Kobaltové mraky

Dievčina, premieňajúca sa v ženu, vyžarujúca najvyššie čaro svojej bytosti. Práve vtedy som ju stretol . Vo veku tisíc týždňov.  Opája ma mladosťou a neotesanosťou. Tou ma tak uchvátila?

Tvár jej zdobí  záhadný kamenný smútok. Túžil som byť umelcom a zmeniť  chladný mramor na úsmev. Sochár, ktorý  vytesá  dokonalé dielo a postaví ho na svoj piedestál. Postupne soche vdychovať ušľachtilé obrysy.

Aj napriek sklamaniu, keď som objavil stopy iného majstra.

Neladila mi s tou dedinkou učupenou medzi močiarmi, obkolesenej závojom hôr. V jej uhrančivých očiach bolo čosi viac. A ja som to chcel odtiaľ vydolovať, vymodelovať a dotvoriť. Čakal na okamih, kedy mi to vo svojej zádumčivosti  dovolí.

Pokúšal som sa v nej prebudiť nežné city. Lásku! Spaľujúcu. Takú, akú som cítil ja k nej.  Ale ona nad ničím nedokázala prejaviť emócie. Kdesi unikala. Náklonnosť vedela prejaviť iba svojej mačke na nádvorí ich gazdovskej haciendy. Ako som len závidel tomu nemému stvoreniu, keď ho maznavo brala do náruče a privinula k svojej bujnej hrudi.

Akoby mi patrilo iba jej telo. Dušu predo mnou schovávala.  Tušil som, že v nej drieme niečo úžasné, skvelé. V krátkych okamihoch mi dovolila nahliadnuť. Vtedy som ju miloval. A potom sa opäť zakuklila a utiekla. Do svojho sveta ničoho!

Nevyznal som sa. Chvíľkami sa správala ako zanovité dieťa, chvíľkami ako starena. Chvíľkami vedela byť zábavná, rozkošná. A neskutočná milenka. Ale iba na chvíľku. Tie ďalšie chvíľky boli obrazom sťahujúcich sa ťažkých mrakov nad našimi hlavami, ľadový  dážď, snehová metelica. Zima, chlad. Zahalené večnou hmlou.

Akoby sa vyhýbala poznaniu, že existuje dúha,  mraky pominú, zmáčanú tvár osuší  jasné slnce a zaskvie sa farebná dúha.

 

Naďalej som formoval svoje dielo. Kameň, ktorému som nevedel vdýchnuť dušu. A keď som na svojej soche začínal objavovať stopy ďalšieho majstra, skončil som. Zanechajúc za sebou polotovar. Spaľovala ma ukrutná žiarlivosť. Zlosť! Hnev mi zatemňoval myseľ!

Spájala nás už iba vášeň. Iba tá sa v nej prebudila. Záujem o krásne umenie, hudbu, prírodu, ktorý som jej vštepoval, sa nestretol s nadšením. Nezostalo nič. Vzďaľovala sa mi na míle.

Preč z toho jej sveta všednosti a prostoty! Preč spod kobaltových mračien! Nechcel som viac moknúť, nechať si chladný vietor prefúkať až do kostí!

 Odišiel som. Utiekol! Nechal ju sedieť na lúke plnej rozkvitnutých májových kvetov. Ktorých krásu a vôňu určite vôbec nevnímala...

 

 

Utiekol som. Bežal a bežal..  Za slnečným jasom. Môj život zrazu zaplavil mesačný spln. Nad obzorom sa zaskvela ligotavá dúha. Trblietala sa farebným svitom. Nad mojim dokonalým rodinným šťastím s niekým iným, ďalším.. S usmiatou manželkou, plnou života a mojimi tromi nádhernými deťmi.

Cítil som však stále kdesi vnútri, že ma ktosi dávno obral o pokoj!

Sám som sa vrhol do temných mrakov, túžiac zažiť búrku, krupobitie, blesky a veternú spúšť. Poriadne som zmokol. A zostal sám!

 

Otváram časopis, ktorý ani neviem, ako sa mi dostal do rúk. Vložil mi ho tam sám osud. Dychtivo obraciam stránku za stránkou, akoby som niečo hľadal, ale nevedel čo. Jej meno a vedľa neho, dych vyrážajúci príbeh! Tušil som, že ho práve ona takto prežila. A práve v tom čase sa mi pred zrakom objaví rozpačitý mail. Čítam strohé riadky. Boli zvláštne. Ona ma našla. Po dvadsiatych piatych rokoch! Zaujímavým spôsobom, aký by som od nej nikdy nečakal.

Hľadám v nej to zabudnuté stvorenie. Nachádzam bytosť poznačenú toľkými živlami, tým neskrotným vetrom, žeravou lávou. Nevychádzam z údivu. Riadky brilantne uložené do viet, prezrádzajúce hĺbku vlastných myšlienok, obohatené poznaním života.

Tie príbehy ma mrazia. A ona sa smeje. Odhaľuje mi postupne svoj balíček hriechov. Pochopil som až teraz! Tak veľmi chcela žiť. Vziať si viac, ako som jej ponúkal ja.

Vidím  život kmásaný víchrom. Hľadajúc iba úskalia veterných smrští za ohlušujúceho zvuku hromov, prešľahané bleskami.

Píše mi však sebaistá žena. Nie to ustráchané dievčatko, nie tá príliš dospelá osoba, akú som poznal. Kto jej vštepil toľko sebavedomia? Muži?!  Zožiera ma myšlienka, ako sa cudzie ruky dotýkajú jej ťažkého poprsia. Ako hladia jej jemnú pokožku, ako sa kĺžu cudzie telá po jej pevných stehnách. Ako sa  široká panva chveje žiadostivosťou po cudzích mužoch. Koľko ich to bolo? Niekoľko? Desiatky? Opäť mnou drásajú všetky kobaltové mraky, ako pred mnohými rokmi.

Dychtivo čítam každú jej vetu. Prežívam každý riadok. Strháva ma prívalová vlna, lapám po dychu. A mne začínajú tí muži prekážať!

Žiarlim aj po toľkých rokoch?

Ani neviem, či túžim ju opäť stretnúť. V každej vráske by som hľadal stopy po tých iných mužoch. Viem, jedna z tých prvých čiaročiek na tvári patrila práve mne. Počítal by som tie vekom vpísané nitky, lemujúce jej oči a za každou jednou videl iného muža. Ďalšieho a ďalšieho. Nedokážem to! Nepripúšťam ich počet!

Kam by ma strhla? Rozpúta búrku? Nie však v citoch, ale vášni. Aj banálny príbeh znie z jej pera tak vzrušujúco. Preto, lebo ju poznám?

 Viem, že niekde v jej riadkoch raz nájdem aj svoj príbeh. Ten starý? Alebo mi dá šancu napísať nový?

 

 

 

---