Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

V lese

04. 03. 2016
0
2
490
Autor
Flinstón

 

Jedného dňa sa dievča rozhodlo, že pojde do sveta. Povedalo si, že isto nájde niekde pre seba prácu. Doteraz opatrovala

starých ľudí a varila im. Nejaké peniaze mala našetrené a tak teraz hľadanie práce spojila s trampovaním. Šla lesmi, lúkami

a keď prišla noc rozbalila si stan, založila oheň a vždy si niečo pripravila na jedlo. Mala so sebou mäsové konzervy a zopár

fliaš minerálky aby si mohla uvariť ryžu, alebo zemiaky. Nejedla veľa. Stačili jej k večery dva zemiaky, alebo hrsť ryže. Keď

sa je zásoby minuli vošla do mesta a tam si kúpila čo potrebovala. Potom zasa sa vyhýbala mestu a dedinám. Prácu si náj

dem až pojdem naspäť, povedala si, lebo chcela prejsť celú republiku. 

    Raz už sa stmievalo zložila veci na zem, že si rozloží stan, keď v diaľke zbadala svetlo. Povedala si čo budem stan rozkla

dať, vyskúšam či ma neprenocujú. Skor bola presvädčená, že ju tam tí v dome neprenocujú, ale povedala si, že za vyskúša

nie nič nedá. Vyložila si batoh na chrbát a šla tým smerom za tým svetlom. Keď už bola na mieste zrazu sa začala báť. Spo

menula si, že si chcela vziať paralizér a kaser a obidvoje nechala doma. Čo už. Nech sa stane čo sa má stať a zabúchala

na dvere. Predstavovala si ako niekto otvoril, vtiahol ju dnu a potom sa videla ako leží na posteli a okolo postele sú poroz

svecované sviečky. Ále čo to sú hlúposti. Zabúchala druhý raz, lebo sa nikto neozýval. Vtom zaškrípali dvere a pred ňou stál

tlstý chlap. Nie až tak veľmi tlstý, ale predsa už to nebol z tých najštíhlejších. "Dobrý večer,"pozdravila sa. "Už dlho blúdim.

Chcela by som vás požiadať, či by ste ma neprenocovali." Hlavou sa jej honili všelijaké myšlienky. Je tu sám? Nie je to nao

zaj nejaký úchyl? Na to už je neskoro, keby aj bol. Už aj ľutovala, že ju napadla taká blbosť ísť sa pýtať k cudzím ľuďom, či

ju neprenocujú. A teraz narazí na dom, kde žije sám chlap. Toto nedopadne dobre.

    "Poď ďalej,"povedal priateľským tónom chlap. "Zrovna varím guláš. Dáš si so mnou. Určite si cestou vyhladla. Posaď sa.

Hneď ti naložím." Trochu sa prestala báť po takom kamarátskom privítaní. Ale možno sa vie iba dobre pretvarovať. Obze

rala si izbu. Bola to útulná miestnosť. Čistá. Bolo vidieť, že chlap dbá na poriadok. Chlap pred ňu položil plný tanier gulá

šu. Či len rozvoniaval. Kto vie či do gulášu niečo neprimiešal a chce ma uspať. Snáď nie. Pustila sa s chuťou do jedla. Va

riť teda vie. Zacítila na svojich perách slabý úsmev a on tro zbadal, lebo so smiechom povedal:"Ty si sa ma bála. Priznaj sa.

Zrazu je bolo do spevu. Najradšej by si začala pri tom jedle pohmkávať. Úsmev sa jej ešte viac rozšíril a povedala chlapovi:

Nie, vobec som sa vás nebála. Som iba unavená. Musím vyzerať asi nejako smutne. To z toho asi, že už som dlho nespala

na poriadnej posteli." Ešte pred chvíľou premýšľala, že použije svoj rýchly beh a teraz sa to schyľuje, že sa vyspí v mäkkej

posteli. Chlap na ňu spokojný opretý o dres pozeral. "Mám tu dve izby. Hosťovskú a takú obyčajnú. Ale možeš spať pokoj

ne v tej honosnejšej, lebo hostia prídu až o dva týždne. Poď zavediem ťa tam. Práve dojedala. Nejaký je rýchli, povedala si

keď ho nasledovala po strmých schodoch hore do podkrovia. Vošli do izby a naozaj vyzerala vkusne zariadená. Pekné zá

vesy a namiesto paplónov len akési tenké plachty na sebe. Také zažila na Slovenských hoteloch. Kývol na rozlúčku rukou

a povedal jej:"Nemusíš sa ráno hneť poberať preč. Naraňajkujeme sa spolu. Urobím ti chutnú praženicu. Ale keby si chce

la možeš tu zostať aj týždeň, alebo aj dva. Som tu sám a parťák by sa mi zišiel." Ešte raz kývol rukou na pozdrav a bol preč.

Zase ju prepadli zlé myšlienky. Nie je to úchyl, keď tak chce aby ostala? Nie je to nejaký zločinec, ktorý sa tu schováva? Ch

alupa síce vyzerá pekne zariadená, ale krovy zbadala, že sú úplne spráchnivené. Možno to iba vyupratoval a zariadil sa tu.

Ale hneď zahnala zlé myšlienky, keď pozrela na honosnú posteľ. Čistý apartmán. Spalo sa jej dobre. A mala aj sen. Vtedy,

keď má sny je všetko vporiadku. Keď je rozorvaná nesníva sa jej. Hneď ako si ľahla v tú chvíľu aj spala. Zobudila sa až ráno.

Prebudil ju čvirikot vrabcov. Z dola začula veselo si pospevovať toho muža. Začula, že sa zhovára sám so sebou. Alebo tam

má hostí? Zišla dolu a pozdravila ho. Muž sa usmial. Pozrela mu do očí. Bolo v nich niečo...akoby bol nahnevaný. Ale nebol

lebo sa opäť usmial. Možno to bol iba zapísaný hnev v očiach z toho, že niečo hrozné prežil.

    "Si sa ma bála včera. ja viem. Povedz pravdu." Zase sa zasmial.

    "Nie, nebála. Veď som vám už povedala. To čo ste povedali včera platí? Rozhodla som sa, že ešte zajtra by som tu zostala."

    "Ak by si chcela možeš zostať aj viac ako tri dni. Alebo aj dlhšie ako zopár týždňov, alebo aj mesiacov."

    "Uvidím teda či dlhšie ako tri dni. Ešte si to premyslím." sadla si za stol a muž pred ňu položil tanier s praženicou a skrajcom

chleba. "Dobre, tak dva týždne,"povedala veselým tónom. Dojedla a nechtiac s hrmotom odsunula ťažkú drevenú stoličku.

Pozrela na toho muža. Bol to pekný chlap. Keby toľko nejedol a viac sa hýbal. Lebo keby sa hýbal nemože byť takto tlstý. Kto

vie čím sa živý. "Máš ženu?" Spýtala sa ho.

    "Mal som, ale už nemám."

    "Rozviedol si sa?"

    "Nie, zomrela. Mal som štyri ženy a tri zomreli. Tá jedna odišla odomňa."

    "A prečo od teba odišla?"

    "Ja som chcel stále odísť, ale som sa bál Boha, že je to hriech. Potom sa stala tragédia. Zomrel nám syn. A už som sa nebál

odísť a ani ona. Ona sa nebála odísť ani pred tragédiou, lebo to nebola ona čo bola vinná. Mohla odísť, lebo som to bol ja čo

robil zle. Pojdeš dnes so mnou do lesa na lov.Hen tam mám luk a urobil som si podĺa historického návodu aj kušu. Zastrielaš

si so mnou z nej. Ulovíme dnes statného jeleňa. Cítim to v kostiach. Mäso potom rozporcujem a dám údiť do udiarničky. Zo sk

ládky som si priviezol plechovú skriňu a urobil som si z nej udiarničku. Káru som tam našiel. Úplne použiteľnú. Čo tí ľudia ne

vyhodia. To čo vyhadzujú kedysi, keď boli chudobní zbierali." Pekne si tu spolu nažívali.

   Raz  po obede sa vybrali s mužom do lesa. Muž dal do rúk dievčaťu luk a povedal jej aby si ho prevesila cez rameno. Stúpali

stále hlbšie do lesa, keď v tom muž zbadal srnca. "Ticho,"povedal a založil šíp do kuše. Zamieril a žuch. Šíp vyletel a v tej chví

li aj zasiahol srnca do krka. S prestreleným krkom urobil ešte zo dva kroky a potom sa prevalil na zem. Muž k nemu podišiel,

prehodil si srnca cez rameno a veselo si popiskujúc kráčal smerom von z lesa. Dali sa chodníčkom, ktorým do lesa neprišli.

Po chvíľke z chodníčka vošiel muž opäť do lesa a dievča za ním. "Mohli by sme si aj potykať,"povedal jej muž. "Ja som Ernest

a ty?"

    "Ja som Etela."

    "Aké zvláštne. Obidve naše mená začínajú na E." V tom zbadala Etela asi desať metrov od nichštyri kríže.

    "To čo sú tam tie kríže?" Spýtala sa Ernesta.

    "To už je tu snáď odvtedy čo tu bývam. Teda čo to trepem. Určite je to tu ešte to tu bolo dávno pred tým než som sem prišiel.

Neviem čo je to tam. Kríže. No proste kríže. Či tu niekoho pochovali, alebo čo."

    "Ale veď to je zakázané pochovávať v lese,"povedala udivene Etela.

    "Čo všetko je zakázané a robia to ľudia. Vieš aký je človek. Urobí jeden deň zlé a to isté urobí aj na druhý deň a o dva dni

urobí zasa to isté. Človek je nepoučiteľný. To isté urobí za sebou aj sto krát." 

    Keď prišli do chalupy Ernest začal s rozrábaním srnca a Etela mu pomáhala. Stále nemohla zabudnúť na tie kríže v lese. Sú

to hroby? Večer si líhala celkom celkom ustatá. Už zaspávala, klipkali jej oči, keď začula v podlahe škrabot. Išlo to z rohu izby.

Vstala a išla tam. Zbadala dieru v podlahe. Škrabot neustával a tak dupla nohou. Vtedy škrabot prestal. Vkĺzla po prikrývku a

znovu začal ten škrabot. Postavila sa a šla k tej diere a znovu dupla nohou. Zase po dupnutí škrabot prestal. To isté sa stalo po

tretí krát. Šla k diere ale už nedupla, lebo z diery vyliezol potkan a ani sa ho nestačila poriadne zľaknúť, lebbo prehovoril ľud

skou rečou:"Vraveli sme mu aby šiel domov, keď sa tu schoval, lebo bol zlý na svoju ženu. Spal tu na starých handrách. Chceš

byť ako ja? Spýtal som sa ho. Ale to je moj údel. Ty si sám vyrábaš údel, že tu spíš na handrách-veciach čo boli kedysi moder

né. Bál sa vrátiť. Neveril si, že by mohol byť dobrý. Tu mu bolo dobre. Zahýbal jej, ale stále sa bál Boha. Keď sa konečne roz

hodol, že odíde od svojej ženy zahrala gitara sama od seba v kúte. samé od seba sa rozozvučali najtenšie struny. Vzal to ako

znamenie, že nemá odchádzať od ženy. Ale on sa nahneval na Boha a povedal si že čo mu má čo on rozkazovať, keď sa ko

nečne pre svoju lásku rozhodol. Ale tak veľmi v neho veril, že sa bál odísť a tak chcel oklamať Boha. Zabil svoju ženu a kričal

na Boha:"Bože už ju nemám a vtedy sa to už može odísť." Tá gitara bola znamenie, že sa to nemá a že na to on nemá, lebo iný

by si tú gitaru buď nevšímal, alebo by sa zľakol a neodišiel by od ženy." Ako to potkan dopovedal dievča sa veľmi preľaklo, le

bo pocítila pod srdcom nový život. Ale nedala na sebe nič znať. Narodilo sa im dievčatko. Jej muž bol na ňu nežný a jemný.

"To preto, že ťa mám rád,"vravieval jej. Dievča rástlo a keď malo dva roky otec mu vyrobil kuchynku z dreva aby sa mohlo

hrať. Hrával sa spolu so svojou dcérkou tak, že spolu varili. Vyrobil jej z dreva aj kocky z ktorých spolu stavali vysoké činžiaky.

Raz sa dievčatku podarilo postaviť vysoký dom, výskalo a svojím nízko položeným hlasom vravelo:"Tuším sa mi to podarilo.

Tuším sa mi to podarilo." Otec ho zahriakol:"Čo tu húkaš? Matka to videla a všetko počula. Vybehla na muža:"Si zlý a zlý a zlý."

      "Tak som zlý,"priznal si chybu muž. Možno som to odpozoroval od svojho otca a možno ma nenaučil, že takéto niečo sa

nepatrí." Potom sa zasa udobrili a bolo všetko zase ako predtým.

    Jedného rána sa vybrala Etela na čučoriedky a maliny do lesa. Nazberala plnú konvičku a poberala sa domov. Už bolo po

obede, keď prišla domov. Jej muž na ňu zhurta:" Prečo si nasmažila palaciniek toľko, keď to malá neje. Mala si urobiť niečo čo

je.

    "Za prvé som ich urobila preto toľko, lebo som si aj ja chcela vziať so sebou a povedala som ti aby si jej aj sebe uvaril párok.

Keď už ju tak chrániš, tak si jej mal niečo uvariť. Si predsa dobrý kuchár. Nabudúce si usmažím iba pre seba. Hlavne, že neos

tala ani jedna a všetkých osem si zjedol." Etela sa nahnevala a začala zhadzovať všetko zo stola. Jej muž sa nahneval a pove

dal jej:"Keby som bol bitkár a ješitný chlap tak ťa zbijem. Kto vie s kým si sa stretla v lese."

    Večer si Etela ľahla do postele, keď začula škrabot. Hneď vedela čo je za tým a išla chytro k diere. Odtiaľ vykukol potkan a

takto jej povedal:"Tvoj muž ťa chce zabiť tak ako zabil všetky čo sú tam v lese pochované. Aj ich chcel vlastniť, keď sa dozve

del, že ho chcú opustiť. A ty si mu dnes dala chrobáka do hlavy. Myslí si, že niekoho máš a chceš ho opustiť. Pred chvíĺou som

ho počul dole v izbe ako sa zastrája:"Keď ju nebudem mať ja nebude ju mať nikto. Stále to opakuje dookola. Nechápe to. Na

tom je vidno, že človeka nemožeš vlastniť, keď odišiel po tragédii. Keď možeš po tragédii možeš aj pred tragédiou, keď ti blížia."

Ako to potkan dopovedal stratil sa v diere. Etela povyzliekala zo seba chvatne pyžamo a zobudila svoju malú dcérku. Aj tú vyz

liekla a obliekla na cestu. Potichu schádzali dolu po schodoch, keď v tom zbadali jej muža pri dverách s veľkým nožom v ruke.

    "Keď ťa nebudem mať ja, nebude ťa mať nikto. Určite si sa bozkávala s niekým pri mesiačiku zatiaľ čo som ja spal. A aj teraz

keď si bola sama v lese si sa tam s niekým stretla."

    "Ale veď často si ma púšťal,"snažila sa obalamutiť svojho muža slovíčkom, že ju púšťal a má nad ňou moc. Že o nej može

rozhodovať, kedy ju on pustí von.

    "Preto si prišla z lesa taká podgurážená, lebo niekoho máš. Lenže tu muž zvískol a vypadol mu od bolesti nož z rúk. To pot

kan ho pohrýzol a povedal mu:"Nemal si vtedy sem prísť a schovávať sa tu. Vyháńali sme ťa s lastovičkou a púpavovými pa

dáčikmi, ale ty si to nepochopil. Etela otvorila dvere. Ale si vydýchla, lebo si myslela, že budú zamknuté. Vzala dcérku na ruky

a utekala cez lúku klesu. Tu sa obzrie za seba a vidí, že jej muž ju doháňa a v ruke drží ten veľký nož. Už už ju dočahoval, keď

v tom lastovička v plnej rýchlosti mu vrazila do čela, že sa iba vyvali. Aj lastovička ostala chvíľu omráčená. Etela videla, že ne

vyletela zo zeme. Ako sa veĺmi potešila, keď ju o chvíľu videla nadletieť ponad ňu. Ďakovala jej za záchranu, ale jej muž sa

tiež prebral a bol čoraz k nej bližšie. Už, už ju chcel zdrapiť za rameno, keď v tom tisíce padáčikov z odkvitnutých púpav fúkol

vietor do tváre mužovi. A nemohol ísť ďalej lebo celá lúka bola posiata odkvitnutými púpavami, lebo bol apríl a vtedy najviac

kvitnú púpavi. Ak chcel urobiť muž čo len krok nová a nová chumelenica ho triafala do tváre, že nevládal dýchať a nie to eš

te kráčať. Etela už bola ďaleko od svojho muža a lastovička zletela k nej a posadila sa jej na ruku a povedala jej:"Obyčajne

zosadáme iba na droty, alebo do kauží, keď ideme po blato na výstavbu hniezd, na zem inde nezosadáme, ale teraz urobím

výnimku. Už choď v pokoji. Už za tebou nepojde. Upokojí sa, keď budeš z jeho dosahu a keby ťa aj stretol niekedy už ti nič

neurobí. Nie je až tak žiarlivý. Ale teraz byťa isto zabil. Tak veľmi ťa chcel vlastniť." Etela sa pozrela na lúku. Bola celá žltá 

zakvitnutými púpavami a videla, že je ich aj strašne veľa odkvitnutých. Práve tie jej zachránili život. Poďakovala sa púpavám

a celej lúke. Poďakovala sa vetru a išla so svojou dcérkou niekde ďaleko kde by ju jej muž nenašiel.

 

    

 

 

 

 

 


2 názory

Flinstón
19. 03. 2016
Dát tip

Dík za zastavenie. Vieš ako to je. Niečo pridáš niečo uberieš. Určite

by to chcelo viac tajomna a akcie. Ani neviem prečo ten potkan nie je už

na začiatku. To sa dá upraviť. Až budem mať na to niekedy chuť to prerobím. A máš pravdu začiatok mohol hneď začať v tom dome alebo malo byť pred tým niečo zaujímavejšie čo by ale zapadalo do deja.....


bixley
19. 03. 2016
Dát tip

Chvílemi trochu nelogické. Proč se ten potkan neobjevil dřív? Zbytečně dlouhý úvod. Chtělo by to ještě přepracovat.


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru