Na Písmáku publikuje 51 tisíc autorů, 446 tisíc textů, 5 miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

Nový svet 14.diel
datum / id27.09.2010 / 366519Vytisknout |
autorNinja Peti
kategoriePróza na pokračováníDalší dílo autora
zobrazeno792x
počet tipů0
v oblíbených0x
Nový svet 14.diel

Elfovia zastali a Will zoskočil z Redovho chrbta. Duchovia okolo nich stále krúžili a menili sa na sivé škvrny.

„Elfovia...“ šepkali.

V Sedrových dlaniach sa objavili ružové gule, ktoré odhodil a keď boli blízko duchov, vybuchli. Duchovia tiež. Z Redovej ruky medzitým vyšľahol zelený prúd energie a zasiahol hlavy viacerých duchov. Potom švihol rukami a tlaková vlna odhodila asi dvadsiatich nepriateľov. Duchovia sa ale nenechali. Zleteli na zem a bleskurýchlo sa dotali k elfom a Willovi. Traja duchovia vrazili do Sedra a odhodili ho preč. Dvaja chytili Reda za krk a vytiahli do vysoko do vzduchu. Reda sa bezvýznamne mykal, nepustili ho. Will zostal sám, obklopený stovkami duchov. Začali doňho vrážať. Dostával jeden silný úder za druhým, až kým sa na tmavej oblohe neobjavila modrá žiara a duchovia od neho odleteli. Tvorca žiari bol Sedre. Duchovia leteli k nemu, no on si z toho nič nerobil. Čakal, až kým budú blízko neho. Keď ich od neho oddeloval len meter, švihol rukou a hlavy duchov sa rozpolili. Pozrel sa na oblohu, kde duchovia udierali Reda. Vystrel ruku, z ktorej vystrelil strieborný šíp. Ten zabil jedného ucha. Ostávalo ich asi ešte desať. Will sa postavil sa nohy.

„Nenechám to tak!“ pomyslel si. „Sedre!“ vykríkol a bežal k elfovi. „Použijeme Bradsonovu guľu!“

Elf sa na neho mlčky zadíval. Po dlhej odmlke vystrel ruky pred seba. Will sa na nich postavil a Sedre ho vyhodil nad seba.

„Brandson bôra!“ zreval a Will letel ďalej.

Začal svietiť na fialovo a letel čoraz rýchlejšie, až zmizol a ostala iba fialová guľa , ktorá letela priam rýchlosťou svetla. Duchovia, ktorí bili Reda sa naňu prekvapene pozreli. Postavili sa vedľa seba a vychádzali z nich sivé ostne. Guľu to ale nezastavilo a prehanala sa cez nich, nezanechávajúc za sebou ani stopy. Pri Redovi zmizla a objavil sa znovu Will. Obaja začali padať. Sedre vyčaroval na zemi obrovský vankúš, do ktorej obaja spadli. Sedre k nim bežal.

„Ste v poriadku?“ ustarostene sa oopýtal.

Will a Reda vstali a vystúpili z vankúša. Reda nevyzeral pekne: na pravom oku mal monokel, na rukách a nohách niekoľko modrín a šaty mal trochu roztrhané.

„Myslím, že pri pohľade na mňa si dostal jasnú odpoveď,“ odpovedal Reda. „Inak, pekne zvládnutá Bradsonova guľa,“ povedal a žmurkol na Sedreho. „Pekne si ich zničil,“ ešte viac postrapatil Willove už postrapatené vlasy.

„Musíme ísť ďalej,“ skonštatoval Sedre.

„To hej,“ prisvedčil Reda. „A musíme rátať, že na nás ešte zaútočia.“

„Ale budeme už pripravený!“

A tak skupinka ďalej skúmala desivé mesto...

 

            V noci sa Sora a jej skupina utáborila na čistinke, na ktorej sa hmýrili svätojánske mušky. Každú hodinu sa striedali na stráž. Presne o polnoci začala Sorina služba. Postavila sa pred tábor s pripraveným šípomm v luku a striehla na každý pohyb. V lese však bol pokoj, nič sa nedialo až do rána, kedy opäť rozdelili.

O pol desitej ráno sa ozval elfský roh. Bol to poplach. Všetci bežali za zvukom, ktorý prichádzal spomedzi stromov, kde stáli dvaja elfovia obkľúčení piatimi Vikengmi. Jeden elf zdvihol ruku, z ktorej vyšla voda a letela na Vikengov. Tí sa jej vyhli, no voda ich prenasledovala. Elf, ktorý privolal vodu, vystrel ruku pred seba a voda rýchlila. Dohnala Vikengov a ponorila ich. Vtedy došli ostatní elfovia a Sora. Jedna elfka vrhla zamračený pohľad k Vikengom.

„Čo sa deje?“ opýtala sa.

Mala hnedé vlasy spletené do vrkoču a ľahké brnenie, ktoré striedaly kožené šaty. Na pleci si opierala sekeru a po šatách jej vyseli tri dýky so znakom pána Liqenjiho.

„Pristihli sme Vikengov, ako rúbu stromy, no oni odbehli a ostali tu títo piati,“ odvetil jej elf. „Choďťe a chytťe ostatních, my sa tu o týchto postaráme.“

„Poďme!“ zavelila elfka a ostatní sa za ňou rozbehli.

Fičali popri stromoch, zatiaľ čo sa ostatní elfovia postavili proti piatim Vikengom. Vikengovia vstali a vytiahli svoje hrubé meče. Elfovia na ncih namierili tými svojimi. Vikengovia zavrčali a rozbehli sa proti elfom. Jeden elf odrazil Vikengov meč a trikrát sekol, pričom na tretíkrát sa mu podarilo nepriateľa zabiť. Druhý elf zablokoval meče dvoch Vikengov a kopol do nich. Potom im bleskurýchlim pohybom sťal hlavy. Ostali ešte dvaja Vikengovia. Tí sa vrhli na elfa, ktorý predtým vyvolal vodu. Tentoraz vyvolal plamene a brnenie Vikengov začalo horieť. No nevzdávali sa. Vrhli sa na elfa, ktorý sa nestihol vyhnúť a plamene zasiahli aj jeho. Elf sa s krikom spolu s Vikengmi zvalil na zem. Jeho spoločník si to všimol a vykríkol. Potom vyvolal vodu, ktorá potopila elfa. Plameň ustal. Vikengovia zomreli a elf si kľakol ku svojmu zranenému druhovi.

„Elgon...“ zašepkal.

„Ro...na...zachráňte les. Prosím vás...“ dopovedal Elgon a znehybnel.

Ronovi vyhŕkli slzy, no vstal a pevne uchopil svoj meč.

„Nebo sa, Elgon, zachránime ho! Za každú cenu!“

Cez les sa prehnal silný vietor a priniesol so sebou pach Vikengov.

„Cítim ich. Sme blízko,“ povedala Rûmen, Sorina spoločníčka, keď naháňali Vikengov.

Sora sa usmiala a medzi stromami zahliadla Vikenga. Natiahla luk a vystrelila. Priami zásah! Vikeng, ktorého strelila do hlavy, spadol na zem. Jeho spoločníci, ktorí bežali medzi stromami zastali a obzreli sa. Rûmen sa zasmiala a vykríkla:

„Huhú! Už to začína!“ zdvihla ruky a modrý záblesk, ktorý z nich vyšiel zostrelil dvoch \vikengov.

Sora vystrelila naraz dva šípy a traja elfovia vytiahli svoje strelné zbrane. Vikengovia vytiahli meče a hnali sa oproti elfom, pričom niektorí boli zabitý šípmi, mágiou a strelnými zbraňami. Tí, čo prežili, začali sekať do elfov. Sora rýchlo strielala šípy, aby sa k nej nedostali, no po štyroch strelách odložila luk a vytiahla dýku. Preťala jednému Vikengovi hruď a skočila na ďalšieho, ktorému prerezala krk. Rûmen, vynikajúca v mágii, skolila naraz troch protivníkov, no nevšimla si jedného, ktorý sa jej plížil za chrbtom. Zahnal sa mečom a elfka začula švih. No bolo už neskoro. Nohou jej prebehla mučivá bolesť, keď čepel Vikengovho meču prerezala stehno. Sora si to všimla a zarevala. Skočila a rýchlim výpadom vpred zniesla Vikenga zo sveta. Potom zasunula dýku do puzdra a kľakla si k zranenej priateľke. Rûmen s usmiala.

„Neboj sa, prežijem to. Ešte aj viem bojovať,“ povedala a vstala, no vzápäti hneď klesla na zem, lebo noha ju opäť zabolela.

„Rana je hlboká,“ skonštatovala Sora a chytila Rûmen, s ktorou vybehla z bojového poľa.

Posadila ju na trávu a opýtala sa:

„Dokážeš to ošetriť?“

„Pche, jasné! Veď som elfka.“

Sora sa zhaľadela na bojujúcich elfov a Vikengov a rozbehla sa za nimi.




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

K tomuto dílu není zatím žádný komentář.

Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.