Na Písmáku publikuje 51 tisíc autorů, 446 tisíc textů, 5 miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

Nový svet 10.diel
datum / id09.09.2010 / 364883Vytisknout |
autorNinja Peti
kategoriePróza na pokračováníDalší dílo autora
zobrazeno866x
počet tipů0
v oblíbených0x
Nový svet 10.diel

Na ulici, kde bolo postavené sídlo pána Liqenjiho sa ozývali rýchle kroky. Mladý vojak bežal, ako o život. Prebehol cez dlhú chodbu a vletel do miestnosti, kde pán Liqenji – najsilnejší zo všetkých elfov – sedel za písacím stolom a podpisoval dôležité dokumenty. Keď ho vyrušilo buchnutie dverí, rýchlo vstal a zakričal na vystrašeného mladíka:

„Čo sa to deje?“

„Pane...nepriatelia čoraz hlbšie prenikajú do Wendor Tōsenu... Napadli naše jednotky!“

„A teba poslali, aby si mi to oznámil,“ doplnil ho pán Liqenji.

Mladík náhlivo prikývol. Pán Liqenji rázne vykročil ku dverám. Ukázal na mladíka a rozkázal:

„Zvolaj radu starších! Musíme konať!“

 

            V Kasenovom byte bolo dusno. Sora, Sid, Iúven a Will mlčky sedeli a hľadeli pred seba. Svetlo mesiaca dopadalo na Willovu tvár, keď ju zdvihol a oči sa mu rozšírili. Zvnútra ho zožieralo vedomie, že všetkých tak zranil. Zaklamal im, že Kasen zomrel, keď ich zavolal do Kasenovho bytu a ukázal im falošné telo. Kasen to mal všetko dobre premyslené. Telo zaklial všelijakými zaklínadlami, aby nemohli prísť nato, že je falošné, vyčarované. Predtým, než odišiel, poveril Willa tým, aby ostatným povedal, že zomrel.

Will vstal a vyšiel z bytu. Chcel im povedať pravdu, no nemohol. Sľúbil to svojmu kamarátovi. Nevedel, čo má robiť. Zahmlievalo sa mu pred očami, krútila sa mu hlava, preto si sadol pod jeden strom, zavrel oči a položil si hlavu na kolená. Bola chladná noc. Fúkal silný severný vietor.

„Kde teraz Kasen je? Určite už ďaleko od mesta,“ premýšľal Will.

Stalo sa to pred tromi hodinami, že Kasen opustil svoj byt. Opustil mesto, opustil priateľov...

Willovi začali tiecť slzy. Prečo? Prečo to má tak ťažké?!

 

            O pár minút sa zišla rada starších, ktorú zvolal pán Liqenji. Jej členovia boli elfovia vysokého postavenia – pán Liqenji, správcovia miest, vodca armády a vodcovia všetkých jednotiek vojska. Títo ľudia sa schádzali v mimoriadnych situáciach v suteréne sídla pána Liqenjiho. Vládca elfov vstal a pozrel sa na ostatných, ktorí sedeli pri okrúhlom stole, ktorý bol osvetlený vyhárajúcou žiarovkou. V miestnosti okolo neho bola tma.

„Zavolal som túto radu po viac, než sto rokoch, lebo zlo nepriateľa, ktorý zaplavil les pri našich hraniciach a zničil polovicu susednej krajiny, preniká aj k nám,“ prehovoril pán Liqenji a stíšil hlas, oprel sa o stôl a žiarovka osvetlila jeho tvár. „Zaútočil na najväčšie bohatstvo našej rasy. Na Wnedor Tōsen.“ Pán Liqenji sa opäť vystrel a pokračoval silnejším hlasom. „Napadol naše jednotky, ktoré sme tam vyslali pred dvoma týždňami na obranu východnej hranice práve zmieňovaného lesa.“

Pána Liqenjiho prerušilo buchnutie do dverí, za ktorými bolo schodište do suterénu. Pán Liqenji a niekoľko ďalších zabodli do nich oči.

„Garûm, choď otvoriť,“ unavene požiadal pán Liqenji.

Garûm, vodca jednej jednotky v armáde vstal a podišiel k dverám. Zvuk jeho opatrných krokov po kamennej podlahe sa odrážali od stien a ozývali sa po celej miestnosti. Došiel ku dverám a stlačil kľučku. Len čo v dverách vznikla medzera, do miestnosti vletel šedý vták, zaletel nad hlavu pána Liqenjiho a rozplynul sa. Miesto neho sa nad pánom Liqenjim objavil červený zvitok, ktorý začal padať do vládcovej ruky. Ten ho otvoril a jeho oči chvíľu blúdili po texte.

„Hm. Situácia sa mení každú chvíľu,“ zamumlal a zdvihol hlavu od zvitku. „Jednotka z východu poslala túto správu. Podarilo sa im odraziť útok nepriateľa, no utrpeli veľa straty. Prosia o posilu,“ vyhlásil a sadol si.

„Ja im pomoc nedokážem poskytnúť. V mojej jednotke, ktorá hliadkuje na juhu je aj tak málo ľudí. Toto mesto už okrem týchto dvoch jednotiek nemá žiadnych bojovníkov. Čo keby nám pomohli ostatné mestá?“ poznamenal holohlavý elf a mávnutím ruky vyčaroval pred seba pohár červeného vína. Začal ho piť, pričom nespúšťal šikmé oči zo správcov miest.

„Heh. Myslel som, že halvné mesto je silnejšie,“ posmešne povedal jeden správca.

„Čo je to za tón, Marko? Vari som ti neposkytol dostatok pomoci?“ odvetil mu správca hlavného mesta a vstal. „Poslal som ti peniaze, keď tvoje mesto krachovalo. To všetko preto, lebo si ich premrhal na postavenie všelijakých krčiem!“

Nato vstal jeho súper.

„No tak moment! Tak to nebolo...“

„To už stačilo!“ vykríkol pán Liqenji a vstal.

Správcovia naňho pozreli a on si vzdychol. Nato si všetci traja sadli.

„V týchto časoch musíme držať spolu a nehádať sa. Hlavne nie nad takými blbosťami! Takže, ktoré mesto je druhé najsilnejšie a leží ďaleko od hraníc?“

Mesto ktoré leží blízko hraníc je totiž vo väčšom ohrození, než to, ktoré v prostriedku krajiny.

„Podľa mojich informácii má najviac vojakov okrem hlavného mesta mesto Färneague. Je to tak?“ poznamenal veliteľ všetkých jednotiek a vrhol spýtavý pohľad na správcu Färneague a veliteľa jednotky v tom meste.

Veliteľ vojska vo Färneague vstal a odpovedal:

„Je to tak, mám k dispozícii päťsto zdravých a silných mužov.“

Elf si sadol a tentoraz vstal správca Färneague.

„Prisvedčujem, môžem im poslať posily.“

Správca si sadol a pánu Liqenjimu sa rozžiarila tvár. Plesol rukami a prehovoril:

„Harûm Gar, správca mesta Färneague, vráť sa do svojho mesta a pošli polovicu svojich mužov na východné hranice Wendor Tōsenu.“

„Jasné!“ vykríkol správca.

„Ď...ďakujeme,“ prehovoril slabým hlasom mladý vojak z východu.

„Ďalšia ohrozená oblasť je juh, že?“ pokračoval pán Liqenji.

„Áno,“ prikývol holohlavý elf, veliteľ jednotky z juhu, pred ktorým stál prázdny pohár, z ktorého práve vypil vyčarované víno. Z pohára vychádzala vôňa červeného vína a dráždil ostatným nosy.

„A v akom stave je vaša jednotka?“

„Moja jednotka je ako vždy pripravená čeliť nepriateľovi v plnej sile.“

Pán Liqenji vážne prikývol.

„Moja posledná požiadavka smeruje ku každmu z vás. Posilnite obrany nielen okolo vášich miest, ale aj okolo Wndor Tōsenu a celej našej krajiny!“

„Jasné!“ všetci zborovo prikývli.

Pán Liqenji si pomasýroval unavené oči a vyhlásil:

„Vtom prípade je naše stretnutie u konca.“




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

K tomuto dílu není zatím žádný komentář.

Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.