enter

keby sa všetko smelo

smelo a nezáväzne

za seba zahodiť

bol by som tu i tam

vetríkom posmelený

a vravel by som všetkým

toto som ja

aj keby som len táral

do vetra

slobodný

ešte si slobodný

pýtam sa čo to stváraš

veď celá dedina

do ktorej si sa vnoril

rozpráva o tebe

dal si si teda načas

cintorín za posledným

dreveným domom

čo stojí oproti

všetkému tomu smúti

držím sa ťa

držím ťa

tak ako slepý palicu

no nie si ako ona

ešte si slobodný

zrkadlo

už sa nevypytujem

na cestu

som si vzal všetko

klobúk

ktorý som nikdy nemal

vešiak a zrkadlo

keby som nemal tužku

kreslil by som si prstom

do prachu ktorý

na teba napadal

vidím

nikde som nebol

nikam sa neponáhľam

všetko je tu

tam hore prší

vodopád naberá na sile

a ja sa vidím

pomaly

zostupujem zo skaly

viem čo mi poskytuje

... som si ťa obliekol

do kože ktorú nenávidíš

lebo je moja

všetko je tu

nikam sa neponáhľam

už som tu bol

obruč

keby som o tom nemal predstavu

napríklad steh

ktorým mi zašívaš oči

bol by som teraz nemý

hudba

ktorá ti vychádza z tváre

je práve tak minulá

ako sad uprostred noci

mám ťa viac ako si myslíš

a je to kruhová obruč

ktorá tak zviera môj osud

že nemám kde byť

naplno

je to šialené ale

popolník je prázdny

a fľaša plná

až potom v spomienkach

vychádzam z krčmy

ako z premisy

a darmo uvažujem

darmo sa nakláňam k sebe

aby som na chvíľu bol

miesto kde sedím

je celkom prázdne

naplno