chcú...chcú ju zničiť! A keď sa tá voda vyleje...“

 

Keď došli ku priehrade z kameňa, svitalo. Za priehradou bolo obrovské jazero. Na jej hladine sa odrážalo práve vychádzajúce slnko. Priehradu vraj stavali tri roky. Z otvoru v priehrade bol malý vodopád, ktorého voda padala do úzkej rieky, ktorá sa kľukatila medzi stromami okolitého lesu. Naľavo od priehrady sa týčily obrovské hory. Patrili do pohoria menom „Därmugovo pohorie“. Pohorie bolo pomenované podľa Jasona Därmugu, ktorý v tých horách zastavil vojsko susedného kráľovstva práve obliehajúceho krajinu.

Vo Willových ušiach zaburácal hlas vojaka, ktorý práve rozkazoval:

„Tak počúvajte, vy naničhodníci! Teraz pôjdete k Jakeovi,“ povedal a ukázal na druhého vojaka, ktorý stál vedľa neho, „ktorý vám dá motyky a krompáče. Potom sa rozmiestnite okolo priehrady a začnete ju ničiť.“

Jeden otrok vstúpil pred vojaka a vykríkol, pričom divoko gestikuloval:

„Ale to zaplaví...“

„Buď ticho a rob, čo ti prikazujeme!“

Otrok sklonil hlavu a urobil jeden krok späť. Potom sa ostatní otroci posunuli k Jakeovi a zobrali si náradie. Potom s nevôľou začali kopať a udierať do priehrady. Celé doobeda sa ozývali búchania a zvuk sypajúceho a praskajúceho kameňa. Will si utrel pot z čela a pristúpil k poctivo kopajúcemu Dedkovi.

„Toto nedopadne dobre!“ zadychčane precedil cez zuby Will.

Medzitým sa vojaci zhovárali na kopci pri priehrade. Jeden z nich sa posmešne zasmial a povedal svojmu spoločníkovi:

„Pracujú, ako keby sme ich za to platili!“

„Áno. Poď, nájdeme si nejaké bezpečnejšie miesto. Čoskoro to tu bude plávať pod vodou.“

Obaja vrhli pohľad na štyri diery v priehrade, z ktorých tiekla voda a pobrali sa preč.

Kopanie pokračovalo ďalšie dve hodiny. Monotónne udieranie železa o kameň prerušovali výkriky „toto je katastrofa!“ a „toto bude mať trvalé následky!“.

Dedko zhodil krompáč na zem a oprel sa o priehradu. Chvíľu tam stál a dychčal, no potom sa zosunul na zem. Will si to všimol a kľakol si k nemu.

„Dedko! Si v poriadku?“

„Will...“

Jeden otrok k nemu pristúpil a ponúkol mu svoju plechovku vody. Dedko sa naňho pozrel a namietal:

„Vy to tiež potrebujete...“

„Nie tak, ako vy. Berte!“

Dedko sa pomaly načiahol za sivou plechovkou a napil sa. Sotva prehltol, ozval sa výkrik. Dedko sa rýchlo posadil a otroci sa pozreli tým smerom, odkiaľ prišiel zvuk. Bolo to tam, kde stáli vojaci. Teraz tam namiesto nich boli dve ďalšie postavy. Pri ich nohách ležali vojaci. Otrok, ktorý dal Dedkovi vodu žasol.

„Je to možné? Elfovia! Prišli elfovia!“ vykrikoval, pričom pobehoval a ukazoval a nich.

Medzitým sa elfovia zhovárali:

„Zachránime ich?“ opýtal sa jeden.

„Áno!“

Vtom obaja vyskočili k otrokom. Leteli vzduchom. Jeden z nich spozornel.

„Čo je?“ opýtal sa ho jeho spoločník.

„Priehrada!“ riekol druhý.

Otroci si to tiež všimli. Priehrada praskala! Vytvárali sa na nej veľké praskliny. Dedko zavelil:

„Bežte!“

Otroci sa rozbehli všetkými smermi. Elfovia vyskočili na strom, keď priehrada úplne praskla a obrovské množstvo vody sa vyvalilo na les. Neľútostný živel trhal stromy, podmýval pôdu – dokonca zhodilo zo stromu elfov, ktorí spolu s jednou veveričkou dopadli do valiacej sa vody.

Voda dobehla aj otrokov. Dedko zastal a pevne chytil Willa. Postavil sa proti prúdu a varoval ho:

„Pevne sa drž!“

Len čo dopovedal písmeno „ž“, voda do nich celou silou narazila a ocitli sa pod hladinou. Tak, ako celý les.

Dedko sa s jojkaním štveral na breh. Will ležal na jeho chrbte a pevne sa ho držal. Pustil sa ho a vystreli sa na zemi. Ich telo bolo posiate odreninami a škrabancami. Voda ich uniesla na úpätie jednej hory.

Dedko pomaly vstal, Will ho nasledoval. Porozhliadli sa. Pred sebou miesto lesa uvideli obrovské jazero. Jemný vánok vytváral malé vlnky, ktoré sa vlnili po celom jazere a so šplechotom narážali do vyčnievajúcich pňov a kameňov. Will v diaľke zbadal hnedú bodku. Objekt sa približoval. Onedlho v ňom spoznali jednoduchý drevený čln a troch ľudí. Jeden z nich držal v ruke dlhú palicu a vesloval ňou. Čln sa k nim zatočil a Will a Dedko spoznali bývalých otrokov. Čln došiel až ku brehu a hnedovlasý muž, ktorý vesloval im kývol, aby nastúpili. Ostatní im urobili miesto a Will s Dedkom naskočili do plavidla.

„Kde sú ostatní?“ opýtal sa Dedko a sadol si.

„Neviem. Niekde ušli, alebo sa utopili. Našiel som iba toľkých,“ odpovedal mu vesliar a ukázal na skupinku.

„Odkiaľ máš vlastne čln?“

„Voda ma vyplavila neďaleko pri jednom prístave. Tam som našiel jeden čln, na ktorom sa práve plavíme do krajiny elfov.“

„Do krajiny...kam?“ lapal po dychu Will.

Vesliar sa pozrel na horizont so spokojným úsmevom a prikývol.

„Tak, tak. Do krajiny bájnych a legendárnych bytostí – do krajiny elfov!“

Potom mu úsmev zmizol z tváre.

„To je teraz jediné bezpečné miesto.“

Všetci mlčali. Z ďalekého obzoru sa približovali tmavé búrkové mraky, ktoré predpovedali temné časy...

 




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

20.08.2010 14:25:27dát kritice tipTaubla
líbí


Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.