Malujeme zatisie

M A Ľ U J E M E   Z Á T I Š I E

(úryvok)

Maľujeme zátišie

    V atelieri návratov maľujeme zátišie. Smiechom prifarbuješ jablká. Našťastie sú vysoko. Hádžem do nich ... pohľady a mračím sa. Ale iba chvíľku. Potom ma uštípne komár a nemám právo sa hnevať, lebo ja ťa štípem sústavne a ty sa nehneváš, tak prečo ja ? Vlastne nemáš to rada a tak ani ja nemám rád, keď ma štípu komáre, ale nehnevám sa, lebo ty sa nehneváš tiež. Tak sedíme pod stromom a nehneváme sa a vlastne maľujeme to zátišie. Si celá umazaná od pomarančovej , ktorá Ti vystriekla na košeľu. Natrel som si kolená zemovou farbou a čakal čo sa bude diať. Povedala si, že je to už hotové a tak sme sa šli pozrieť ako to vyzerá z ďaleka. Išli sme do ďaleka, ako som to už spomínal, a zatišie sa zdalo byť čím ďalej tým krajšie. A tak som urobil limitu zo zátišia pričom vzdialenosť d išla do nekonečna ( za nás ), ale ty nevieš počítať limity, lebo už nechodíš do školy, takže to ostalo visieť vo vzduchu. Keďže vieš filozofovať, tak si sa na moju limitu zamračila a ona sa mračila na teba a aj  ja som sa zamračil a mračili sme sa 273 sekúnd a 30 stotín. No pri tom všetkom filozofovaní, mračení sa a „matematikovaní“ sme išli do nekonečna. Vlastne iba do ležiacej osmičky, lebo nekonečno som vtedy ešte nevedel napísať. 

Sobota

Je večer a ja už neviem čo so sebou a tak som sa rozhodol niečo napísať. Je trochu tmy vo mne, je trochu túžby meniť, stavať (..sa na zadné). Je trochu mokro-ešte od snehu. Nechávam sa unášať najrôznejšími pocitmi... približne presne, od do...a naopak. Rebelantsky som dnes  nedvíhal telefón a  neposielal smsky, čakám či budem chýbať, chýbam a opäť čakám...neviem načo...iba z pasie...iba z čistej radosti, že naťahujem iných. Zisťujem, že som arogantný, vlastne nezisťujem... iba nachadzam skryté (sebou)... v detskej naivite. Malé pocity veľkých staníc. Už nepíšem, už neverím v prínos, už nevidím poetiku v rannom zamykaní baru... len ju cítim, čim ďalej tým viac smrdí potom, potom keď už príde leto bude viacej svetla. Dnes som jarneunavený ako včera a možno aj celú zimu, celú zimu som to vedel...vedel, vedel som to...že prídeš a povieš : vieš,  ....ja... čakám.....lúku, nehu, pupavy.

Kritici velmi nemajú radi slová ako dážď a voda a láska a všetky \"jednoznačizmy“. Majú radi keď ich prekvapujeme...a nečudujem sa ...rád sa nechávam prekvapovať poéziou až sa mi pre-kvapká do obvodou a som obyčajný poetický skrat.      

Nedeľa

U Richarda hrala super muzika a mal krásne veci v byte... bacuľatých anjelov a mohutné kožené kreslá a kozub a ...nemal deti... ale zato mal všetko, ako mi nezabudol sto krát povedať. Nemal ani ženu, aj keď bol ženatý, aspoň vravel že nemá ženu a fakt bol ten, že som ju nikdy nevidel. Nezabudol povedať, že bola sprostá a vlastne on na nič dôležité nikdy nezabúdal. Trochu som mu závidel... že nikdy na nič nezabúda, lebo mne sa stáva, že sa zabudnem napríklad zobudiť a celý deň potom snívam. Mal som zvláštny pocit, keď sme sa spolu rozprávali, vlastne keď som sa zúčastňoval jeho monológu. Akoby hovoril úplne iné veci ako hovoril. Vlastne vravel možno to isté a používal pri tom podprahové vnímanie, alebo také čosi, o čom som čítal včera v novinách. Začal som sa ho báť a tak som privítal jeho nápad ukázať mi novučičkú Octáviu combi 4x4 2,6 TDI, ktorá mala samozrejme všetko a ešte zopár drobností navyše.