Čakanie

marionety pochodujú promenádou, v ich čele klaun

KLAUN: bez filtrov filtrujeme, konzervujeme naše pochybnosti

  ako sardinky s očami neiste nad olejovým nálevom,

  myš, ktorá sa krúti v kolese a nad hlavou otáča tým čo už prešla

  ako katalyzátor slov, všeobecných, konkrétnych

  a čo absolútne máme potom v sebe?

  absolútnu bezmocnosť k tomu, čo sme počuli

  od druhých, od druhov, manželiek, mileniek, sestier, bratov,

  matiek, otcov ... ( jeho hlas zaniká )

( niekto klope na dvere )

závoje v kóme neurčita, skôr priestore ako čase,

odtiahla sa od závesov, vytiahla žalúzie, neprítomne nepočuje

- napoly - otvorila oči a okenice do zvukov ulice,

do pestrofarebných hlasov sprievodu

( niekto klope, teraz silnejšie a ustarostene mrmle

dvere sú zavreté )

NINA: ano?

( dvere sa otvoria a váhavo ale iste vstúpi zhrbený tieň )

NINA: to si ty?

( odovzdane chladným gestom sa otočí k oknu )

NINA: u nás v dome sú len tri poschodia a akoby tu žili

  samý zberatelia poličiek, neprestajne niekto vŕta

  a ruší ma v agónii

MUŽ: snáď ... je to tak aj lepšie

NINA: nepočúvaš ma

MUŽ: máš prefarbené vlasy

NINA: potrebovala som ... teda ... vlastne

  zmenu, možno Teba alebo Ju

MUŽ: zovňajšku?

NINA: ( pozrie sa oknom na popraskané steny protiľahlých budov )

  tie fasády blednú na svetle, teraz je stále tak horúco

  raz dusno potom vlhko. Počúval si predpoveď ?

  Nepočúval, viem, že nepočúvaš neveríš im. Tie domy sú stále tu

  už roky, keď som bola malá tamto som sa hrávala

  mala som švihadlo, myslela, že mám

  stratila som ho a preskakovala potom len tak

  cez ilúziu povrazu, chcela som do cirkusu

MUŽ: ale cirkus už odchádza

NINA: nie nepočúvaš ma !

MUŽ: a ty, seba?

NINA: počúvam teba, vždy som dokázala

  a moje slová sú také slizké, vravia to všetci

  plazia sa okolo hadieho vajca, v ktorom rastie embryo

  môjho svedomia

MUŽ: had ťa nepoštípe ...

NINA: ... ak sa nepohnem

MUŽ: ak mu nedáš dôvod urobiť to

NINA: ... a dokázala som žiť aj bez svedomia

  a jedného dňa ...

MUŽ: a ako?

NINA: porodím?

MUŽ: ako žiť?

NINA: zo dňa na deň

MUŽ: umelo?

NINA: ( zaváha )

  pohodlne

MUŽ: odovzdane

NINA: si obžaloba?   k ničomu som sa nepriznala

  si kat?   nevidím hranicu

MUŽ: som tvoj otec

NINA: biologický

MUŽ: bohužial, len ten

NINA: možno ... som ...

  nakoniec našťastie

MUŽ: sama si si vybrala kartu samoty

NINA: MLČANIA

( sú ticho, mlčia a pozerajú do strán, Oni

tých opačných, vzdialených tak vzdialený

v diaľke stráca sa klaunov hlas )

KLAUN: zapime smútok piesňou,

  odgrgnime si smerom k tieňovým hrám ľudských vzťahov

  a nedorozumení, prešľapovaní na mieste, mlčia - spievajme,

  kričme, diskutujme, urážajme sa a milujme,

  buďme aspoň na chvíľu našimi ilúziami