Rozhodla som sa napisat svoje pamäte.

S pribúdajúcimi rokmi si  stále menej pamätám, takže to pôjde rýchlo. No, možno ani nie...Niečo však potomkom zanechať musím, keď už na účtoch veľa nie je.

Nakoniec som pátraním na Písmáku zistila, že o vernisáži písal blbounek, čo je pre môj príbeh lásky viac ako symbolické,  v ňom som blbounom ja sama.

Kde začať, aha, vernisážou. Chodiť na vernisáže a iné kultúrne akcie bolo v mojej náplni práce, takže aj na tú spomínanú  vernisáž som šla pracovne.

 Majster, pomerne známy akademický maliar, ma oslovil pri jednom z obrazov. Rozprával mi o skupine výtvarníkov - amatérov, ktorú vedie a spýtal sa, či by som im nesedela modelom. Vraj som na to priam ideálna.

Prestaňte sa chechtať, dobre? 

Bolo to ešte v minulom storočí, dlhé blond vlasy, modré oči,  mini, 15 cm podpätky... moje miery ešte neboli rovnaké na všetkých troch miestach ako dnes. Odkývala som, že áno. Ktorá žena by nechcela byť maľovaná?

V sobotu som nastúpila  do kulturáku,  vo veľkej miestnosti čakalo 22 nádejných umelcov a majster. 

 Kto nezažil, nevie si  predstaviť, aké to je, keď Vás 23 párov očí obzerá zo všetkých strán, niekedy zo vzdialenosti iba niekoľkých milimetrov. Keď už mi zrátali všetky mihalnice a pehy, ja som zase z ich dychu bezpečne rozoznala , čo  mali  na raňajky a  ako dopadol večer,  vyšupli ma  na akýsi vysoký podstavec a tam som musela sedieť celé dopoludnie.

Cez prestávku som nenápadne nazrela na niektoré plátna a takmer ma kleplo....nie som odborník na výtvarné umenie, no  pri najlepšej vôli som sa v  niektorých mazaniciach nespoznávala...kde je moja nežná  tvárička, maskarou zvýraznené oči, lesk na perách?

Našťastie, ani jeden z nich nebol Picasso a  po podrobnom skúmaní som našla všetko  približne tam, kde býva. Dokonca zopár obrazov bolo celkom vydarených, aspoň podľa mňa. 

Jeden z maliarov sa okolo mňa neprestával krútiť, odprevadil ma  domov a odvtedy mi každý deň volal, posielal kvety, pozýval  do kina...nie, to ešte nebol On, ale takto akosi to začalo...

Aby som nezabudla, na ďalšej vernisáži bolo niekoľko obrazov s názvom  Hanka.Schválne, kto z Vás si môže povedať, že visel ( a možno aj niekde ešte stále visí), a predsa stále žije?