...a postupne som sa sama zamotávala... s inteligentným, spoločenským, kultúrne a inak rozhľadeným Braňom s príjemným  hlasom.

Spočiatku bol problém  so Sidkou,  zotrvávajúcou v  nefunkčnom manželstve s Lojzíkom,  no zdalo sa, že Pišta ju nenecháva ľahostajnou a ona sa konečne  rozhúpe  k rozvodu.

S manželom  pracovala v jednom podniku, on  vedúci,  ona účtovníčka.  Nakoľko šlo o stavebniny s úzkoprofilovými komponentmi, Lojzík  bol veľmi  žiadaný,  zahŕňaný  úplatkami, najmä tekutými a papierovými.

 Darcov uprednostňoval, poradie objednávok nedodržiaval a faktúry  jednoducho neboli.  Lojzík  spolu  s kumpánmi  vyzeral  v práci často pod obraz Boží,  problémom  bolo  potrafiť domov. Zabúdal  vypisovať papiere,  odovzdávať peniaze do pokladne. Sidka bol zúfalá, bála sa kontroly,  „sekera“  v pokladni aj v sklade sa zvyšovala,  Lojzík by ju stiahol so sebou. Začala premýšľať, ako z toho von,  videla šancu v Pištovi a jeho konexiách.

Jedného  neskorého večera nás  pozvala   k sebe do práce. Po dvadsiatej druhej  hodine boli  všetky podniky zatvorené  a potrebovali sme prebrať,  čo ďalej ...

Nápis  „Nezamestnaným vstup prísne zakázaný“ sme trikrát  ignorovali. Chatrné pletivo nebolo žiadnou  prekážkou,  ani pre moje podpätky nie, trochu som sa však bála, či na nás nejuknú spoza rohu zlodeji, firma bola na okraji mesta, nikde svetielka. 

Horčičáky sme  štedro napĺňali vínom, debata plynula  stále príjemnejšie, keď tu zrazu  buch-buch na vrátka...nezľakli sme sa, predsa nie sme kozliatka, no keď Sidka otvorila dvere a za nimi sa zazelenelo,  pochopili sme, ako sa kozliatka  asi cítili.  Dovnútra totiž vkročili  dvaja príslušníci VB. Bytosti  totálne nežiadúce, ich výskyt sľuboval len a len nepríjemnosti.  Spustili na nás hrmotným hlasom, kto sme, čo sme, čo  tam robíme, ako sme sa tam dostali...

Sidka špitla niečo o dokončovaní účtovnej  uzávierky a našom garde,  v noci predsa nemôže byť sama na pracovisku. Mladší zo zelených ironicky podotkol, že pri práci je  zakázané používať alkoholické nápoje, našu odpoveď, že pijeme len my traja zmietol zo stola, vraj do štyroch pohárikov ešte narátať vie.. .

Starší  prikázal legitimovať sa,  pri pozeraní do môjho občianskeho preukazu zľahka nadvihol obočie“...hm...občianka pracuje na  emesenvééé  (MsNV – mestský národný výbor) , pekné kádre to tam máme, preverím si,   čo ste zač...“

Vedela som, že môže byť  zle,  jeden iniciatívny policajt je horší než desať lenivých komunistov,  mohla som prísť o prácu, ktorá ma bavila, stačilo jedno hlásenie. Zväzácku kravatu som odhodila hneď  po skončení školy, v strane som nebola, celá rodina apolitická, o to viac som bola zraniteľná.

V  krajnom ohrození sa   prebúdza  moja  ukecanosť a ehm, spájanie reality s nereálnym:

„pán policajt (  takmer osudová chyba, bol to súdruh príslušník), všetci , čo sme tu, hráme ochotnícke divadlo, dnes sme mali predstavenie pre BSP (  pre istotu,  BSP– brigáda socialistickej práce),  kolegyňa  nás nechcela nechať v štichu, teraz   musí dorobiť  prácu. Vidíte sám, na akej periférii pracuje, nemohli sme ju tu nechať samotnú.  Víno je poďakovaním za vystúpenie.

 P

Zabral aj Pišta, začal sa ich vypytovať na kolegu, ktorý bol spolu s ním v nejakom zväzáckom, či straníckom výbore a debata skončila v úplne inom duchu, ako začala. Málo chýbalo a boli by popíjali s nami.

Prečo vlastne spomínam  na tento deň?  Pretože...

Pravdepodobne ešte pod vplyvom kontroly OP príslušníkmi   VB som sa Braňa spýtala, ako sa vlastne volá druhým menom.  Dovtedy mi to nenapadlo. Stretávali sme sa dva mesiace a nevedela som vlastne s kým.  

Andel – odpovedal. Hohóóó, to môže povedať každý, berúc si príklad z odíduvších  VB som zavelila -ukáž občiansky!  Fakt, bol Andel.

Teraz skĺznem do...  – nebolo by úžasné mať  doma andela?