Veľké dobrodružstvo

Veľké dobrodružstvo

V hlbokom lese stál veľký rodiný dom. V dialke tiekol žblnkajúci, asi meter široký potôčik. Hneď pri dome stála kôlňa na drevo spojená s garážou, kde parkovalo modré bmw. Všade vôkol domu bol hustý ihličnatý les, ktorým sa klukatila prašná cesta, akurát široká pre auto. V domčeku bývala babka Gitka s vnúčikom Šimonkom. Babka nedávno oslávila svoje osemdesiatešieste narodeniny a stále sa cíti mlado. Na hlave mala kučeravú parochňu a jej zvráskavenú tvár dopĺňali hrubé dioptrie. Na chodenie ešte nepotrebuje paličku, ale po pár krokoch funí ako ježko. Šimonko mal deväť rokov, krátke blonďavé vlásky a veľké modré očká. Bol chudej postavy, rád sa usmieval a trávil čas s babkou. Jeho najväčšia túžba je, aby bola babička zase mladá a mohla sa s nim naháňať a veselo hrať. Mamička s oteckom mu zomreli v lani pri autonehode. On jediný prežil bez akejkoľvek ujmy na zdravý. Rodičia mu veľmi chýbajú a to dal poznať aj na svojej povahe, keď jeho stav vyšetrovala detská psychologička. Nemal nikoho, kto by sa oňho staral a preto si ho babka vzala k sebe. Keď sa babka pominie, Šimonko bude musieť ísť do detského domova. Veľmi dobre si uvedomoval svoju situáciu a preto robil všetko preto, aby sa jeho babka dožila čo najväčšieho veku. Jedného pekného slnečného dňa sa malý Šimon zobudil, ale v dome bolo podozrivé ticho. Babka nebola v kuchyni a nerobila raňajky ako každý deň. Dokonca ani v posteli nebola. Vystrašený chlapec ju hľadal po celom dome, ale babka nikde. Vyšiel teda von a prezeral sa po zelenej prírode, či neuvidí nejaký známy pohyb, alebo oblečenie, na ktoré je zvyknutý. Prekročil prah dverí a išiel ďalej.

„Babká! Babká!“ volal po celom lese. Pol hodinu ju hľadal a kričal na ňu. Celý unavený a ubehaný si sadol na peň pred garážou so slzami na krajíčku. Zrazu dosal nápad, kde by sa mohla ešte nachádzať. Vošiel naspäť do veľkého domu a zamieril si to rovno do pivnice. Keď otvoril hrubé drevené dvere, pomaličky vykročil schodami dole. Opatrne našľapoval na schodíky, až došiel na pevnú podlahu. Všade bola tma a nič nevidel. Poslepačky hľadal vypínač na svetlo a hmatal rukami po stenách. Zhlboka dýchal a trocha sa bál. Nemal rád tmu, ani strašidelné priestory a pivnica jednoznačne patrí medzi tie najstrašidelnejšie priestory vôbec. Teda až na tmavý temný les. Ten je rozhodne na prvom mieste. Bolo tam také ticho, že počul každý svoj nádych a výdych, každý svoj krok, ktorý vydával šúchajúcimi nohami. Jemné kamienky sa mu drvili pod červenými teniskami značky adidas. Konečne našiel vypínač. Cvakol s ním dohora a priestor sa začal pomaličky osvetlovať. Biele svetlo nesvietilo úplne, len tak jemne blikotalo. Zadná časť pivnice bola plná sudov a všeliakých nádob. Šimon sa konečne osmelil a pokračoval hlbšie do pivnice. Za sudmi boli malé, dokorán otvorené dvierka. Pri jednom sude našiel paličku a vyzbrojil sa s ňou. Smelo sa zohol a podliezol úzky otvor. Svetlo tam nedočiahlo a nič nevidel. Vrátil sa po schodoch naspäť do domu a bežal rovno do kuchyne. Otvoril dvierka na linke, vybral veľkú čiernu baterku, ktorú používala babka keď vypadli poistky a vrátil sa naspäť do pivnice. Prišiel k malým dvierkam, zapol baterku, šuchol sa cez otvor a silné svetlo nádherne osvietilo dlhý tunel, ktorý nemal konca. Chlapec sa rozhodol preskúmať oblasť, v ktorej nikdy nebol a babka mu o nej nikdy nevravela. Jeho krok sa zmenil na opatrný beh. Úzky slíž ktorým bežal, nemal koniec. Už zabudol, prečo tu vlastne je. Zrazu nešlo o pátranie po babke, ale o veľké dobrodružstvo. Hlavou sa mu preháňali myšlienky, ako dlho bude ešte utekať a kam ten tunel vlastne vedie. Z jeho volných myšlienok ho zrazu vyrušili obrovské železné dvere. Nemali kľučku, ale veľké koleso, ktorým trebalo zatočiť. Šimon si položil baterku aby mu svietila na dvere a párkrát otočil železné koleso doľava. Dvere neboli ľahké, ale keď sa chlapec trocha oprel, ozval sa škrípot a dokorán sa otvorili. Zdvihol si baterku, zasvietil dnu a celý prelaknutý ostal stáť na mieste ako obarený. Vypleštil oči, otvoril ústa a skríkol...