Mobil

 

Ráno ho žena poslala do obchodu. "Máš mobil?" Spýtala sa ho. "Zober si mobil do obchodu," zdorazňovala. "Náhodou

si na niečo spomeniem...." Šiel pomalým krokom k obchodu  a zrazu si spomenul, že si ten mobil predsa len nevzal.

    V ten večer jeho žena robila poriadok v obávačkovej stene. Robila poriadok s knihami, ukladala ich inak ako boli do

teraz, vyzerá to potom všetko tak inak, novo. Ako keď si dali s bratom v detskej izbe postele do elka. Bola to zmena, kto

rej sa veľmi tešili. Ako keby boli zrazu v novej izbe. Postele v jednej rovine už vyzerali fádne. 

    Žena dávala preč niektoré veci, ktoré sa jej zdali, že už ich nebudú potrebovať. Triedila a niektoré skončili v odpadko

vom koši. Dávala do sáčku staré nefungujúce mobily, ktorých bolo najmenej desať kusov. Nedala ich tam však všetky.

Touto úlohou poverila svojho manžela. Ten mobili naládoval do sáčku a už počúval  ďaľšie navigácie od svojej ženy čo

má ešte urobiť. Toto ešte. Toto. Toto ešte. Najradšej by mal už to upratovanie za sebou. Keď sa mu nedarilo v písaní bol

nervózny, lebo v ničom okrem písania nevynikal. Nenapĺňala ho vlastná debata. Nemal koníčky. Na ryby by ho bavilo cho

diť iba s niekým koho to baví. Keď to baví niekoho tak to baví aj jeho. Písanie to bolo jediné čo ho bavilo. Keď to povedal

doktorke v liečebni tá povedala:"Aspoň niečo."

    Žena mu vždy volávala z práce. Chcela vedieť, či je všetko doma v poriadku. Mala v mysli stále dávne vystrájanie ich 

syna, keď fetoval a ani on jej muž vtedy nebol v pohode, čoho sa bála aj teraz, že nie je v pohode a nezvláda vychová

vať syna. Bála sa, že sa pobijú, alebo ešte horšie, že zase sa syn vychystá a utečie do prírody fetovať. To bolo jeho príro

da. Dodnes to v ňom ostalo. Pod hviezdami šiel krajinou, pršalo naňho a jemu to neprekážalo. Ani keď mrzlo. Hviezdy

podporované krásnym fetom. Často sa vracal domov až po troch dňoch zablatený, premoknutý, alebo keď mrzlo totálne

skrehlý.

    Syn bol v obývačke, keď zazvonil otcov telefón. "Telefón,"zavolal na otca, ktorý bol v kuchyni. Otec vošiel do obývačky,

ale začul iba slabý zvuk telefónu akoby vychádzal spod zeme. Už neraz tak hľadali telefón, ktorý niekde v dome nechali

a ten komu sa telefón nestratil zavolal tomu čo nemohol telefón nájsť. Bežná vec. Určite sa to stalo už veľa ľuďom. 

    "Najskor som si ho nechal vo vrecku riflí, ktoré mám hore v skrinke,"pomyslel si a hneď aj skrinku otvoril. Telefón vo vrec

ku nebol. Telefón stále zvonil. Našťastie zvonila žena dlho. Aspoň može hĺadať. Zastavil sa a napínal uši odkiaľ by moh

lo vyzváňanie vychádzať. Už to má. Vychádza to od televízora. Prešiel rychlým krokom k televízoru, ale zvuk bol taký tichuč

ký, že sa nedalo lokalizovať telefón. Sklonil hlavu a strčil ju pod poličku nad televízorom. Odtiaľto niekde od televízora to

vychádza,"vravel si. Ale ako napínal uši tak ich napínal nepodarilo sa mu zistiť, kde je telefón. Po dlhšom vyzváňaní tele

fón zamĺkol. Začal dávať dolu knihy z poličiek. Isto ho zabarikádovala za knihy, keď upratovala, šomral nahnevaný. Z prvej

aj z druhej poličky a aj knihy vedľa televízora. Ale telefón tam nenašiel. Čakal, kedy začne telefón zase vyzváňať. Bol z toho

zúfalý, že ho nemože nájsť. Rozhodilo ho to. Kto vie čo si teraz myslí žena, že sa u nich doma deje. Nebol v dobrom psychic

kom stave, preto ho rozhodila aj takáto maličkosť. Všetko si veľmi bral k srdcu. Po desiatich minútach začal telefón zase vyz

váňať. Natŕčal uši, ale neprišiel na to odkial može vychádzať vyzváňanie. Všetko prehľadal. Teda všetko, kde robila poriadok.

A to bolo iba meter v okolí televízora. Telefón vyzváňal zase veľmi dlho a predsa sa mu ho nepodarilo nájsť. Odišiel od obý

vačkovej steny a sadol si na diván. Kašľať na to. Nech si myslí čo chce. Najhoršie, že nevedel s pamäti jej číslo a ani ho ne

mal nikde zapísané, keby náhodou sa predsa len niečo vážne stalo. Upokojil sa a čakal, kedy telefón sa zase ozve. Možno

už nezavolá. Bude si myslieť určite, že ju ignoruje. Už to urobil niekoľko krát, že jej zložil. Nebolo to zadarmo. Bola drzá. Po

pól hodine sa ale telefón zase rozozvučal. Prišlo mu na um, že by mohol otvoriť hore skrinku nad televízorom aj keď tam ne

upratovala. Otvorí aj všetky tri šuplíky a na ľavo skrinku vedľa šuplíkov. Tak začal hore so skrinkou. Nič. Pootváral šuplíky. Nič.

Otvoril skrinku naľavo vedľa šuplíkov a vtedy sa ozval hlasný zvuk jeho telefónu. Ale na displey sa nezobrazilo meno jeho že

ny. Iba ju očakával. Takmer vždy, lebo iný mu ani nevolal. No, niekedy brat zavolal. Pozerá na ten displey a vidí tam meno ka

maráta, ktorý pracuje v Chille. Pred pól rokom sa zastavil u jeho ženy v obchode a spýtal sa, či by mu on nevymaľoval chatu. 

Žena súhlasila. Na chate si spolu upiekli klobásky a rozprávali sa o zašlých časoch, keď boli mladí. On s nimi veľmi nechodil

Aj vtedy uznával iba vodcu a keď sa vodca stratil už ho to s jeho nezáživnými poddanými nebavilo. Schovával sa za vodcu

a len preňho dokázal byť zaujímavý. Pri nich ostatných ho nebavilo niečo ponúknuť. Buď si neveril, alebo to boli depky čo mal

už vtedy. Oni chodili po horách a on s jedným podobným ako on chodili iba dvaja.Raz ich vodca pozval na svadbu svojho

brata do hor a oni sa tak hanbili, že z ďalekého kopca sa pozerali na tú chatu a počúvali muziku, ktorá odtiaľ vychádzala. Pri

tomto človeku s ktorým on chodil pociťoval svoju slabotu. Pri vodcovi to nepociťoval. Akoby aj on bol záživný pri vodcovi.

Plánovali, že utečú na západ. Teda on to plánoval. Predstavoval si, že si kúpy motorku a bude sa chváliť v dopisoch ako si

tam žije. Myslel si, že tam jeho život bude naplnený. Tento jeho kamarát čo robil v Chille by ho aj vzal do sveta, ale keď sa

s ním nekamarátil bez vodcu. A vtedy ešte nedokázal samostatne rýchlo robiť. Aj preto mu nevybavil prácu vo svete. Rozprá

vali sa na chate a on mu nepovedal mám ti to za zlé. Nikdy by už nikoho neprosil o prácu. Už nikdy sa nebude doprosovať.

Na chate ktorú maľoval mu povedal kamarát:"Tie tvoje deti to boli takí anjelíci. Tichučké, poslušné. Aj o tvojej žene vravia,

že je najlepšia v meste."

    "Všetci ju majú radi, iba ja nie,"povedal kamarátovi z Chille. "Keby sa stala tragédia tak sa nebojíme od seba odísť."

    "Počkaj ako to myslíš,"privrátil ho kamarát z Chille celý potešený, že nie je sám kde to neklape. Kedysi odišiel od ženy. 

Toto chcel počuť i keď bol prekvapený, že im to neklape. Celé roky totiž závidel. Myslel si, že sa milujú.

Keď neskor robil vo Viedni bolo to iné ako doma. Tá stavba dýchala exotikou. Asi tak nejako, keď robil v Čechách pri cirkuli.

Doma by sa k cirkuli ani nepriblížil a tam to bola jedna radosť. bavilo ho to a vobec sa nebál. Zdrhnúť chcel preto, lebo s ot

com počúvali hlas Ameriky a kamarát raz rozprával ako si bol kúpiť džíny v tuzáku a že tam prišiel jeden chlapík s dolármi

a kupoval si mašinu. A ešte z Nemecka prichádzal vtedy za komančov kamarát toho kamaráta čo robil teraz v Chille. Prišiel

na čiermom džípe značky Mercedes a baby pod Tatrami bláznili. On bol vtedy na vojne. Pred vojnou bol spolu s nimi všet

kými s vodcom a s poddanými na chate. On zvyknutý že na Vianoce má byť plný stol vzal svoj bicykel a zišiel z hor z chaty

a šiel na bicykli domov pre mlsky. Keď vychádzal z chaty stretol otca kamaráta čo mu chata patrila. Ani pána nepozdravil.

Ten sa ho spýtal kam ide a on povedal, že pre proviant. Keď sa za štyri hodiny vrátil sedeli všetci pri ohni a smiali sa z neho,

že sa stretol s tamtoho otcom a on sa mu vysmieval. Napodobňovali ho:"Stretol som toho vášho kamoša a pýtal som sa ho

kde ide a on mi povedal, ani som mu poriadne nerozumel, že ide pre pioníra, pre motorku, alebo že by povedal proviant?"

Prišli tam vtedy dve baby a s jednou tancoval. Strčila mu jazyk do úst a bolo to veľmi príjemné. Oni dvaja s vodcom sa to

tálne ožrali zatiaľ čo ich kamaráti si na vedľajšej chate užívali s tými dvoma babami.

     Pozeral na mobil. Po dlhšom zvonení ho vzal. Ozval sa kmarát čo robil teraz v Chille.:"Je to vážne,"povedal temným hla

som. "Som teraz prišiel na dovolenku. Ako som ti spomínal, že ja za Gustom chodím na návštevu. Ja viem, že vy sa nenav

števujete, ale potrebujeme ťa. Vieš čo má Gusto doma v dome tú studňu.  Vieš on ti blázon zabil ženu a hodil ju do tej stud

ne a teraz sa mu to zazdal, že je to hlúpy nápad.....vravelmi kedysi, že by ju tam nikto nehľadal, keby ju tam hodil, ale teraz

zmenil. Už sme ju odtiať vytiahli, ale potrebujeme aby si šiel s nami. Zakopeme ju v lese a vieš musí to byť rýchlo a tak sa

potrebujeme pri tej namáhavej práci striedať...,motal kamarát z Chille. "Už končím, aby nás náhodou niekto neodpočúval."

Kamarát z Chille zložil a on začal premýšľať či to pre kamaráta urobí. Je to naozaj vážne rozhodnutie. Už je zlé aj keby

neišiel, že o tom vie. Pätnásť rokov na mňa kašle a teraz si na mňa spomenie. Chodili spolu na diskotéky zopár rokov aj

keď on už bol ženatý. Vodca za ním chodil, ale raz boli dohodnutí, že pojdu spolu do Hodonína a keď mali prestupovať tak

mu on povedal, že nejde. Nebavilo ho to už s vodcom, keď bol ženatý. Potom vodcu jeden kamarát obvinil, že nechodí za

ním na návštevu, ale za jeho ženou a tak prestal s návštevami aj uňho. Potom sa vodca oženil a už nejavil dlhých pätnásť

rokov záujem oňho. Pätnásť rokov chodil do jedného baru a ani raz tam za ním neprišiel. Nie nejde mu pomocť. Musia si

vystačiť dvaja......."

 

 

 

  

---