V úložnom priestore postele

 

    "Ten starý gauč na ktorom spáva Ignác vyhodíme,"povedala mama otcovi.

    "Keby si nebol taký tučný tak nám drží dodnes. Zaslúžime si tu na novom dome všetci nové postele."

    "Čo ja za to možem, že sme na starom baráku nemali spálňu a gauč slúžil ako postel v obývačke a slúžil aj ako gauč? 

Ty si chcelakúpiť tento širokorozmerný gauč. Veď by sa na ňom vyspalo aj desať ľudí. Zaberá trištvrte obývačky. Nemala 

si tú posteľ vyhadzovať. Bola ešte celkovo v dobrom stave."

    "Bola v horšom stave ako gauč na ktorom Ignác spával. My sa vyspíme na jednej polovičke gauča a Ignác na druhej, pokým

manželskú posteľ."

    "Mali sme dovody sa odsťahovať na dedinu. Veď sama vieš ako to bolo. Náš straší syn. Konečne je pokoj,"povedal otec.

    "Mohli sme mať gauč, keby si ho nezničil. Pozri sa naň! Dobrá je tam preliačina uprostred. Poriadne v ňom pukalo, keď si 

sa na ňom prehadzoval na druhú stranu. Nie je to stvorené na ťažkú váhu,"hnevala sa mama. "Možeš sa tam na chvíľu zvaliť

aj spať, ale nie až taký slon ako si ty."

    "Keď budem chodiť do práce pomožem nášmu dospelému synovi,"povedal otec.

    "Nechce ma rozosmiať. Ty a práca? Odkiaľ prídeš?"

 

Ležal som na gauči o ktorom sa rodičia doteraz rozprávali. Bola to teraz moja dočasná posteľ. Hanbím sa, keď chalani  roz

právajú v škole le čo všetko majú a ja nemám ani poriadnu posteľ. Jedny rifle mám už štyri roky.. Mením dokola tri košele. Ako 

premýšľal začu som hlas. Mal som zatvorené dvere na svojej izbe. Hlas určite neišiel spoza dverí z kuchyne. Mykol som hlavou 

a posadil sa. Vetril som ako srnka. Bol to hlas. Alebo mi šibe. Postavil som sa doprostred izby a načúval či to zase začujem. Tu 

z pravého kúta postele. tam, kde mám nohy, keď spím:"Už by bolo načase aby si začal byť zlý. Hádajú sa a ty nič. Obyčajne

keď sa dvaja nemajú radi. Nechcem tvoje zlo zadarmo. Budeš sa mať....dobre!" Zamyslel som sa na chvíľku. Je pravda, že 

naši sa hádajú. Mama niečo prikáže a oco je proti. Ale majú ma radi a ja ich asi preto poslúcham a nezaujímajú ma ich 

rozbroje. Načo ma to navádza ten hlas? Kto je to?" Vírilo mi v hlave. Prišiel som k posteli a otvoril ju. V úložnom priestore 

nikto nebol. Šibe mi. Mám halucinácie. To sa stáva ľuďom, ktorý sú prepracovaný. A ja som, lebo hodiny neviem pochopiť 

matiku. Premýšľam a tak som niekedy premyšlienkovaný že...." Ľahol som si na posteľ a povedal si:"Je to isté šibe mi. 

Ináč to nevidím. Počul som, že niektorí ľudia počujú hlas mobilu a pritom to nie je hlas mobilu, ale je to hlas perúcej práčky. 

Vtom podomnou zapraskalo a ja som sa ocitol ocitol v úložnom priestore. Prvé čo ma napadlo bolo:ako je možné, že som

sa dostal cez takú malú štrbinu sem dole. Tu som zacítil, že po mne niečo lezie. Čo to može byť? Je to pavúk, alebo neja

ký chrobák? Hmatal som okolo seba. Prišlo mi na um, že ku mne oco schováva batérku. Nahmatal som nejaké hračky, kto

ré boli v sáčku. A hneď som aj nahmatal batérku. Rozsvietil som ju a svietil okolo seba. Liiezla po mne žirafa vytvorená

zo špajdlov a gaštanov. To bolo tak pred troma rokmi čo ju ocko zmajstroval. Cítil som, že mi ešte niečo lezie po bruchu.

Posvietil som si na brucho a zbadal, že za žirafou lezie mi po bruchu aj húsenica a vedľa nej koň aj títo boli zo špajdlov

a gaštanov. Tu som zacítil šteklenie na krku. Vzal som to do dvoch prstov a posvietil si na to. Bol to krokodíl vymodelova

ný ockom. Ocko mal talent na modelovanie. Vždy vravel:"Maľovať neviem ani zvieratá ani ľudí, ale z plastelíny vymode

lujem všetko a aj sa to podobá, že je to nejaké zviera." Ocko za pár sekúnd vytvoril tohto krokodíla. Už som aj naňho za

budol, že je tu. Vždy totiž dosť často to čo vymodeloval aj hneď zgučil do guličky a bolo po zvierati. Azda preto, že, keby

som ho požiadal o nejaké zvieratko zaraz by ho vyhotovil z tej istej guličky čo bolo kedysi iné zviera z nej. Svietil som na

tie zvieratá a nestačil som sa diviť. Tak najprv posteľ a teraz toto. Čo sa to u nás deje. Tento krokodíl mal šťastie, že ho 

ocko nezgučil. Je to možné? Oni ožili. V tom som zistil, že sa mi dá postaviť. Predomnou sa ukázala chodba. Bola ale

veľmi úzka. Akoby ju niekto vyhotovil na moje mieri. Aj v ľavo aj v pravo som si oškieral ramená.

    "Nechoď ďalej!" Ozvalo sa za mnou. Otočil som sa a posvietil tam odkiaľ vyšiel ten hlas. Inde sa ani svietiť nedalo, veď

to bola chodba. "Potrebujem tvoje zlo! Budeš niekde patriť! Budeš náš! Budeš svoj! Poď teraz za mnou!" Predomnou 

stál pán v čiernom plášti. Na hlave mal klobúk. Urobil som ako mi povedal, nasledoval som ho. O chvíľu som zbadal

svetlo. Je to asi koniec chodby, napadlo mi. Čo iné. O chvíľu sme vyšli z chodby. Všade naokolo bol les a pred nami dom

ček. Za domom bol les ešte hustejší. Všade tu boli nasadené šípové ruže. Kvitli tu snáď ruže všetkých farieb. Aj modrá.

Modrú som ešte nikdy nevidel. 

    "Vidím, že máš rád kvety. Modrá je moja obľúbená farba,"povedal čarodej, alebo čo to bolo. "Ak príjmeš moju ponu

ku mám hore na svete, ale aj tu, mám pre teba prácu. Stačí tvoje jediné slovo:"Áno! Áno, chcem robiť zlo! To je pre dne

šok všetko. Bude z teba vychýrený čarodej, keď budeš robiť zle. Keď budeš chcieť sem prísť stačí si pomyslieť:chcem

byť tu." V tej chvíli ako to čarodej dopovedal ocitol som sa doma v posteli. Ležal som na chrbáte. Chytro som sa preto

čil na brucho a pozrel pod seba. Zaujímalo ma čo je s posteľou. Po škáre nebolo ani pamiatky. Ani povlak postele nebol

vobec porušený.  Teraz už trochu opatrnejšie som vyslovil vetu:"Toto čo sú za čary?" Spomenul som si na to čo povedal

čarodej:Stačí si ľahnúť na posteľ a pomyslieť si:chcem byť dole. Do mojej izby vošiel otec. "Poď mi pomocť preniesť ten

hrantík z izby, dáme ho na balkón nech tam kvety opršia."

    "Nejdem!" Odvrkol som. Presne takéto zlo chce čarodej, pomyslel som si. Uvidíme. Otec ostal ako obarený. Stál tam

oproti mne a pozerali sme si do očí. On pokojne a ja vyzývavo. Od tejto chvíle som ho už v ničom neposlúchol. Raz ve

čer som si ľahol na posteľ a pomyslel som si, že chcem byť dole. Ale nefungovalo to. Tak ja som zlý, ocko je z toho s ma

mou hotový a neocitol som sa dole pri čarodejovi. Určite ma oklamal. Ale nezmenil som sa. Stále som bol zlý. Ocko s ma

mou už boli z mojho neposluchu zúfalí. Oco jedného dňa zmenil taktiku. Všetko čo po mne chcel zrazu mi prikázal aby

som to nerobil. A ja aby som urobil naschvál som to nepostrehol. napríklad na miesto toho aby povedal:"Vyzleč si tie no

havice čo máš do školy povedal:"nevyzliekaj si tie nohavice čo máš do školy a ja som si ich vyzliekol. Urobil som zle? 

Urobil. Neposlúchol som. Ale raz to oca dožralo a povedal:"Nepi to mlieko stále celý deň a chcel povedať pi to mlieko,

aby som ho nepil a ja som neposlúchol. ja som mlieko pil, lebo nepovedal pi to mlieko. Oco ma začal naháňať. Zamkol

som sa v svojej izbe a ľahnul som si na posteľ. Pomyslel som si, že chcem byť dole pri čarodejovi. V tom podomnou za

pukalo a ja som spadol do úložného priestoru postele.. Otec vletel s mamou do izby. Odomkol si isto šrubovákom. Keď

som bol úplne malý videl som to, keď sa moj starší brat zamknul. Ocovi predtým povedal škaredé slovo. Počul som otca

ako nad posteľou vraví:"Spí."

    "Drgni ho! Povedala mama otcovi. ůSnáď je živí,"strachovala sa mama.

    "Prečo by nemal byť živí?" povedal otec.

    "No preto, že vyzerá ako by bol mŕtvy. Je biely a pozri aké má modré pery.

    "To preto, že za deň vypije tri litre kofoly,"povedal otec. Nechajme ho spať, veď, keď sa zobudí si to s ním vybavím." Ako

je možné, že som zároveň tu dole a aj hore. Počul som už o tom, že sa dá výjsť z vlastného tela. že by to bolo práve toto?

Myslel som si, že, že keď budem dole na posteli nebudem. A možno aj to sa niekedy stane. To by ma ale hľadali. Nahmatal

som batérku a v tej chvíli som pocítil ako po mne lezú tie zvieratká z gaštanov a špajdlov. A určite aj malý krokodíl z plaste

líny. "Vlezte si do tejto igelitovej tašky,"povedal som im. nahmatal som batoh. Posvietil som si naň a otvoril ho. Zostal v ňom

včerajší chlieb, keď sme boli so školou na výlete. Vezmem si ho sebou. jedlo sa zíde. Kto vie ako tam budem dlho. Kto vie

či mi niekto niečo vobec na jedlo ponúkne dole. Postavil som sa. Zrazu som zbadal, že ich je o jedného viac. Vtáčik na špaj

dlíkoch poskakoval a spolu so všetkými vliezali do igelitovej tašky na ktorú som ukázal. nevzal som ich do batoha preto, le

bo igelitová taška bola ich domovom. Žirafa zrazu prehovorila:"Daj si pozor na toho čarodeja. Nedaj sa ním zlákať."

    "Veru má pravdu," pridal sa vtáčik.

    "tak vlezte dnu, mudrlanti. Uvidíme ako sa veci majú," povedal som im. Vošli do tašky a ja som ich niesol so sebou chod

bou. Tu som začul čarodeja:"Tak chlapče, čo máš nového? Videl a aj som počul, že si sa snažil. Ale tvoj otec ťa oklamal.

Docielil dobré, že chcel po tebe opak toho čo si nechcel urobiť. Už by si bol náš. Už by si bol svoj. Neposlúchaj otca, keď

ti povie nevyzliekaj si nohavice, lebo chce aby si si ich vyzliekol. A teraz choď hore a naprav to." V tej chvíli ako to povedal

som ležal zase v posteli. Hútal som čo zlé urobím okrem naschválov. Otec mi po obede zase už normálne povedal:"Neutie

raj si ruky do uteráka, ktorý máš, keď sa okúpeš, na ruky máme všetci spoločný." Zacítil som, že je to paráda robiť niečo za

kázané a namiesto do uteráka, ktorý bol určený na utieranie rúk som sa utrel do osušky. Otec to zbadal a vybehol na mňa.

Mama ako bežal za mnou kričala:"Už vás dvoch mám dosť. To musíte byť stále v sebe?. A ty starý cap nemáš rozum,"hne

vala sa na otca. Utiekol som mu a zamknul sa v izbe. Ale teraz oco neodomykal šrubovákom. Asi ho mama zastavila. Ľa

hol som si na posteľ a pomyslel si, že chcem byť dole. Napadlo ma teraz, že je to celkom dobrá skrýša, keď tak možem 

vždy uniknúť pred bitkou. Keby zistili, že som z gumy, teda bez duše telo, alebo čo to je, iné by im nezbývalo iba čakať, 

kým sa navrátim do svojho tela. Šiel som chodbou a tentoraz sa čarodej neozval. Vyšiel som až k domu a stále nič. Nik

de nikoho. Otvoril som dvere na dome. V tom som začul krákanie. Na nebi sa zjavil kŕdel havranov a leteli čoraz nižšie

a behom chvíle už aj pristávali na zemi. Bolo ich veru dosť. Poriadne hejno. Z jedného havrana sa stal čarodej a preho

voril ku mne:"Odovzdaj mi tú tašku s tými zvieratami. Až teraz po troch rokoch znovu ožili. Slnečný ich použil až teraz.

Vie, kedy je ten správny čas. Aj tvoji rodičia sú už takmer naši. Aj ty si už takmer náš. Pričinil si sa ty o to sám. Teraz už

stačí aby si prekročil tamtú čiaru. Tamten pás ruží a možeš tu ostať. Alebo aj nemusíš. Ja si ťa vyzdvihnem kdekoľvek.

Tu dole, alebo hore. Aj keď ti chýba už iba jeden zlý skutok. Ja verím, že to rýchlo doženieš." V tom vrany vzlietli a zača

li do mňa útočiť. Ďobali do mňa zo všetkých strán a udierali ma krídlami do tváre. Nastavil som ruky a chránil som si tvár.

Pocítil som veľkú bolesť v lakti. Asi mi údermi krídel zlomili ruku. Takže nie som ešte ich, keď takto útočia. Boja sa mňa a

aj mojich zvieratiek, keď ich tak chcú silou mocou dostať. Ešteže som im ju neodovzdal. Určite je to moja záchrana. Veril

som tomu veľmi. Presvädčil ma ich záujem o tašku, kde zvieratká boli. Vobec som sa zrazu nebál prekročiť pás ruží. Vyu

tekal som za pás ruží a vrany za mnou. Zvieratká vyliezali z tašky a padali na zem. No len čo sa dotkli zeme premenili sa

na naozajstné zvieratá. Žirafa nadskakovala do výšky a kopala do vrán, ktoré lietali okolo mňa a útočili na mňa. Krokodíl

teraz už veľký chrčal a bojovne sa vrhal na vrany. A rovnako tak veľká ako bol krokodíl bola aj húsenica. A tiež z malého

koníka bol veľký koň. Iba vtáčik ostal maličkým vtáčikom. Vzal som ho do dlane aby ho zvieratá nepodupali a aby mu ne

bodaj vrany a havrany neublížili. Bol to veru neobyčajný vtáčik. na hlave mal šupku pichľavú z gaštana. Mal na hlave iba

štvrťku z  celej šupky v ktorej sa kedysi skrýval a dozrieval gaštan. A ešte bol niečím zvláštny. Stále som cítil voňu slaniny

ako som ho vzal do dlane. V rýchlosti som si ho obzeral a tu vidím, že za krkom mal akýsi hrubý pás tvrdej kože. Pričuchol

soma zacítil naozaj slaninu, Už som sa ničomu nedivil. Vtáčik mal na krku hrubú kožu aká je na slanine. Zrazu som vedel

čo mám urobiť. Pustil som vtáčika nech si letí. Ten vletel do kŕdľa vrán a vrany, keď zacítili slaninu nechali na pokoji zvierat

ká a začali vtáčika dobať do krka. Teda to tej tvrdej kože na krku. Zvieratká mohli aspoň načerpať nových síl. Neľutoval som

že som hodil vtáčika na zem. Nech sa bije, keď si tak verí. No tu sa vrany začali meniť na chlapov, chlapcov, dievčatá a ženy.

Napadlo ma v tej chvíli, že sú to všetko čarodejovi ľudia, ktorých získal pre svoje zlo. Sú to iste čarodeji, strigy a strigoni.

Zrazu mali v rukách bakule a pustili sa do zvieratiek a išli aj na mňa. Jedno z dievčat chcelo práve uderiť skackajúceho vtá

čika. Toho to zrejme dožralo, priskákal ku kríku ruží a začal zozobávať z neho tŕne, ktoé vzápätí prehĺtal. V tej chvíli ako ich

prehĺtal začali mu po celom operenom  tele rásť tŕne. Vzlietol a dorážal na chlapcov a všetkých čarodejov s bakulami. Keď

videli koň, žirafa, húsenica akú majú podporu aj oni sa pustili proti čarodejom do boja. Ešte mocnejšie útočili. Čarodeji zba

dali, že prehrávajú a dali sa na ústup. Pomaly jeden po druhom sa premieňali naspäť na havrany a vrany a leteli preč. Prile

tel ku mne vtáčik a poradil mi:"Pomysli si, že chceš aby sme boli všetci doma v posteli. Aj som tak urobil a zaraz sme sa ocii

li doma všetci v úložnom priestore. Jaktože som sa neocitol na posteli ale tu, napadlo mi. Snáď sa odtiaľto dostanem. Roz

svietil som batérku. všetky zvieratká boli opäť zvieratká zo špajdlíkov a gaštanov. Ležali pri sebe na kope a nehýbali sa.

Zasmial som sa na vtáčikovi, ktorý aj teraz mal na hlave štvrťku šupky z gaštana.. Pasovala mu celkom tá čiapočka. V tom

som začul z diaľky hlas čarodeja:"Aj tak budeš náš. Ešte jeden zlý skutok. Ešte rád budeš chcieť aby si sa ocitol u nás, keď

ťa bude naháňať otec. Predomnou už neutečieš. Bude ti dobre. Budeš veľký čarodej. Ha-ha-ha-ha,"rozrehotal sa a jeho re

hot sa ozýval v diaľľke. Posvietil som znova batérkou a zbadal som vedľa zvieratiek motýľa zmajstrovaného zo špajdlov a

gaštanov. Ale tento musel dať otcovi zabrať. Lebo krídla mal poprepajané tak špajdlíkami, že bolo na ne použitých veľa gaš

tanov. Vzal som ho do ruky a povedal mu:"A ty kde si bol motýlik?"

    "On sa bál," povedal vtáčik. "Preto s nami nebol.

    "Ja som strážil bokom batoh sproviantom," vyhováral sa motýlik.

    "Tak dúfam, že nabudúce nebudeš iba strážiť a pojdeš s nami do boja,"povedal som mu.

 

 

 

---