Kňaz, peklo?

Bol si kňazom

a zo mňa kričalo peklo,

potrebovalo záchranu,

ktorú si mi neposkytol,

potrebovalo útechu.

...neviem,

bál som sa ťa,

bál som sa vecí, ktoré sú niekde hlboko vo mne

a ja som ich ešte neobjavil.

Viem, v tebe majú už dávno pevné korene.

Ostýchal som sa hľadieť

a hľadať tvoje oči,

kňaz a spovedník,

spovedané nebesá

a utýrané peklo.

Zaslúži si žiť?

a ja....(?)

Bludné kruhy,

pod očami

a strach v myšlienkach,

ktoré utekajú stále bližšie odo mňa,

hlbšie do mŕtvej kože,

bližšie ku stredu.

Tvoje povrchné slová

menia sa do lží,

menia sa v pozlátku,

novú auru,

už dávno nie bielu.

A duša

zostáva spať.

(ešte neverím, že je to dobré,

zostáva,

neutícha,

mrví sa

a preto: tíšim sa)