Máte manuál na zabúdanie?

Ventilujem ťa
cez dotyk uhlíka na papier.
Vyzliekol si ma zo šiat,
ale ja som ťa nevyzliekla z kože.
Tie tvoje ľadové múry...
odrážajúci sa zvuk
mi prúdi rovno do ňadier
a tie mi pripomínajú,
že mohlo ísť aj o hociaké iné.


Nechal si ma v tme
samú a rozrobenú
stáť pod tvojím oknom.
Vyťahujem si z hlavy
jeden vlas po druhom,
bez hanby
a moje tetovanie v očiach kričí:
Tak otvor, nech ťa môžem ľúbiť!


Vyprchávaš z končekov prstov,
nalakované nechty obcujúce s klávesnicou
už nie sú tak sexy ako kedysi.
Potrebujem kontakt s telom!
(tvojím)


Prehrávam ti na blu-ray
všetky správne gestá,
ktoré som zabudla urobiť,
kým sa ty smeješ s trávou v ruke,
ktorou sa bežne nekŕmiš,
na ďalšom dievčati z reklamy,
a to mi pripomína,
ako ma nemiluješ.


A ja som ťa chcela
aj s príchuťou dechtu,
aj v kvapalnom skupenstve,
aj s vôňou chladu za mihalnicami.
Áno,celého
ako steh, čo prejde až do svalu
a omotá sa o kosť.
A ty si ma s novým cyklom dňa zgumoval
a nespomínal si ...
na náhodnú,poslednú možnosť večere.


Rozplakal by tento klavír dažďa,
ale ja zbožňujem elektrické gitary
a už viac nemám miesto na jazvy,
tak rýchlo konaj,
alebo započnem intenzívnu kúru zabúdania,
v ktorej ťa prefarbím na niekoho inej výšky,
farby pleti, vierovyznania.
Niekoho s iným menom,
bez sklonov k sklerotizmu
a vône Light Blue v objatí,
s nádejou, že ho vstrebem
a viac si nespomeniem...
ako mi vynechala sínusoida,
vlhli nohavičky, padali zábrany
-prirodzene-
pri tebe.