Balada o (b)rak(u)

Breh. Breh a jarček. V ktorom teraz plávaš.

V ktorom ťa nikto nikdy nechytí.

A mútna voda, z ktorej bolí hlava,

môže ísť momentálne do riti.

Si ako poklad. Na dne ukrytý.

Tam všetko všetkým pred všetkými skrývaš,

kým príde k tebe ďalší veľký príval.

Len duša jednoducho dvojaká,

v ružovej koži náruživo živá,

nechce sa meniť práve na raka.

 

Boh. Ktorý nebol. S tebou. Na oslavách.

Pod tvojou pažou v nežnej pažiti.

Len jeho hlava popolavo plavá

znesie tvoj pohľad. Zlý a zložitý.

Máš tiež ten pocit. Ale – stačí ti?

Tá jeho tvár a popolavá hriva...

Boh, ktorý pri nás unudene zíva,

bude sa celý život zajakať.

Aj z tvojej duše, keďže ešte lživá

nechce sa meniť práve na raka.

 

Po brehu kráčam. Kráčam – ľavá, pravá.

Môj pohľad práve jarček zachytil.

On už je taký. Tak sa so mnou hráva.

Pred tvojím zrakom stále ukrytý.

Nevyznám sa v ňom. Priznaj – ani ty!

Tak to už vlastne na tom svete býva.

Dnes si už mŕtva. Lenže ako živá

mala si Boha. Toho dobráka.

Chytený v pasci ako do pletiva

nechce sa meniť práve na raka.

 

Dobré je vedieť, čo sa v tebe skrýva

i keď si milá, nežná, náruživá,

akoby som si s tebou preskákal

bolesť i radosť. S dušou vojaka

o ktorej povieš, že musí byť sivá,

lebo len dúha citov, v ktorých bývaš,

nechce sa meniť práve na raka.

---