Geriatria

Je ráno. Začína sa presne tak ako všetky rána posledných štyridsať rokov. 

Dedko je hore už o šiestej. Vie, že aj babka je už hore, ale obaja mlčky ležia v posteli.

Dedko obzerá plafón, babka si sleduje vzory na koberci.

Pohyb v izbe nastáva o pol siedmej. Každé ráno sa vstáva o pol siedmej. Robia to tak už štyridsať rokov, tak prečo by to mali meniť.

Dedko a babka žijú spolu zo zotrvačnosti. Nikdy sa nemali radi, ale zvykli si na seba, tak prečo by to mali meniť. Vzali sa preto, lebo dedko bol mladý slobodný muž a babka bola mladá slobodná žena. Tak sa im to zdalo správne.

Dnes je utorok. V utorok babka robí na obed lievance. Robí ich každý utorok, tak si na to zvykli. Predsa to už nebude meniť. Babka nikdy nevarí omáčky, lebo dedko sa na vojne najedol omáčok dosť do konca života.

Ako vždy aj dnes je obed o dvanástej na stole. Dedko a babka mlčky jedia. Nerozprávajú sa. Nie je o čom. Už štyridsať rokov nie je o čom.

Dedko po obede číta noviny. Babka upratuje kuchyňu. Až keď uprace, konečne má čas lúštiť krížovku v Slovenke.

Večerať sa musí o šiestej. O šiestej preto, aby stihli správy o siedmej, správy o pol ôsmej a detektívku o deviatej.

Spať idú dedko a babka o jedenástej. Dedko odloží zuby do bieleho umelohmotného pohára na umývadle. Babka si protézu nevyberá.

Dedko a babka spávajú v jednej izbe. Postele stoja pri stene. Usporiadané do tvaru L.

Oproti dedkovej posteli je televízor. Na televízore je červená dečka. Je tam už štyridsať rokov.

Zajtra je streda. V stredu babka perie. Ako vždy. To bude rušný deň.