Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Kobaltové mraky

16. 01. 2013
0
1
536
Autor
Magica41

Dievčina, premieňajúca sa v ženu, vyžarujúca najvyššie čaro svojej bytosti. Práve vtedy som ju stretol . Vo veku tisíc týždňov.  Opája ma mladosťou a neotesanosťou. Tou ma tak uchvátila?

Tvár jej zdobí  záhadný kamenný smútok. Túžil som byť umelcom a zmeniť  chladný mramor na úsmev. Sochár, ktorý  vytesá  dokonalé dielo a postaví ho na svoj piedestál. Postupne soche vdychovať ušľachtilé obrysy.

Aj napriek sklamaniu, keď som objavil stopy iného majstra.

Neladila mi s tou dedinkou učupenou medzi močiarmi, obkolesenej závojom hôr. V jej uhrančivých očiach bolo čosi viac. A ja som to chcel odtiaľ vydolovať, vymodelovať a dotvoriť. Čakal na okamih, kedy mi to vo svojej zádumčivosti  dovolí.

Pokúšal som sa v nej prebudiť nežné city. Lásku! Spaľujúcu. Takú, akú som cítil ja k nej.  Ale ona nad ničím nedokázala prejaviť emócie. Kdesi unikala. Náklonnosť vedela prejaviť iba svojej mačke na nádvorí ich gazdovskej haciendy. Ako som len závidel tomu nemému stvoreniu, keď ho maznavo brala do náruče a privinula k svojej bujnej hrudi.

Akoby mi patrilo iba jej telo. Dušu predo mnou schovávala.  Tušil som, že v nej drieme niečo úžasné, skvelé. V krátkych okamihoch mi dovolila nahliadnuť. Vtedy som ju miloval. A potom sa opäť zakuklila a utiekla. Do svojho sveta ničoho!

Nevyznal som sa. Chvíľkami sa správala ako zanovité dieťa, chvíľkami ako starena. Chvíľkami vedela byť zábavná, rozkošná. A neskutočná milenka. Ale iba na chvíľku. Tie ďalšie chvíľky boli obrazom sťahujúcich sa ťažkých mrakov nad našimi hlavami, ľadový  dážď, snehová metelica. Zima, chlad. Zahalené večnou hmlou.

Akoby sa vyhýbala poznaniu, že existuje dúha,  mraky pominú, zmáčanú tvár osuší  jasné slnce a zaskvie sa farebná dúha.

 

Naďalej som formoval svoje dielo. Kameň, ktorému som nevedel vdýchnuť dušu. A keď som na svojej soche začínal objavovať stopy ďalšieho majstra, skončil som. Zanechajúc za sebou polotovar. Spaľovala ma ukrutná žiarlivosť. Zlosť! Hnev mi zatemňoval myseľ!

Spájala nás už iba vášeň. Iba tá sa v nej prebudila. Záujem o krásne umenie, hudbu, prírodu, ktorý som jej vštepoval, sa nestretol s nadšením. Nezostalo nič. Vzďaľovala sa mi na míle.

Preč z toho jej sveta všednosti a prostoty! Preč spod kobaltových mračien! Nechcel som viac moknúť, nechať si chladný vietor prefúkať až do kostí!

 Odišiel som. Utiekol! Nechal ju sedieť na lúke plnej rozkvitnutých májových kvetov. Ktorých krásu a vôňu určite vôbec nevnímala...

 

 

Odchádzal. Strácal sa medzi stromami. Bola z toho ešte smutnejšia, ako býval jej zvyčajný smútok. Zostala  pokojná. Veď stále od nej niečo očakával!

Jeho štýl nebol jej štýlom  spôsobu života. Taký vláčny! Iný, ako vlastné predstavy. Ona potrebovala byť ošľahaná zúrivým vetrom, nie sa poddávať nežnému vánku.

Stála v tieni inej ženy? Opradenej závojom ideálnosti?  Jeho očarujúceho sna, ktorý už niekedy raz stretol? A ju presvedčil, že neoplýva takými ušľachtilými vlastnosťami. Uzamkla pred ním svoje vnútro. Nedobytnú pevnosť. Keď blízko pri nej šepkal slovíčka lásky, zdal sa nekonečne vzdialený. Akoby stále patril niekomu inému, kto si ho viac zaslúži. Netúžila byť  Amazonkou jeho predstáv o žene svojej existencie. Zavrhla jeho ilúziu. Jeho snahu zmeniť ju. Nepotrebovala byť iná. Nepotrebovala sa podobať nikomu. Iba sebe!

Plachosť jej nedovolila toto všetko vysloviť, vzoprieť sa! Mala iba pero a papier. Tam vyrozprávala svoje príbehy, čo sa jej páčilo, aj čo ju mučilo. Tam s ním viedla svoj vlastný monológ. Toľko mu predsa tým povedala. Písala a písala. Všetko bolo povedané. Listami. Ktoré nikdy neodoslala.

 

 Pravidlá, príkazy, zákazy. Každý ju iba usmerňoval. Nevedela sa brániť. Cítila sa stratená v takom svete. Bojuje sama so sebou a proti všetkým.  Ako zapadnúť medzi ľudí?

Ale práve to chce? Láka ju sloboda, neobmedzenosť vlastných možností. Vie, že od starého ustráchaného štýlu musí upustiť, no nový ešte nepozná. Všetci ju čímsi obmedzujú. Očakávala, že práve on jej pomôže. Ale ešte viac devastoval. Likvidoval jej poslednú štipku vlastnej osobitosti.

Vstúpil do jej života, tak tam bol.

Veľa nerozprávala, vystačila si so svojimi snami. Po kúskoch ich ukladala na papier. Vďačnému poslucháčovi. Bielemu hárku mohla vyrozprávať svoje pocity, obavy a všetky svoje hriešne túžby. Kdesi v skrytom šuplíku verila, že všetky  tajné riadky bude raz niekto čítať. Dokáže mu, že nie je bezduchá nesvojprávna bytosť!

 Vo vlastných snoch sa videla, ako mu pošle svoju prvú knihu, previazanú fialovou zamatovou stuhou. Tmavou, ťažkou, s farbou smútku. Nie takou hodvábnou. Ten sa svojou jemnosťou ku nej nehodí. Jasne číta na prvej stránke svojho bestselleru venovanie, adresované jemu: „Ty si hľadal moju dušu, no ja som vedela ponúknuť iba svoje telo. Tak tu máš kúsok mojej duše.. „

 

V jej žilách pulzuje oheň. Šialený, búrlivý. Vnútrom otriasa bohatý vnútorný život. A ona chce práve taký aj prežiť!  Divoko a neviazane. Bez zábran, bez predsudkov, v ktorých vyrastala.  Vrhá do šialeného živlu, zvaného Osud. Občas ju zasiahne blesk, burácajú hromy. Neustále zmoknutá a schúlená pod studeným vetrom. Pripravená vydať sa  napospas ďalšej búrke, smršti.  Zmieta ju svojou silou, kmása ňou, ubližuje jej. Ale ona to chce!

To jej telo? Koľkí by sa ho chceli dotknúť! Kto už si vôbec všíma nejakú dušu? A tak si ju opäť schovala pre seba. Navonok tichá, no vnútrom ňou lomcuje vulkán. Sopka túžiaca vychŕliť erupciu za erupciou, stiahnúť a spustošiť svojou silou všetko, čo stojí v ceste. Oddať sa horúcej magme. Spáliť seba. Vrhnúť sa priamo do besniaceho pekla, ktoré rozmetá  celú jej bytosť.

Divoké predstavy utiahnutého tvora nadobudli reálne podoby. A láska? Načo!

Predsa len niečo milovala. Jeseň. Vystihovala jej smutnú povahu. Ponurá, zamračená, sychravá zahalená šedou oblohou kobaltových mračien.

 

 

Utiekol som. Bežal a bežal..  Za slnečným jasom. Môj život zrazu zaplavil mesačný spln. Nad obzorom sa zaskvela ligotavá dúha. Trblietala sa farebným svitom. Nad mojim dokonalým rodinným šťastím s niekým iným, ďalším.. S usmiatou manželkou, plnou života a mojimi tromi nádhernými deťmi.

Cítil som však stále kdesi vnútri, že ma ktosi dávno obral o pokoj!

Sám som sa vrhol do temných mrakov, túžiac zažiť búrku, krupobitie, blesky a veternú spúšť. Poriadne som zmokol. A zostal sám!

 

Otváram časopis, ktorý ani neviem, ako sa mi dostal do rúk. Vložil mi ho tam sám osud. Dychtivo obraciam stránku za stránkou, akoby som niečo hľadal, ale nevedel čo. Jej meno a vedľa neho, dych vyrážajúci príbeh! Tušil som, že ho práve ona takto prežila. A práve v tom čase sa mi pred zrakom objaví rozpačitý mail. Čítam strohé riadky. Boli zvláštne. Ona ma našla. Po dvadsiatych piatych rokoch! Zaujímavým spôsobom, aký by som od nej nikdy nečakal.

Hľadám v nej to zabudnuté stvorenie. Nachádzam bytosť poznačenú toľkými živlami, tým neskrotným vetrom, žeravou lávou. Nevychádzam z údivu. Riadky brilantne uložené do viet, prezrádzajúce hĺbku vlastných myšlienok, obohatené poznaním života.

Tie príbehy ma mrazia. A ona sa smeje. Odhaľuje mi postupne svoj balíček hriechov. Pochopil som až teraz! Tak veľmi chcela žiť. Vziať si viac, ako som jej ponúkal ja.

Vidím  život kmásaný víchrom. Hľadajúc iba úskalia veterných smrští za ohlušujúceho zvuku hromov, prešľahané bleskami.

Píše mi však sebaistá žena. Nie to ustráchané dievčatko, nie tá príliš dospelá osoba, akú som poznal. Kto jej vštepil toľko sebavedomia? Muži?!  Zožiera ma myšlienka, ako sa cudzie ruky dotýkajú jej ťažkého poprsia. Ako hladia jej jemnú pokožku, ako sa kĺžu cudzie telá po jej pevných stehnách. Ako sa  široká panva chveje žiadostivosťou po cudzích mužoch. Koľko ich to bolo? Niekoľko? Desiatky? Opäť mnou drásajú všetky kobaltové mraky, ako pred mnohými rokmi.

Dychtivo čítam každú jej vetu. Prežívam každý riadok. Strháva ma prívalová vlna, lapám po dychu. A mne začínajú tí muži prekážať!

Žiarlim aj po toľkých rokoch?

Ani neviem, či túžim ju opäť stretnúť. V každej vráske by som hľadal stopy po tých iných mužoch. Viem, jedna z tých prvých čiaročiek na tvári patrila práve mne. Počítal by som tie vekom vpísané nitky, lemujúce jej oči a za každou jednou videl iného muža. Ďalšieho a ďalšieho. Nedokážem to! Nepripúšťam ich počet!

Kam by ma strhla? Rozpúta búrku? Nie však v citoch, ale vášni. Aj banálny príbeh znie z jej pera tak vzrušujúco. Preto, lebo ju poznám?

 Viem, že niekde v jej riadkoch raz nájdem aj svoj príbeh. Ten starý? Alebo mi dá šancu napísať nový?

 

 

 


1 názor

DavidPetrik
16. 01. 2013
Dát tip

Poesie v proze, lyricka proza, to jsou svizelne, nelehke formaty. Narozdil od vetsiny basni se potykaji s neumerne rozsahlejsi plochou, s delkou textu, presto vyuzivaji nastroju a forem poesie. Vetsinou to neni nedostatek deje, chybejici narativ, nybrz samotny lyricky jazyk, ktery behem cteni textu nakonec odradi, ztrati ctenarovu pozornost.

Tento text je prijemny, poeticky, slovenstina mu slusi. Ale mota se kolem dokola, vrstvi dalsi a dalsi subjektivni dojmy, ale nesdeluje. Zpocatku okouzli, po chvili cteni otupi. Slouzi spise autorovi. Na vine neni chybejici kostra pribehu, ale chybejici struktura: text vla ve vetru, ale nepohybuje se, nesmeruje od nekud nekam.


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru