láska je retro II.

pokuta

 

tak ako oko nie je celé biele

v cele dúhovky

nečakám s dúhou kým

 

bodnutý lúč už zostal v tele

(mať ich na stovky

a teba dostať do postele)

 

zrastie sa rana v mojom oku

ani zrenička

už večnosť nevyčká

 

zostaneš celkom bez nároku

moja maličká

no nie bez – pokút

 

pokútne hladím tvoje telo

aby mi samo naletelo

 

ak si ťa získam

 

iskrička v oku celkom zblízka

a jemný dotyk mihalníc

ma ešte nezmárni

 

to čo sa deje na bojiskách

skončí o pár dní

ak si ťa získam

 

také je všetko – rub a líce

na to že pravdu vyslovia

sú bohovia

 

ešte sa s tebou bijem síce

o celý svet a o to viac

o tvoje nohavice

 

a o to čo je pod nimi

s krivkami vo dne v noci zvodnými

jak ťa pripútam

 

čo ma je po tom o čom snívam

keď si tu pri mne – v pohári

sa mi zamaríš

 

a jasná túžba  – celkom živá

sa netvári

že nesmiem prísť už na tvoj privát

 

tam si ťa vložím do postele

a možno že si vyhútaš

jak ťa pripútam

 

k myšlienkam čo sú celkom smelé

môjho kohúta

ktorý sa ukryl v tvojom tele

 

len mesiac ktorý osamel

má radosť z našich nahých tiel

padnú do básne

 

len pocit šťastia čo ma núti

nebyť už nikdy nešťastný

žije na básni

 

môžem ti byť už navždy ukradnutý

veď ťa nevlastním

okovy lásky odpadnú ti

 

veď umriem vlastne ako živý

myšlienky moje nevlastné

padnú do básne

 

a kde sa vlastne dejú divy?

keďže súčasne

ten mesiac na nás čo nás ešte živí

 

hovorí – nič vám netreba

iba ísť rovno do neba

inému never

 

tak ako ukradnutý sever

sa zrazu zjavím na juhu

jak er na druhú

 

a v tomto opatrnom hneve

si ma sústruhuj

inému never

 

veď mám len celkom iný nástroj

ktorým ťa obrobím

možno na doby

 

na mojej dôkladnosti nástoj

veď nie som súdobý

a nie tak často

 

záleží telu na tele

aby nespadlo z postele

telo na telo

 

už ani neviem čo mi chýba

možno len hudba pomalých

a tvoj dych

 

už vyšlo slnko – vzduch sa hýbal

no a z tých

sonetov zostal iba vzdych

 

iba ty nie si nikdy sama

červená lienka s nimi – bodkami

ti oznámi

 

že by som nerád tvoje srdce zlámal

láska núka mi

oblohu purpur jemný zamat

 

a ďalej telo na telo

až sa mi v očiach zatmelo

už viem

 

ruka mi skĺzla trochu nižšie

ako som najprv odhadol

myká sa naše mikádo

 

už by som radšej domov išiel

nepichal kolík do hadov

vymenil obraz za zátišie

 

no iskra v oku ktorú zbadám

vzdych ktorý viacej nestlmíš

láme tíš

 

a náhly sipot môjho hada

očarí celkom tvoju myš

takže viem teraz čo máš rada

 

mačka či myška priraz mu

obrovskú dávku orgazmu

 

 

na jazyk

 

kým toto slovko použijem

prichádza mi už ako zvyk

rovno na jazyk

 

a práve tento rovnaký je

vždy keď ním povieš bohovi

že práve ako ty ho pije

 

už keď ma tebou pokúša

harpúna vyletela

z tvojho tela

 

do mojich očí v kraji vankúša

nahá a opatrne smelá

ach veni vidi venuša

 

keď kladieš na mňa ruky otázky

ako som smel žiť bez lásky

 

 

čierne na bielom

 

v tom sivom oblaku sa strácam

priepasť sa hĺbi a ja pomaly

kameň odvalím

 

keď do mňa padáš radosť spiaca

valí ovály

tak ako neodvratná práca

 

ktorá mi plní notes

čierne na bielom zasvieti

– pohľad zastretý

 

veď som tu zasa osamote

čo predtým

keď som sníval o tej

 

ktorá sa básni schovala

nebolo možné – bezmála

 

na kraji sveta

 

prehnaný pocit celkom biely

uprostred farebného leta

mi hlavou lieta

 

mal som byť ako prvý v cieli

na kraji sveta

maľovať akvarely

 

no z mojej brady ozýva sa zima

pridlhý pochod – hudba pomalá

sa v nej schovala

 

chuť tvojho bozku ešte vnímam

rúti sa na nás povala

zrazu zamrazí ma:

 

ešte si o mňa opretá?

tiež si ťa celú pamätám

---