Hokej

Hokej

Hurá, dali sme gól! Hurá, dáme ešte jeden! A dva! Ak nám bude priať šťastie, dáme aj ďaľšie. Do toho! Do toho!

Tri rady podo mnou sedí Zdeno. Vedľa Zdena sedí Veronika. Zháčim sa. Veronika nesedí vedľa Zdena. Sedí na ňom! Všetci vravia, že tí dvaja sa majú radi. Neviem...

Gól! Dali sme ďalší gól. Otec, čo sedí vedľa, vraví, že ak dáme ešte dva vyrovnáme.

Veronika sa teší. Začínam rozmýšľať, z čoho má takú radosť. Asi zo streleného gólu. Aj ja mám radosť. Tí dvaja sa bozkávajú. Už hodne dlho. Ústa nie a nie od seba odtrhnúť. Asi v nich majú lep. Aj ja by som chcel mať... Zamyslím sa. Asi by to nebolo najlepšie riešenie.

Vedľa mňa sedí otec. Je mĺkvy. Rozmýšľam, prečo asi. Vraví, že naši hokejisti sú babráci. Pred chvíľou kričal neslušné slová. Nejde mi do hlavy, prečo. Povedal, že ak dáme ešte tri góly, vyrovnáme.

Veronika stále objíma Zdena. Nie sú smutní, iba otec stále hundre. Ja už tiež nechcem byť smutný! Otec vraví, aby som čušal. Usmievajú sa na seba. Myslím, že by som to mohol skúsiť aj ja. Otec mi vylepil za ucho...

Sme na najlepšej ceste vyrovnať. Ešte štyri góly. Hokej sa mi páči preto, že sa hrá do päť.  Obecenstvo píska. Kričí neslušné slová. Asi preto, že prehrávame. Ale nič to. Chcem zakričať, aby nepískali, o chvíľu bude vyrovnané.. Ešte jeden gól.

Veronike sa páči hokej. Mne sa páči Veronika. Vraj aj Zdenovi sa páči. Mne viac. Zdeno vraví, aby som za ňou nechodil. A potom pridá neslušné slová. Asi preto... Zahreším. Otec sa usmeje. Vraj som už veľký, keď si viem takto zo srdca zakričať. Spolu nadávame. Otec má radosť. Nie a nie vyrovnať...Vraví, že by som mohol ísť za Veronikou. Aj on ju pozná. Pozná aj jej mamu. Kedysi to bola aj moja mama. To som ešte nebol na svete. Myslí, že po tom všetkom, mi v tom nič nebráni. Som chlap. Otec ma potľaplá po pleci. Ešte raz zahreším. Idem za Veronikou.. Aj ona zahreší. Aj Zdeno. Som ticho.

Otec hreší stále. Rozmýšľam, v čom som urobil chybu. Otec ma chce zbiť. Neurobí to, som už veľký... Dal mi facku. Veronika sa smeje. Aj ja to skúsim. Smiať sa treba. Otec si to nemyslí... Tvárim sa vážne. Veronika sa stále smeje. Rád by som vedel, prečo. Možno by mi to išlo lepšie..

Otec unavene kýve hlavou. Mám pokývať aj ja? Otec nemá rád, keďa sa niekto po ňom opičí. V duchu pokývem hlavou... Je ticho. Veronika sa stále usmieva. Tuším, žmurkla na mňa. Otec hrozí rukou. Na rozhodcu. Po chvili aj na mňa. Neviem, čo to má znemenať. Raz mi to určite povie.

Je koniec zápasu. Nevyrovnali sme. Ideme preč. Aj Veronika so Zdenom odchádzajú. Chcem povedať : „Tak ahoj na niektorom hokeji. Hádam neprehráme!“ Otec má zlú náladu.