Po západu slunce

Každému cynismus nesedí a tohle je upřímné, proto T*.

pressne tek tony ************

Děkuji všem za názory. Nepíšu pro peníze, nepíšu pro slávu, píšu abych ulevil srdci. K tomu slouží poezie, trendy určuje dav a doba, ani jedním se neřídím. Má slova mají váhu, pouze pokud si jich dokážu vážit já sám. Můžou se líbit a nemusí, kýč je věcí cítění. Jsem rád za každý názor, ale nakonec ten pocit uvnitř zvítězí.

Díky za názor, Dajakbol...

Gymnazistko, ale to nie sú viazané verše, sú kostrbaté a zle sa čítajú, to je len pokus o viazané verše, ktorý nevyšiel. Intuitívne rytmizovanie nestačí. Viazané verše sú v našich zemepisných šírkach definované normovaným rozložením prízvučných a neprízvučných slabík. To na väčšej ploche možno docieliť len vedomím organizovaním, ktorému predchádza nejaká teoretická príprava. Nič strašné, ale bez toho autor len tápe.

Nebudu komentovat výbět tématu, to už udělali jiní, ale líbí se mi vázané verše. Nejsou kostrbaté a lehce se čtou. Tip.

...no, na muj vkus(tema) dost tezkopadny, sry..)

*pekné

Oprava: „kvapně“, aby som vám neprznil jazyk. A ešte: v poézii je tiež dobré riadiť sa osvedčeným Na veľkú dieru, hrubá záplata. Toho Dědečka som podsunul na ilustráciu práve takého prístupu.

Ale prd si si zvykol. Vždy je z toho človek rozladený, frustrovaný, smutný alebo nasraný. Otras sa a prestaň sladkobôľne žalovať svetu ako treťotriedny renesančný trubadúr, nepochybuj o sebe viac, ako je zdravé. Proti odmietnutiu, odcudzeniu, sklamaniu, postav nadhľad, iróniu, sebairóniu – škľab sa a účtuj; porazenecká dikcia vzbudzuje len chvíľkové sympatie, skôr chápavý úsmev, to nepozdvihuje... Nepíš, čo by Ťa samého nebavilo čítať... sentimentálne ponosy. Skoncentruj sa (predbežne najmä na formu a techniku) a odstúp od seba... potom reflektuj a referuj – s horúcim srdcom, ale chladnou hlavou. Možno Tvoje verše na Leničku zabrali, ale asi skôr nie, ako áno. Asi si romantický a citlivý – to je preto, že si čítal Maya, a čo si si uňho osvojil, to je v príkrom rozpore z realitou dneška. Vlastne to tak bolo vždy, ale May za to nemôže. A tiež naňho nedám dopustiť. Nechcem zľahčovať, čo prežívaš, ale na vec sa dá vždy pozrieť minimálne z dvoch strán. Vždy to mám na pamäti, keď ma nevšímavo míňa nejaká pyšná lama... to, čo ma v takej chvíli spoľahlivo obveselí a zdravou škodoradosťou naplní, je Dědečkovo „Starý muž líbá starou ženu ve stínu staré postele Jen si ten obraz připomenu mám husí kůži po těle Tím s vámi končím srdce moje poražen kvapne prchám z boje šťasten že mě nic nenutí být vaší svědkem v stárnutí“ Pravda, to už je vyložený cynizmus, krajná poloha, ale niekedy iné ani nezaberá.

z čeho by byla inspirace umělcova než z bolesti strastí a neúspěchu...to je náš chléb a motor pohánějící nás k tvorbě*

Ta měla být na celý život