Na Písmáku publikuje 51 tisíc autorů, 446 tisíc textů, 5 miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

Nový svet 6.diel
datum / id30.08.2010 / 363998Vytisknout |
autorNinja Peti
kategoriePróza na pokračováníDalší dílo autora
zobrazeno719x
počet tipů0
v oblíbených0x
Nový svet 6.diel

Z miestnosti vyšiel a ovanul ich chladný vánok. Pred nimi sa rozprestierala kamenná miestnosť s popraskanými stenami a s jedným podlhovastým oknom, ktoré sa tiahlo po dĺžke celej steny. Pri okne stál elf – vysoký a štíhly, ako každý iný – oblečený v sivasto – modrom rúchu. Po chrbte mu viseli dlhé biele vlasy.

Skupinka vstúpila do miestnosti a len čo prekročili prah, elf sa ozval.

„Rád ťa zase vidím, Iúven.“

„Ctihodný pane...“ povedal Dedko a uklonil sa. „...som poctený, že ma poznávate.“

Ostatní naňho nechápavo hľadeli.

„Akoby som nemohol. Nie je veľa bytostí, ktoré by mali tú drzosť prísť sem aj po vojne!“ elf postupne zvyšoval hlas, až ku koncu vety kričal.

„Ctihodný pane, prichádzame v mieri...“

„Mňa nezaujímajú tvoje blbé reči!“ zreval elf, otočil sa a vyslal tlakovú vlnu, ktorá odhodila Dedka dozadu.

Vstal a znova prehovoril:

„Ja naozaj...“

Nedopovedal, lebo elf vyslal ďalšiu tlakovú vlnu. Dedko však včas zareagoval, vystrčil ruky a zakričal:

„Raminosen!“

Potom ako keby niečo posunul vedľa seba a stena za ním praskla. Elf sa usmial.

„Hm. Ani na starobu nestrácaš svoje schopnosti.“

Dedko dychčal a čakal ďalší útok. Obaja potom naraz vyslali žltú žiaru. Svetlá sa zrazili, vybuchli a odhodili elgora a elfa dozadu. Dedko rýchlo vstal a vyslovil ďalšie kúzlo.

„Shindenshan.“

Elf sa začal zvíjať na zemi. Trvalo to asi tridsať sekúnd a potom sa elf zvalil na zem.

„Odpustite mi, ctihodný pane, ale musel som to urobiť, aby ste ma vypočuli,“ riekol Dedko. „Som tu, aby som vás požiadal o zaistenie domova pre nás.“ Rukou ukázal na svojich spoločníkov. „Máme spoločného nepriateľa, to znamená, že musíme spojiť sily a zastaviť ho. Naučte mojich spoločníkov vášmu umeniu; budeme tak silnejší. To je druhá vec, prečo som sem prišiel.“

Elf vstal a ticho odpovedal:

„Pekne povedané, Iúven. Zaslepila ma minulosť. Toto všetko som prehliadol. Som ochotný vás prijať medzi nás. Es xinthe múnr.“

Podali si ruky a z ich rúk začal stúpať fialový dym.

Keď už boli zase na chodbe a kráčali do svojich bytov, Will sa opýtal Dedka:

„Dedko, som z toho zmätený, čo znamenalo to „Es xinthe múnr“? A čo bol ten fialový dym?“

„Es xinthe múnr znamená v starom jazyku elfov „vitaj“. Ten jazyk sa používa už len pri niektorých dôležitých veciach, ako napríklad uvítanie nového člena. A ten dym bol znak toho, že sme uzavreli spoločenstvo. V podstate je záhada, prečo sa ten dym objavuje.“

Will chápavo prikývol. Sora sa hodnú chvíľu pozerala na Dedka, potom sa nedôverčivo opýtala:

„Prečo vás ten elf oslovil „Iúven“?“

Dedko sa prekvapene pozrel na ňu.

„Si veľmi všímavá, Sora. Iúven je moje pravé meno.“

Dedko zacítil na sebe tri páry prekvapených očí.

„Je ešte niečo, čo ste nám nepovedali a mali by sme to vedieť?“ opýtal sa nervózne Kasen.

„Áno. Práve ste sa rozprávali s Liqenjim, kráľom elfov. Vlastne, elfovia nemajú kráľa. Je to len muž, koho všetci na slovo počúvajú. Je najsilnejší zo všetkých elfov,“ odvetil Iúven, ako keby sa nič nestalo.

 

            „Je to najposvätnejšie miesto v krajine elfov,“ vysvetľoval pán Liqenji Willovi a ostatným.

Prešli už tri dni, čo sa ubytovali a teraz stáli pred posvätným chrámom elfov.

Pri vchode stáli dve vysoké sochy, ktoré znázorňovali dvoch elfov s vážnymi tvárami a v ruke držali dlhý, tenký meč.

Pán Liqenji podišiel k bráne a zašepkal:

„Geno som tuni, ja hejlu mo kinru.“

„V preklade to znamená „Otvor sa ctihodná brána a vyjav nám svoje bohatstvo““, vysvetlil Iúven. „Brána je živá bytosť, ktorá sa otvára na tento povel.“

Iúven mal pravdu. Pán Liqenji odstúpil od brány, ktorá sa hneď nato otvorila. Skupinka vošla dnu do chrámu, ktorého tvorila jedna oblá miestnosť. Popri stenách stáli sochy veľké, ako pri vchode, niektoré boli ešte väčšie, no aj menšie. Znázorňovali elfských bohov, anjelov, i démonov. Chrám ml však len tri steny. Štvrtú stenu tvorili stromy. Klasické zelené, aj modré, aké sa nachádzali v lese Wendor Tōsen. Pred stromami sa nachádzal kamenný oltár, na ktorom stála socha znázorňujúca elfa v dlhom rúchu. Elf  bol v bojovej pozícii, ľavú ruku držal nad hlavou a v pravej držal obrovský meč. Na spodnej strane čepele boli ostré zuby.

Pán Liqenji podišiel k soche a mlčky sa na ňu zahľadel.

„Ten meč...“ začal, otočil sa k ostatným a prudkým pohybom vytiahol spod svojho rúcha taký istý meč.

„...sa dedí z generácie na generáciu. Dostáva ho vždy nový vládca,“ dokončil a zasunul meč naspäť. „Ten muž na soche je náš prvý vládca. Prvý vládca na tomto svete. Elfovia boli totiž prví, ktorí tento svet obývali. Samozrejme, pred nami tu boli zvieratá. Každopádne, elfovia sa usadili tu medzi horami. Žili sme tu dvesto rokov, kým od mora neprišli ľudia. Prichádzali na mnohých lodiach. Obsadili celý zvyšok sveta. Dokonca sa snažili dobyť aj našu zem. A tak sa začala krutá a dlhá vojna. Trvala päťdesiat rokov, kým ľudia neutrpeli takú stratu, že sa stiahli a našu krajinu nechali na pokoji. Ako čas plynul, vznikli elgorovia. Nasledoval najhorší vek elfov. Vojna medzi elgormi a elfmi nás veľmi oslabila. Toto už ale asi poznáte, takže vám to nemusím hovoriť, že?“

Will prikývol.

„Tak sa tu môžete poobzerať, ak chcete,“ povedal pán Liqenji a odkráčal.

Will za ním zamyslene hľadel, až elf zmizol medzi domami. Will potom od vchodu odvrátil zrak a podišiel k soche prvého vládcu. Socha vyžarovala silu a odvahu a Will mal pred ňou rešpekt.

 




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

K tomuto dílu není zatím žádný komentář.

Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.