Nový svet 25.diel

...

Žiara pomaly zmizla a ostalo ticho. Znova. Hluchý priestor ostal hluchý, strašné kúzlo zanechalo za sebou len dvoch bezvládnych protivníkov ležiacich oproti sebe. Čierňava tiež bledla, stávala sa z nej sivota, z nej bieloba biela ako sneh. Potom aj tá začala meniť farbu a pomaly nadobúdala modrej, zelenej a žltej. Ukázali sa tvary stromov a postáv, z ktorých sa sformovali modré stromy Wendor Tōsenu a postavy elfské vojsko, ktoré sa zoskupilo okolo Xeraxa a Willa. Will, akoby z diaľky začul vystrašené šepkajúce hlasy a pomaly otvoril oči. Pozrel sa na seba a naskytol sa mu pohľad na doráňaného chlapca v šatách, ktoré boli v najhoršom stave, v akom len mohli byť.

Potom pred sebou zbadal Xeraxa, bez svojho červeného rúcha s doškrabanou a popraskanou maskou, ako kľačí na jednom kolene pred Willom. Maska mu praskala ďalej, až sa rozlomila na dve polovičky. Jedna polovička padla na zem a odhalila polku ľudskej, mužskej tváre. Bola spotená a chudá. Čierne vlasy sa lepili na jej čelo; muž dychčal. Xeraxovo telo sa zdalo akosi hmotnejšie, akoby už bolo len obyčajné ľudské telo.   

„Vyhnal si zo mňa duchov,“ prehovoril. Jeho hlas sa tiež zmenil. Teraz bol slabší. „urobil si zo mňa obyčajného človeka.“ Xerax si chytil brucho a pozrel sa naň. „Bolo to tvoje výnimočné kúzlo. Prepichlo mi hruď, tím vyhnalo duchov. Ale…kde sú?“ Xerax sa rozhliadol.

„Zničil som ich,“ zašepkal Will. „Už sa proti tebe neobrátia.“

Xerax sa šokovane pozrel na chlapca.

„Si výnimočný bojovník.“

Potom si Xerax chytil druhú polovičku masky, dal ju dole a položil ju na zem.

„Toto je toho dôkazom,“ znova prehovoril. „Túto masku vytvorili duchovia, aby navždy zakryli moju pravú tvár.“

Xerax sa oprel o kolená a sťažka a so vzdychom vstal. Rozhliadol sa po Wendor Tōsene.

„Xerax…“ začal pán Liqenji, ktorý vykročil z radu divákov.

Xerax zdvihol ruku, aby ho umlčal.

„Nie. Nevolajte ma Xerax. To meno mi dali duchovia. Volám sa Darrv.“

„Je mi to jedno. Chcem sa ťa iba opýtať: ešte stále chceš pretvoriť svet?“

Darrv sa usmial. 

„Samozrejme! Kde sú moji otroci?“ vykríkol Darrv. „Kde sú?!“ 

„Prepustili sme ich na slobodu a tvoje vojsko sme zničili. Zatýkam ťa, Darrv…“

„Darrv Laparége,“

„Áno. Darrv Lamparége. Podvoľ sa rozsudku.“

Darrv prižmúril oči. Bleskovo vytiahol svoj meč a vybehol k pánovi Liqenijmu.

„Čo si o mne myslíte? Že sa vám iba tak podvolím? Porazte ma a môžete ma zatknúť!“ vykríkol.

Darrv zaútočil na pána Liqenjiho. Ich meče sa skrížili

„Moje zranenia mi nedovolia bojovať. Do čerta!“ pomyslel si pán Liqenji a na ostrú bolesť v boku sa mu podlomili nohy a padol na zem.

 

            „Kde je…Iúven?“ opýtal sa Kasena potácajúci sa Will.

Kasen sa na neho ustarostene pozrel.

„Nemal by si sa presiľovať.“

„Pýtam sa, kde je Iúven!“ zašepkal Will.

„Myslím, že to tušíš. Zničil duchov, ktorí ho posadli.“

„Takže zomrel,“ Willovi vyhŕkli slzy a padol na kolená.

Kasen si k nemu kľakol a prišiel k nemu aj Žarva.

„Takúto smrť si prial. Zomrieť s vedomosťou, že dopomohol k víťazstvu,“ utešoval Willa Kasen

„Presne tak. To je sen každého elgora,“ dopovedal Žarva.

„Ale, ale, Žarva. Aj ty si tu?“ ozval sa akýsi hlas.

Kasen vyskočil na nohy a spozornel. Tak isto aj Žarva.

„Ten hlas poznávam,“ povedal faun.

„Už aj ja,“ odpovedal Kasen.

Spomedzi stromov vyšiel jeden hnedovlasý elgor v bojovom obleku.

„Hergoh!“ vyhŕkli Žarva a Kasen.

Elgor sa usmial.

„Áno. Som to ja. Oddelil som sa od ostatných a sledoval som ťa, Kase Ulfen. Spomínate si na mňa?“

„Priatelili sme sa, no zaslepil ťa prísľub veľkej moci.“

Hergoh si vzdychol.

„Áno. No teraz vidím, aký Xerax naozaj je. Je to obyčajný…zločinec.“

Kasen pevnejšie zovrel rukovať meča v pošve.

„Pusť ten meč,“ zahriakol ho Hergoh. „Neprišiel som bojovať. Prišiel som sa zmieriť. Teraz, keď vidím, že Xerax, teda Darrv prehrá, zrak sa mi rozostril. Tento človek mi nie je schopný dať moc. A tá moc mi nestojí za stratu priateľov.“ Hergoh sa usmial.

Kasen pustil meč a všetci traja sa zvítali.

Will sa na nich pozrel. Na tvári sa mu objavil úsmev, keď videl ich šťastie.   

 

            Darrv vyskočil vysoko do koruny jedného stromu, keď sa na neho vrhli elfovia.

„Nedostanete ma!“ zvrieskol a urobil obrovský skok.

Elfovia trielili za ním. Tiež vyskočili na strom. Darrv počas letu vybral z kapsy akúsi železnú guľu. Vytrhol z nej malý drôtik a odhodil ju do lesa. Guľa zmizla, Darrv sa usmial, elfovia sa zhrozene dívali na les, keď začali tušiť, o čo ide.

Bomba dopadla a plamene vzbĺkli. Oheň sa rozširoval a zasahoval čoraz viac stromov. A vtedy, na pach dymu, si všetci uvedomili tú zdrvujúcu skutočnosť: Wendor Tōsen horel!!

„To je Diablov oheň! Nedokáže ho uhasiť žiadna tekutina,“ zašepkal omámený pán Liqenji.

Žeravé jazyky plameňov vyšľahovali do obrovských výšok, konáre praskali, keď ich drvil neľútostný živel.

Teraz každý elf aj človek hľadel na les, ktorý pomaly mizol...

Will nedokázal určiť, aký čas les horel. Možno prešli len minúty, možno hodiny a možno aj dni...

Bolo to zvláštne, ako sa takýto velikán poddával jednej malej bombe. Začalo snežiť...

Biela zmrznutá voda pomaly padala na les, kým ju nezasiahli plamene a dávala celej scéne smutný nádych. Veď to aj bolo smutné. Wendor Tōsen predstavoval národ elfov a teraz bol preč. Navždy...

Napokon oheň zmizol a zanechal za sebou pustatinu. Ešte aj nebo bolo sivé, splývalo s ponurým okolím a vo vzduchu poletoval popol.

„A tak skončil veľkolepý Wendor Tōsen,“ vyhlásil Darrv, ktorý stál bokom od elfov a faunov a tiež sa pozeral na miesto bývalého lesa.

Kasen to započul a vybehol k nemu. Chytil ho pod krkom a zakričal:

„Ty máš o tom čo hovoriť!“ Potom ho Kasen udrel päsťou do tváre.

Darrv si chytil boľavé líce a zavrčal:

„Veď to nie je celkom ani podľa môjho plánu.“

Kasen položil ruky na zem, objavia sa strieborná kružnica okolo Darrva. Will sa rozbehol ku Kasenovi, tiež položil ruky na zem a kružnica dostala sýtejšiu farbu. Darrv sa nedokázal pohnúť. Sora a Šíd sa rozostavili po obvode kružnice spolu s Willom.

„To je Dégro sa Nerde! Kúzlo, ktoré zhotovil náš prvý vládca. Porazil ňou kmene Abantusu, ktoré ohrozovali našu krajinu cez sto rokov!“ vykríkol pán Liqenji a rozbehol sa do stredu kružnice, kde stál Darrv.

Nato elfovia a fauni sa zoskupili za Kasenom, Willom, Sorou a Sidom a navzájom si chytili plecia. Utvorili tak obrovský kruh okolo Darrva a pána Liqenjiho. Celá krajina stíchla. Pán Liqenji držal svoj ozubený meč a zavrel oči. Začal si niečo šepkať, na konci skríkol:

„Vykonám spravodlivosť! Dégro sa Nerde!“

Zem zavibrovala, kružnica zasvietila, medzi jednotlivými bojovníkmi začala prúdiť energia, ktorá v tenkých pásikoch sa obtočila okolo rúk pána Liqenjiho. Vládca elfov zabodol meč do Darrva.

„Použili sme našu energiu na kúzlo, ktoré pretvorí tvoju životnú silu na Wendor Tōsen, ktorý sa znovu zrodí,“ zašepkal pán Liqenji. „Vlastne by sme sa ti mali poďakovať, že si dostatočne silný, nato, aby sme obnovili zhorenú časť Wendor Tōsenu.“

Darrv sa usmial a povedal:

„Predsa som vám bol na niečo dobrý. Ha – ha – ha!“

Pán Liqneji potom od neho odskočil, lebo z Darrva vyšľahla strieborná energia. Obkolesila každého, obsadila celý priestor. Nikto nič nevidel ani nepočul, potom zbadali zahmlené formy stromov. Strieborná a modrá hmota bledla, napokon zmizla a namiesto sivej pustatiny sa zjavil znovuzrodený Wendor Tōsen. Všetci zajasali. Poskakovali od radosti, smiali sa, vykrikovali, niektorým aj slzy od šťastia vyhŕkli. Will očami hľadal Darrva, no ten zmizol spolu s energiou. A tak sa aj Will pridal k radujúcim sa z víťazstva.

 

            Fauni, elfovia a ostatní bojovníci sa zišli vo sídle pána Liqenjiho tri dni po veľkej bitke, kde vládca elfov organizoval oslavy na počesť víťazstva. Tam pokračovalo zabávanie sa. Všetci boli oblečení v slávnostných šatách, tancovali a spievali.

Pán Liqenji vystúpil na pódium, všetci zvážneli a prehovoril:

„Oslobodili sme svet od veľkého zla. Všetci ste výborne bojovali, no hlavnú úlohu zohrali naši najnovší bojovníci a Iúven Oga, ktorý obetoval svoj život za naše víťazstvo. Prosím, aby na pódium vystúpili: Sora Mindroova, Sid Fenrseen, Kasen Ulfen a Will Terazon.“

Vymenovaní boli veľmi prekvapení, pretože o tomto netušili. Vystúpili k pánovi Liqenjimu. Ten opäť prehovoril:

„Moje zranenia sú vážnejšie, než som si myslel. Nebudem už môcť vládnuť a tak prenechávam vládnutie Kasenovi Ulfenovi.“

Všetci sa s úsmevom pozreli na Kasena, začali tlieskať.

„Ďalej,“ pokračoval býval vládca elfov, „navrhujem Sida Fenrseena a Soru Mindroovu za radcov nového vládcu.“

Ozval sa ďalší potlesk.  

„A napokon, prenechávam post správcu tohto mesta Willovi Terazonovi, napriek jeho nízkemu veku.“

Posledný potlesk zadunel šťastnému Willovi v hlave, doširoka sa usmial a očami prešiel po faunoch, Hergohovi a svojich priateľoch, ktorý stáli pri ňom na pódiu, a už sa nemohol dočkať, kedy to spolu, osamote oslávia.  

 

Koniec

 

---