Taká čudná nedeľa

Nedeľné ráno ako vyšité,
búracie kladivo rozlialo
moje sny, ostanú nedopité
na dne pohára.
Deň vytiahol roletu
a už predáva zo zásob leta,
všetko pod cenu.

V mojej pustovníckej cele
clivo až po strop,
nahé okno hľadí vyčítavo
skrz,
svetlo obomi smermi ostro
zabodáva sa do postele.

Nahodil som na seba čosi
utkané z čiernych nití
a vydal sa za svetlom.
Najprv v chráme nastal zlom,
zvnútra svetlo a ja v prítmí.

Potom pri rybníku prišlo vhod
oprieť sa o vŕbu a pozorovať
ako sa na hladine lámu
lúče slnka. Dvaja tichí blázni,
v rukách udice, sami seba klamú
nádejou na zdarný výsledok.
/Ozaj, kto asi tomu ich náčiniu
dal ženský rod?/

Pohladím vrásky starej dáme,
dám sa lúkou naspäť k mestu
dokončiť sviatočný okruh.
Ešte sa na chvíľu pozastavím
nad mlynským kolesom,
ktoré vždy vráti, odkiaľ vzalo.

Dlho ešte doznieva jeho čľapot
v mojej mysli,
keď si potok zamením za život,
tak si vravím, že aj ja som
iba takým mlynským kolesom.