Na Písmáku publikuje 50 tisíc autorů, 434 tisíc textů, 5 miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

Novinky #2 (28. 9. 2019)
Novinky (1. 8. 2019)

+9 neviditelných
Kabát od Ježiška
datum / id08.03.2013 / 424786Vytisknout |
autorfilemon
kategoriePovídkyDalší dílo autora
zobrazeno1522x
počet tipů12
v oblíbených0x
zařazeno do klubůPovídka měsíce,
Kabát od Ježiška

Kabát od Ježiška

 

     Konečne odchádzam zo školy domov.  Hore na streche robotníci upevňujú novú konštrukciu nad átriom a vežové hodiny odbíjajú štyri. Často ich počuť až sem, vždy bijú o päť minút skôr. To je dobre, lebo stihnem súťaž v telke. Uvarím si kávu, vyložím si nohy, dočítam konečne Máraiho, uvarím si ešte jednu kávu a bude mi dobre.

     Prejdem na druhú stranu ulice a nadýchnem sa. Schodíkmi vyjdem na hrádzu a vykračujem si po nábreží Rimavy. Vo vzduchu je také zvláštne svetlo ako na starých obrazoch. Žltohnedé. Pod nohami mi šuchocú farebné listy javorov, v tráve sa belejú posledné šampiňóny a na visutom moste sa smejú deti. O hodinu sa bude stmievať a ja si tú hodinu chcem užiť.

     A potom mi zvoní mobil.

– Tu Viera. Vykradli ťa.

– Čože?

– No vykradli! Telka, počítač, obrazy a ja neviem čo ešte. Musíš prísť! Zatiaľ dávam pozor na byt. Poliši sa ešte zastavia, máš spísať, čo zmizlo. Švihni si.

     No do kelu. Určite zobrali aj obraz od otca. Doteraz cítim vôňu olejových farieb. Vidím otca so sústredeným výrazom pred sololitovým obdĺžnikom a jeho šťastný výraz, keď ho vpravo dolu podpisoval. Viete, maľovať kone, to je konská robota, hovorí naoko skromne redaktorke ktoréhosi týždenníka a pozoruje po očku fotografa, ako ho svojím bonmotom ohúril. Nie, obraz by nemuseli zobrať. Televízor ma až tak netrápi, aj keď som chcela pozerať tú súťaž. Počítač áno. Mám v ňom všetky materiály na vyučovanie, prezentácie, ktoré som si roky robila. Som taká krava! Keď mi Igor hovoril, aby som si veci zálohovala, stále som to odsúvala. No nič. Už to nevrátim späť. A ešte k tomu havrany. Akoby sa zrazu zbláznili. To ich krákanie mi preďobáva sluchy.

     Kráčam ako automat. Oproti mne nevrlí ľudia a zrazu vidím ženu. V mojom kabáte, mojich čižmách a mojej čiapke! Zatajujem dych a pozerám sa na ňu ako hlúpa. Žena zachytí môj pohľad a slabo sa usmeje. Prejde okolo mňa a ja zrazu neviem, kde je sever. Obraciam sa ako zhypnotizovaná a sledujem neznámu. Kráča ulicou k námestiu. Potom zabočí doprava a otvára dvere na Bokrošovej cukrárni. Sadá si za stolík pri výklade a ja idem za ňou a sadám si k nej. Prikývne, že je tu voľné a zasa sa slabo, akoby ospravedlňujúco, usmeje. Objednáva si kávu, aj ja si objednávam. Mätie ma, že žena sa dokonca na mňa podobá. Vyzerá ako ja pred desiatimi rokmi. Len je akási unavená. Utrápená. Možno sa mi to všetko iba zdá, nervy mám vyšponované.

– Vy ma sledujete? – spýta sa zrazu žena a tá otázka mi akosi k nej nesedí. Utrápení ľudia nedávajú také priame otázky.

– Ja? Nie... Asi sme len šli rovnakým smerom, – hovorím a pokúšam sa dať svojmu hlasu presvedčivý tón.

– Asi..., – ticho povie žena a začína si sypať do kávy cukor. Chce si ísť vypýtať ešte jedno vrecúško, ale dávam jej svoje. Neznáma zaďakuje a oči uprie kdesi mimo priestor:

– Aj ja som kedysi pila bez cukru. Dávala som si pozor na postavu a potom to už bolo všetko zbytočné. Mala som úplne iné starosti. Muž zomrel a na dve deti som sama. Po večeroch začínam druhú zmenu a keď deti pospia, prepisujem do počítača diplomovky. Sem-tam vychytám aj nejaké tie chyby. My sme kedysi boli lepší v pravopise, – pozerá sa na mňa, sŕka horúcu kávu a ja rozmýšľam, ako sa spýtať, prečo má na sebe môj kabát, čižmy a čiapku. Nakoniec zo mňa vylezie:

– Máte pekný kabát.

– Áno, hneď sa mi zapáčil. Zaujímavé, mám ho len pár hodín a vy si ho hneď všimnete. Jedna Cigánka dnes zazvonila pri dverách a ponúkala mi ho aj s čižmami a čiapkou. Za dvadsať eur. Chápete to? Určite ho niekde potiahla. Ale pre mňa je to ako dar z nebies. Starý kabát sa už ani nedá nazvať kabátom. Viete, čo mi povedal minule syn? Že mama, a prečo ty stále chodíš v tom istom čiernom kabáte? Vidíte – a tento je elegantný, sivý, s bordovým lemovaním. A tie čižmy s čiapkou... Ja vám poviem, nechcela by som sa stretnúť so ženou, ktorej to tá Cigánka potiahla. A možno ho ani neukradla. Možno si to jej dcéra priniesla z Nemecka. U nás vo vchode sú tiež Cigáni. Mladá chodí no Nemecka a vždy sa vráti vo fungl novom. Čižiem má aspoň desať párov. Prepáčte. Ani neviem, prečo vám to rozprávam.

– Máte syna a dcérku?

– Áno. Peťka a Moniku. Sú to zlaté deti. Dobre sa učia. Zobrala som teraz štyri diplomovky, po večeroch to urobím. Aspoň si prilepším na Vianoce. Aj tento kabát. Odložím si ho a deťom poviem, že ho mám od Ježiška. Ale čižmy si nechám už teraz, sú teplé.

     Žena dopila kávu, zaplatila a vstávala. Ako si dávala peňaženku do kabelky, všimla som si, že na zápästí sa jej blysol môj zlatý náramok, čo som dostala na narodeniny od mamy. Chcela som ju chytiť za ruku a stiahnuť jej ho. Ale stojím ako hlúpa a nedokážem nič urobiť.

– Ten náramok... – vravím a neviem, ako pokračovať.

– Prosím? – udivene sa na mňa pozrie a ja nedokážem čítať v tých očiach, ktoré sa mi raz zdajú pokorné a raz prefíkané. Akoby sa na mne zabávala a všetko vedela. Že je to môj kabát, moje čižmy, moja čiapka a môj náramok. Možno ma testuje a tu niekde je skrytá kamera.

Nemám síl niečo urobiť. Platím a vychádzam z cukrárne za ňou. Vonku je už tma.

– Dovidenia, musím ísť rýchlo domov skryť ten kabát. A potom za deťmi, ešte sú u svokry, – vraví žena a znovu ten slabý úsmev. Odkývla som a pobrala som sa domov. Musím zavolať políciu. Musím zavolať políciu. Ale čo im poviem? Že akási žena mala môj zlatý náramok, kabát, čiapku a čižmy a ja som s ňou sedela na káve a nechala ju odísť? Nohy ma automaticky nesú domov, zasa krákajú havrany.

     Na chodbe ma čaká Viera.

– Kde si preboha bola? Dávam pozor, aby sem nikto nevošiel. Aspoň keby som mala náhradný kľúč! Hliadkujem ako pes Filipes! Si myslíš, že nemám nič iné na robote? Už aj poliši odišli!

     Byt vyzerá celkom normálne, akurát tam nie je počítač, telka a originál od Rumanského. Otcov olej visí. Kone na ňom zaryčia hrdelným rykom premiešaným s prachom a hneď mi je veselšie. Spoza kníh v knižnici vyberám šperkovnicu a otváram ju. Navrchu leží zlatý náramok od mamy.

Rozosmejem sa.

– Je ti niečo? – díva sa na mňa Viera.

– Všetko je v poriadku, – smejem sa. – Zavolaj, prosím ťa, Fera, nech opraví tú zámku. Na políciu pôjdem až zajtra. A potom si pôjdem kúpiť nové čižmy.

                                                                                             

 




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

11.04.2013 10:17:52dát kritice tipreka
redaktor prózy

Ten nápad s tím, že hrdinka potká někoho s věcmi, které můžou být její a nemusí, je velmi dobrý. I se mi líbí, jak je rozehrána nejednoznačnost. Bohužel, povídku dost srážejí podle mě nepovedené vnitřní monology. "No do kelu." "No nič." atd. jsou dost hluché věty, působí prázdně, tak, jako bys chtěla psát o situace někoho, koho okradli, ale moc se do té postavy nedokázala vcítit. Stejně tak působí hrdinčino setkání s ženou - je dobré, ale vnitřní monolog hrdinky to opět ničí svou klišovostí, a dělá z toho spíš takové školní cvičení než skutečnou povídku.

06.04.2013 23:15:41dát kritice tipK3

Nesouhlasím s tím, že se na příběh rychle zapomene.

Ba naopak.

Konec taky sedí. Kdyby to bylo celé tajuplné, jako ze světa fantazie, nebylo by to tak opravdové.

Takové příběhy, myslím i s tím tajemnem, se opravdu stávají a právě to je na povídce nejcennější. Že to dokázal autor zachytit.

 

(* v předešlém komentáři má být "okořeněná")

06.04.2013 22:49:20dát kritice tipK3

Hezky napsaná povídka, opravdová. A o ty je nouze.

Velmi mě zaujala.

Příjemně okoženěná nádechem tajuplna.

Určitě tip.

27.03.2013 15:26:51dát kritice tipSkarabea

pekný príbeh, len  je napísaný tak nevýrazne, človek naň potom rýchlo zabudne, čo je dosť škoda

26.03.2013 19:42:22dát kritice tipfilemon

Dobre, súhlasím. Vďaka za radu, ešte si to raz pozorne prečítam :)

23.03.2013 09:31:49dát kritice tipJanina6

Jako realistický "příběh ze života" je to překvapivé a zábavné. Ale takové příběhy si přečteme a zapomeneme. Já ale v tomhle textu cítím mnohem větší potenciál, hlavně v okamžiku hrdinčina podivného "setkání se sebou", jako by si samotný text říkal o jinou cestu. Ta tajemná rovina mi připadne natolik zajímavá, že bych si přála, aby v tom duchu příběh pokračoval a neměl na konci to banální vysvětlení, které čtenáře posadí zpátky na zem a připomene mu, že to byl jen zábavný příběh ze života...

Souhlasila bys s nominací do soutěže Povídka měsíce?

 

10.03.2013 18:16:57dát kritice tipFruhling

Velmi pěkný příběh, škoda, že text není formálně sevřenější. Jazyk působí nijace, neutrálně, až se skoro bije s příjemně mystickými podttóny příběhu. Každopádně zaujalo.

Tip.

10.03.2013 09:30:38dát kritice tipfilemon

ďakujem :)

09.03.2013 09:29:21dát kritice tipsepotvkorunachstromu

..dobrý příběh..

08.03.2013 20:27:16dát kritice tipaleš-novák

koloběh věcí v přírodě...vida, jak jsou cikáni užiteční :o)

08.03.2013 20:12:50dát kritice tipsrozumeni
Take se mi libil. Ta obava o obraz malovany tatou-mile...***
08.03.2013 19:33:40dát kritice tipKvětoň Zahájský

Zvláštní, velmi zvláštní příběh. Líbil se mi. Plyne tak hladce a přirozeně, že jsem si ani neuvědomil, že je slovensky. (-:

08.03.2013 19:27:08dát kritice tipHáber
fuha * zaujímavé *


Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.