Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Verdikt

02. 01. 2013
0
0
486
Autor
Magica41

„Tak  a ešte si pribalím tieto šaty“. 

„Si normálna, na chatu?“  Ria si zaťukala na čelo.

„No a? Vika preplávala tanečným krokom od skrini k ruksaku. „Vždy mi prinášali úspech, nemôžem ich nechať doma!“

Naozaj, šaty jej sedeli, akoby ich ušili práve pre ňu. Boli darčekom k maturite. Vie, ako v nich priťahuje pozornosť. Aj takých mužov, o existencii ktorých v tesných džínsach, ani netušila.

Oneskorený pomaturitný večierok začínal v tanečnom klube neďaleko ich horskej chaty. Bývalí maturanti ich už očakávali. Vo svojich sviatočných šatočkách predsa len medzi nimi vynikala.

 

     Objednal si drink. Kráčal ku svojmu stolu. Vtom sa mu zjavila. Červeno-biele šaty svietili v žiare reflektorov. Zostal stáť. Ľudia do neho vrážali.

„Ten čo zamrzol?“ vybuchla smiechom Tina. „Vika, pri pohľade na Tvoje šaty skamenel!“

„Učarovala mu, bosoráčka jedna.“, bavila sa Ria.

„Fúha! To z akého časopisu vypadol?“ obdivne zošpúlila pery Tina.

Vika upriamila pohľad na objekt záujmu svojich priateliek . Aké nezvyčajné modré oči. Uhrančivý pohľad upierajúci práve na ňu. Bezchybne nagelovaný účes, v značkových handrách telo Adonisa.

„Ten bude môj!“, majetníckym pohľadom naznačila Ria, keď jeho kroky náhle smerovali ku ich skupinke.

 „Smiem prosiť?“  galantne vložil Vikinu  ruku do svojej a pobozkal.

,Ale! Tak predsa som ho fascinovala ja“, Vika si víťazoslávne premerala svoje spoločníčky.

A od toho momentu prestala vnímať Riu, Tinu, všetkých. Hudba jej bola ukradnutá.

On rozumel každému slovu, každej vete. Aj tej nedokončenej. Akoby spadol zo snov.

 Nechala sa ním viesť. Poslušne ako psíček. Noc patrila jemu. Upadala do zvláštneho delíria. ,Asi som to prehnala s alkoholom.,  Ešteže ju držia tieto vášnivé ruky. Cítila ich po celom tele. Nedokázala sa brániť jeho objatiu. Bozkom. Nezvykla bozkávať niekoho, koho pozná par hodín. Jeho však musela. Bol taký neodolateľný..

 

„Tu si! Odchádzame!“ Ria ťahala Viku z tmavého výklenku, do ktorého sa s ním ukryla pred zvedavými pohľadmi.

 „Čo žiarliš, Ria! S vami nikam nejdem!“ nemohla sa odtrhnúť od tých neskutočných modrých očí.

„Čo vyvádzaš?“ Ohriakla sa na ňu Tina.

 Držal ju stále v náručí. Na krku cítila jeho spaľujúci dych. „ Si nádherná. Nechoď“, šepkal.  „Chcem, aby si bola so mnou. Navždy...!“

„Si nejaká divná. Čo vymýšľaš? Ideš s nami a hotovo!“ Ria ju nasilu stiahla do taxíka.

Ešte cestou na chatu sa všetky tri svorne rozplývali:  „Boože, ten bol aký dokonalý...“

 

     Spánok jej odnášal pocit blaženosti. Vriace čelo si chladila na zarosenom okne. Zasnený výraz umocňoval pohľad na prichádzajúcu jeseň. „Zavolá mi, určite mi zavolá“, utešovala sa Vika.  Necíti sa dobre, stúpa jej horúčka, pery pokryté bolestivým oparom.

 „Vypadám ako Káčer Donald! sťažovala sa Rii. „Nemôžem s vami nikam ísť, chystám sa k lekárovi“, volala Tine. „A neblokuj mi telefón, túžobne očakávam, kedy sa mi ozve!“

 

     Zvonček a naliehavé búchanie na dvere vytiahlo Viku z postele. V kútiku duše čakala, že otvorí a tam... On.

 „Ste Viktória Blahunková?“ oslovil ju vážny pán v uniforme.

 „Polícia?“, odpovedala prekvapene.

„ Máme povolenie na prehliadku bytu. Kolegovia tu zostanú. Vy pôjdete s nami“, odverklíkoval ďalší pán za dverami.

„To je nejaká skrytá kamera? Či čo? Babizne na mňa niečo našili, že? uškŕňa sa Vika.

„Žiadne srandičky, slečna!“

„Oblečte sa! Čaká vás výsluch u nás!“ zavelia vzápätí namosúrene obidvaja páni.

 

Ocitla sa v miestnosti podobajúcej sa takým z krimi seriálov v telke. ,Vááv, zrkadlová sieň.,  pomyslela si ešte v celkom dobrej nálade.

 „Chcete odpovedať za prítomnosti advokáta?“ Oslovil ju prísny chlapík sadajúc si oproti nej.

Ani ho veľmi nepočúvala. To o akých mŕtvolách rozpráva? Čo trepe? Akí ľudia? Čo robila? Čo chcú? Obhajca?

„Čože? A načo?“ vybuchla smiechom.

Policajt sprísnel ešte viac. Postavil sa. Rukami sa oprel o stôl. Nahol sa ku nej. „Tak vám je to smiešne?! „

Úsmev vymenila za prekvapenie. „Veď ja ani neviem, ako mŕtvola vypadá. A pár dní už ležím doma na príkaz lekára. Spýtajte sa ho!“ vysúkala narýchlo zo seba Vika.

„To sme už urobili“.

Zvážnela aj ona. „To ma akože vážne vypočúvate? Len neviem z čoho?“

„To sa snažíme zistiť aj my! Tak nám pomôžte!“

Viac sa nepýtala. Vychrlila zo seba odpovede. Odpovede na veľmi zvláštne otázky.

Vie iba to, že chce isť domov, spánok sa jej tlačí na viečka, cíti sa unavená.

„Domov? Možno tu zostanete do konca života!“ ohriakol sa na ňu jej strážca.

Zjavili sa prvé obavy. Čo ak sa na chate vtedy niečo stalo? Nepamätá si toho už veľa, čo sa tam udialo. Bola mimo, asi z toho alkoholu.  Padlo nejaké podozrenie na ňu?“

 

Odviedli ju do akejsi miestnosti. Na stolíku čakali tabletky a mastička na pery.  Ľahla si. Netuší ako dlho spala.

Otvorili sa dvere. „Pročko“, určite príde Pročko. Všetci začnú tlieskať a výskať“

Vošiel však starší pán. Zmaril poslednú nádej, že pôjde o zábavnú schow.

Sadol si oproti nej. Z dokumentov, ktoré priniesol, vybral fotografiu.

„Poznáte túto osobu?“  Pozná. Áno, pozná tieto úchvatné modré oči.

Vydesila sa. „Nič sa mu nestalo, však?“

Prečo pred tým spomínali mŕtvych ľudí?

„Ale ja som mu nič neurobila! Iba som  s ním tancovala.“ 

Keď odchádzala bol predsa ešte celkom živý!

 „Ja vám verím, len chcem počuť všetko, čo ste spolu robili?“ odpovedal otázkou.

„Nič.“ Líca jej zaliala červeň.“Bozkávali sme sa“ vyslovila tíško.

„A čo si mu bozkávala?“, začula chechot za svojim chrbtom.

Stŕpla. Matne sa jej začína vynárať vášeň vo výklenku. Pamätá si iba tú vášeň, dotyky. Nevie...

Zháčila sa.  „Potom som ho nevidela. Nie som predsa žiadny zločinec!“

Policajný pracovník zaboril zrak priamo do jej očí. Vzdychol si, odkašľal:

 „Máte pravdu, milá Viktória, vy nie ste zločinec. Vy ste totiž obeť!“

Počúvala so zatajeným dychom. „Ako?!“

 

 Museli riešiť. Hneď! Preverovali všetkých ľudí z Vikinho zoznamu, aj telefónne čísla. Hľadali. Začali vyslaním hliadky ku každému jej známemu.

„Chápete, že sme museli konať tak, ako sme konali“ snažil sa vysvetliť vyšetrujúci.

Nechápala.

„Zalarmoval nás váš lekár. Zavolal ihneď, ako dostal výsledky.“ pokračoval policajt „Baktérie, ktoré vám váš tanečník zanechal a poriadne sa rozbujneli, nám vyplavili v takom krátkom čase toto vražedné monštrum.“  Ukázal na fotografiu ležiacu na stole.

Vypleštila oči. To musí byť nejaký omyl!

  „Pri jednej z tých kontrol, našich kolegov prekvapil zvláštny zápach šíriaci sa z bytu. A hlavne ich zaujalo podivné správanie majiteľa, ktorý ich dovnútra nechcel vpustiť.“

Zrýchlil sa jej tep.

Policajtov čakalo v byte modrookého mladíka nemilé prekvapenie. Nežil totiž sám. Spoločnosť mu robili dve  devy. Odeté v okúzľujúcich šatách. Boli to jeho milenky. Určite boli krásne ako ona. Keď boli živé! A to bolo už pred časom. Žil tam s nimi až po ich smrti. Až keď ich zabil!

Chytala ju triaška.

Viktóriu si vyhliadol ako novú spoločníčku. Droga nasypaná do vína mala zaistiť božskému fešákovi jej odchod práve s ním. Omámenej v ústrety svojmu osudu. A ona bola vtedy presvedčená, že má svoju prvú opicu..

Z hrdla vypustila akýsi ston. V duchu sa jej vynárajú slová. Zvučia ako ozvena: „ ...aby si bola navždy so mnou...“

„To, čo máte na perách, slečna, nie je herpes. Ale infekcia. Prenáša sa pri styku s mŕtvolami. A nemusím vám vysvetľovať pri akom styku.“ vzdialene počúvala vyrieknutý verdikt.

Dotkla sa zhrozene pier. Žalúdok sa zachvel.

„Ihneď sme začali pátrať. Hľadať nebezpečného nekrofila. Už vieme. Vy ste ním nebola!“

, Musím ich spáliť, moje nádherné  šaty musím spáliť. Spáliť ich!... !, ..jediné na čo dokázala Vika pomyslieť...


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru