Na Písmáku publikuje 51 tisíc autorů, 446 tisíc textů, 5 miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

Nový svet 5.diel
datum / id28.08.2010 / 363823Vytisknout |
autorNinja Peti
kategoriePróza na pokračováníDalší dílo autora
zobrazeno819x
počet tipů0
v oblíbených0x
Nový svet 5.diel

Will sa zobudil na čvirikanie vtákov. Otvoril oči a zbadal, že ostatní sa už pripravujú na cestu.

Sid, tučný, holohlavý muž práve dojedal posledné sústo uloveného mäsa; Sora, vysoká, štíhla žena si obúvala vysoké baganče; a Dedko s Kasenom študovali mapu.

Sid zbadal, že Will je už hore a prehovoril k nemu:

„Dobre že si vstal. Ušetril si ma práce zobudiť ťa.“

Will sa usmial a prikývol. Vstal a oprášil si sivý pletený pulóver od lístia a zeminy. Potom podišiel k Dedkovi, ktorý si ho ani nevšimol, lebo bol sústredený na mapu. Práve hovoril Kasenovi:

„Takže keď prejdeme touto roklinou, dostaneme sa priamo k najbližšiemu mestu.“

„Áno, lenže mesto určite strážia. Bude to dosť nebezpečné.“

„So strážami sa stretneme tak, či tak. Potulujú sa aj v meste.“

„Takže nemáme na výber. Riskneme to.“

Dedko stočil mapu a strčil ju do koženého puzdra, potom vstal, a až vtedy si všimol Willa.

„Dobré ráno, Will,“ pozdravil sa mu. „ Ako si sa vyspal?“

„Dobre, ďakujem.“

„V tom prípade môžeme vyraziť!“

Dedko vyzeral nadšene.

„Určite sa teší, že zbadá svoj starý domov,“ pomyslel si Kasen.

Skupinka vyrazila svižnými krokmi na západ, cez roklinu. Will bol veľmi prekvapený, že cestou nezbadal okrem vtákov nijaké zviera, napriek tomu, že v krajine elfov žilo najviac zvierat.

Väčšinu cesty prechádzali pod holým nebom, no boli úseky, kde kvôli husto rastúcim stromom bolo šero.

Po pár hodinách cesty sa pred skupinou začali vynárať čoraz vyššie stromy a kamenné múry. Na múroch boli veľké okná. Niektoré z nich boli otvorené. Okná spestrovali červené a žlté kvety, ktoré rástli pod nimi.

Ako skupinka postupovala, videli čoraz viac budov a múrov. Medzi stavbami rástli všelijaké stromy a kríky. Zbadali aj niekoľkých elfov, prechádzajúcich sa medzi domami, vykúkajúcich sa z okien a sediacich na stromoch.

Keď cestovatelia boli desať metrov od vstupnej brány zasadenej do stromu, začuli krik:

„Ani hnúť!“

Zvuk prichádzal zhora, takže všetci zdvihli hlavy. Zo stromov vykúkali hroty šípov a zamaskované tváre elfov. Ich masky tvorili látky z čiernej a hnedej farby, ktoré boli obtočené okolo ich tvárí. Na strome, do ktorého bola vsadená vstupná brána stál jeden vysoký elf. Mal dlhé biele blond vlasy a čierne rúcho s bielymi pásmi. Narozdiel od ostatních nemal masku. Potom prehovoril. Na Willovo prekvapenie sa jeho hlas rozliehal po celom lese.

„Prečo ste prišli do nášho mesta?“

„Hľadáme útočisko. Naše domovy zničili. Nechceme vám ublížiť. Verte nám,“ povedal Dedko a urobil jeden krok vpred.

„Tak to dokáž!“ rozkázal elf.

Dedko si vzdychol.

„No dobre.“

Potom si vytiahol rukáv a medzi elfom a ním preblysla strieborná žiara. Elf naširoko otvoril oči.

„Ty! Je to možné, že by si bol elgor?“

Elfovia so šípmi zhíkli. Kasen si vzdychol a Will nechápavo hľadel z jedného na druhého.

„Čo sa to deje? Dedko!“ vykrikoval.

„Chápem, že ste zaskočený kvôli starým sporom, ale je na čase zabudnúť. Teraz musíme spojiť sily a postaviť sa nášmu spoločnému nepriateľovi!“ vysvetľoval Dedko.

„My sa ubránime!“ vykríkol elf a ocitol sa pred Dedkom.

„Ty by si to mal vedieť najlepšie,“ zašepkal mu do ucha.

Potom sa od neho odtiahol a zakričal.

„Uväznite ich!“

Willove telo zaplavilo zúfalstvo. Už zase do väzenia nie!

 

„Dedko, čo to bolo za svetlo?“ opýtal sa Will.

Teraz sedeli všetci zvlášť v cele. Každá cela bola od seba oddelená hrubou stenou. Will objavil v stene, ktorá spojovala jeho a Dedkovu stenu malú dieru. Využil to na komunikovanie.

„Počúvam,“ povedal Kasen.

Jeho hlas  bol tichý, pretože v jeho stene nebola žiadna diera.

„ Myslíte to znamenie na mojom ramene? To získajú všetci elgorovia pri narodení. Myslel som si, že keď ho ten elf uvidí, tak nás pustí dnu,“ vysvetľoval Dedko.

„Ale čo je to elgor?“ vypytoval sa Will.

Dedko mu nato vysvetlil všetko. Povedal mu o elgoroch a o vojne medzi elgormi a elfmi.

Will sa mlčky pozeral pred seba.

„Aj tak je to jedno! Elfovia sú silní. Zvládnu svoju krajinu ochrániť. Veď ste videli tú ich rýchlosť!“ zamiešala sa do rozhovoru Sora.

„Nie! Ja už nebudem hniť vo väzení! Ja chcem ísť odtiaľto preč! Veď máme medzi sebou elgora! Prečo nás nedokáže vyslobodiť?“ zakričal Sid.

„Púšťame sa do istej smrti. Ale nech sa páči!“ vykríkol Dedko a chytil sa mreže. „Fernego!“

Mreže zrazu vybuchli. Keď Will a Sora počuli výbuch, nádejne zdvihli hlavu. Dedko sa zasmial.

„Elfovia používajú úplne iné kúzla, než elgorovia. Proti tým elgorovským sa nevedia ubrániť.“

„Takže nedokázali začarovať mrežu tak, aby vzdorovala tvojím kúzlam,“ skonštatoval Sid.

„Presne tak. Predsa len nemysleli na všetko.“

„Miesto rozprávania nás už môžeš vyslobodiť,“ prehovorila Sora.

Keď ich všetkých vyslobodil, tak sa opatrne vykradli von. Príjemným prekvapením bolo, že väzenie nestrážili nijaké stráže. Väzenie obklopoval hustý les. Nebol to však obyčajný les. Stromy a zem boli modré. Pomedzi stromy prenikalo do lesa slnečné svetlo, ktoré splývalo s modrou farbou stromov a premenila sa tak na svetlozelenú.

„Sme v lese Wendor Tōsen. Asi tri kilometre odtiaľto je mesto,“ vysvetlil Dedko.

 

„Čo to je?“ opýtal sa jeden elf stojaci pri bráne veľkej bielej budovy obrastenej machom druhého.

„Prosím?“

„Nepočul si to?“

Zrazu sa na nich vyrútila žltá žiara, ktorá keď narazila do zeme vybuchla spolu s lefmi.

„Strážcovia sú odrovnaní,“ povedal Dedko.

Will, Kasen, Sora, Sid a Dedko potom zoskočili zo stromu a vbehli do nechránenej budovy.

„Elfovia veľmi poľavili v obrane,“ skonštatoval Kasen.

„Veru tak,“ prikývol Dedko.

„Hej!“ ozvalo sa z jednej z konca úzkej chodby.

Pred skupinkou totiž stál ďalší elf v bielej rozopnutej košeli.

„Kto ste?“ opýtal sa.

„Prichádzame za váženým pánom Liqenjim.“

„Neviem o nikom, koho by vážený pán očakával. Musím vás poprosiť, aby ste opustili priestor jeho sídla.“

Chvíľku zavládlo ticho, potom sa Dedko mykol, vystrčil ľavú ruku, z ktorej vystrelilo svetlomodré svetielko a elf omráčene spadol na zem.

„Čo ste mu to urobili?“ opýtala sa Sora.

„Iba som ho na chvíľu omráčil. Žiadny strach,“ vysvetlil Dedko. „Poďme.“

Skupina prebehla cez tri chodby a jedno schodište, až sa dostala ku dverám. Dvere vyzerali veľmi pevne a tvrdo, aj napriek tomu, že boli z obyčajného dreva. Pri dverách stál jeden strážca. Hneď, ako skupinu zbadal, vystrčil svoju kopiju.

„Kto ste?“ opýtal sa.

„Ó, to by bolo na dlhé vysvetľovanie,“ povedal Kasen a bežal dopredu.

Elf doňho sekol kopijou, Kasen sa uhol; potom nasledovali zložité manévre kopancov. Kasen sa nakoniec dostal za elfa, postrčil ho dopredu, presne na Dedka, ktorého svietiaca ruka sa dostala na elfove brucho. Ten zreval a zvalil sa na zem.

„Zase omračujúce kúzlo,“ povedal Dedko nechápavo vyzerajúcemu Kasenovi. „A tak sme sa dostali až sem. Pred brány veľkého pána Liqenjiho,“ pokračoval a vzdychol si. Položil ruky na dvere a otvoril ich.




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

28.08.2010 18:10:45dát kritice tipTaubla
pěkně se mi četlo


Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.