Tie mačky v zrkadle to sme my

 

Ráno, keď som sa zobudila v dome som nenašla nikoho. Ocko, ten je v práci, povedala som si. Ale mamička by mala byť

doma. Má predsa dovolenku. Hľadala som ju všade. V sklepe, na povale, v záhrade, no nikde nebola. Keď som ju nikde

nenešla, sadla som si na posteľ. v tom sa rozozvučal zvonček. Vstala som a zamierila k oknu. Pri bráne stáli dve moje

kamarátky Ľubka a Milka. Utekala som im otvoriť. Prvé čo z Milky vyhŕklo bolo:"Aj ty nemožeš nájsť mamu?"

    "Prečo?" Spýtala som sa.

    "Lebo ani tuto Ľubka nemože nájsť svoju mamu. Tak reku ideme sa teba opýtať, či aj ty nie, lebo sa nám to zdá divné."

Chcela som im povedať čo je na tom divného, keď sa trom kamarátkam v jeden deň na chvíľu stratí mama, ale nepoveda

la som to, lebo ma oblial zvláštny nepokoj. V tom som stuhla a uprene som sa pozerala na okno v našom dome. Za ok

nom stála mačka a kývala nám. Ni, nebola to žiadna z póz našej mačky, ktorými oplývala. Nie len naša, ale aj u iných

mačiek to často vídame. Naozaj tam stála mačka, kývala nám a pritom sa usmievala. "Pozrite!" povedala som kamarát

kam. "Kýva na nás." Ale ľubka povedala to o čom som pred chvíľkou premýšlala. Povedala:"Naša mačka včera sedela

ako človek. Žiadne zvieratá nevedia pózovať tak srandovne ako mačky. Viete čo myslím. Také človečie pózy."

    "Poďme k nám,"navrhla som. Otvorila som bránku a hneď nato vchodové dvere a vošli sme všetky do chodby. Z ku

chyne vyšla mačka a povedala:"Na pár dní sme sa vymenili s vašimi rodičmi. Veď Táňa," vraví mi mačka..."Veď o tomto

sa ti nejednu noc snívalo. Chcela si to, či nie?"

    "Chcela," povedala som a pozerala som na kamarátky či nie sú za to na mňa nahnevané. Ale neboli. Mám dobré kama

rátky. Mala pravdu mačka. Ale ako to mohla vedieť, že som snívala o niečom takomto. Snívala som vždy o to aby som sa

premenila na mačku a potom by som behala po strechách. Premýšľala som vždy aké by to bolo, keby nás ovládli mačky

a starali by sa o nás. Aké to bude? No proste zábava.Teraz sa to stalo a mne to zrazu ako zábava nepripadá. Stáli sme

tu všetky tri ako obarené. Ale všetko je o zvyku tak uvidíme čo bude ďalej.

    "Nebojte sa! Zvyknete si," zasmiala sa na nás mačka. "Všetko nové je také. Bojíš sa toho a napokon, keď o tom premýš

ľaš o rok tak si povieš:vidíš? Stalo sa niekedy, že si niečo nezvládol? No ale veď ja vás nejdem piecť tak aký to strach.

V tom som zacítila, že sa so mnou niečo deje. A asi sa zdalo aj s mojimi kamarátkami, lebo keď ľubka vyvalí oči tak to ide

vtedy oživot aj keď nejde.

    "To nič nie je,"povzbudzovala nás mačka. "Iba sa meníte na mačky. Toľko krát ste sa všetky rozprávali o tom aké by to 

bolo tak prečo to nevyskúšať nie?" 

    O chvíľu už som mala chlpatú ruku a Milka s plačom smejúc sa ma ťahala za mačacie fúzy. Smejúc sa s Milkou ysme

sa smiali ako si ľubka oblizuje packy. Prsty nám všetkým zmizli. Pozerali sme sa všetky do veľkého zrkadla čo bolo na ze

mi na chodbe. Mama ho kedysi mala zavesené v izbe a pri ňom mala taburetku. Teraz dlhší čas bolo na chodbe. Pozerala

som v zrkadle na kamarátky za sebou a akosi naraz sme prestali byť z toho vyhúkané. Ja som sa mačky spýtala:"A čo bu

de teraz?"

    "Teraz trebárs možete vybehnúť do cudzích záhrad. Ja zatiaľ niečo navarím." Už sme všetky liezli po štyroch. Tu sme

sa všetky postavili na zadné a ohmatávali sme si mačacie nufáky. "No neviem či budem z radosťou nazývať túto chlpatinu

na sebe kožuštekom,"povedala Milka.

    "Mali by sme si to užiť a nie lamentovať,"povedala som a ľubka sa pridala. Bolo vidno, že sme presvädčili aj Milku, lebo sa

začala usmievať popod fúzy. "Tak poďme," povedala som rázne. "Všimli ste si, že nerozprávam ľudskou rečou, ale mňau

džím? A vy my rozumiete. Zamňaudzite vy niečo, či vám ja budem rozumieť." A tak obidve zamňaudžali a ja som vyrozume

la z toho mňaudžania, že Milka povedala, že už poďme teda a ľubka:celkom sa na tú vychádzku teším." Vybehli sme von.

Poľahky som vyskočila na múrik. Ani neviem ako sa mi to podarilo. Bol dosť vysoký. Zazdalo sa mi. že sa mi to podarilo na

dva krát vybehnúť na múrik. Hop! Dotyk uprostred múrika a odraz od múrika a bola som hore. Zaraz boli pri mne aj ľubka a 

Milka. Ľubka je teraz čierna mačka a Milka je celá hrdzavá. Ja som sivá s čiernymi pásikami a celý moj kužuch je striebris

tý. Skočila som do susedovho dvora.a Ľubka s Milkou za mnou. No v tom na nás vybehli dve mačky.a nám sa ledva ledva

podarilo uniknúť na múrik. Chceli nás snáď iba zahnať, lebo za nami nešli."Čo máte s nami!" Zamňaudžala som za nimi z mú

ra. Chcelo sa mi kričať, ale som iba zaprskala a zachrčala za nimi. Určite porozumeli, že by sme si nedali, keby malo prísť

k boju. Najdoležitejšia je odvaha nech je protivník aj o koľko silnejší. A to som sa bála hneď ako som sa premenila na mač

ku, že ma bude musieť niekto učiť mačacej reči. A ono to ide samo. Ale ako to, že mačka u nás doma rozprávala ľudskou

rečou? Asi preto, že mačacej reči človek nerozumie, to dá rozum. Z múrika som vyskočila na garáž a odtiaľ na strechu do

mu. Bolo to vedľa seba všetko prilepené na seba. Chodili sme spolu s ľubkou a Milkou premenené na mačky po streche a 

rozhliadali sme sa do diaľky. Ten krásny pocit, že si možeme iba tak slobodne behať po strechách bol úžasný. Neviem či to

bol mačací pocit, alebo pocit dievčaťa, ktoré je ohybné ako mačka a nebojí sa výšok. Možno z toho behania po strechách

majú aj mačky úžasný pocit. Č a ona musí dlho čakaťo už my možeme vedieť. Zamyslela som sa. Premýšľala som o našej

mačke. Naša mačka, keď sa pýta von, jemne mňauká. A keď je vonku zima a mráz a dlho jej neprichádza nikto otvoriť, po

tom, keď jej otvoríme ako vpáli do obývačky zlostne zamňaudží. Určite to znamená:"Konečne! Kde ste toľko? Čo ma chce

te nechať vonku zamrznúť? A v lete, keď je teplo lieta kade tade. Celý deň jej nie je. V zime každú chvíľu je pri dverách..

Poväčšine spí na posteli rodičov. Aj našu mačku naháňala minule jedna mačka. A to na svojom území. Kto vie ako to medzi

mačkami chodí. Lebo ani naša nie je neviniatko. A to som si myslela pravý opak. Minule jedno malé mačiatko hnala cez ce

lú našu záhradu. Zamňaudžala som a Milka s ľubkou mi porozumeli. Ide sa domov. Podarilo sa nám bez škrabancov na ko

žuchu dostať sa až ku vchodovým dverám. Chcela som hlasno zabubnovať na dvere, ale povedala som si, že sa to nehodí

a tak som radšej tahavo zamňaudžala. A niekoľko krát za sebou, lebo mačka neprichádzala otvoriť. V tom som pred sebou

na zemi zbadala krídlo vtáka. Bolo to krídlo nejakého väčšieho vtáka. Určite bolo o dosď väčšie od vrabca, A v tej chvíli ot

vorila mačka dvere. Zbadala, že labkou šťuchám do krídla. Z úsmevom povedala:"Zabudla som, že sme sa vymenili. Ja 

viem, že loviť možete aj vy. Zabudla som, že sme sa vymenili. Chytila som vtáka a chcela som sa pochváliť úlovkom. Aký

som lovec som sa chcela pochváliť. A že by ste  trebárs mohli z toho urobiť dobrý obed. Nehnevajte sa, že som popletená.

Upiekla som plech myší. Tak si nechajte chutnať." Pozrela som na kamarátky. Možno nám bude naozaj chutiť. Sadli sme si

k stolu a pustili sa do myší. Už nám aj vytrávilo. Chutili výborne. Asi preto, že sme mačky. Asi preto, že sme mačky sme sa

nezapodievali tým, že jeme myši. A ako hovorí moj otec:"Hlad je najlepší kuchár." Mačka sa zrazu obrátila k nám a zvolala:

"Hej človek v mačacom kožuchu! Čo chutí? "

    "Chutí," odpovedali sme.

    "Naučím vás mačaciu reč!" Zamňaudžala som. A isto to znamenalo, že vieme mačaciu reč, lebo potom už nevravela nič.

    "Veď my sa dohodneme aj ľudsky," povedala mačka. Mala pravdu. Po obede sme zase vyskočili na múrik, ale už sme ne

zoskočili k susedovi do dvora, ale išli sme priamou cestou na strechu. Trochu sme očakávali, že by si tam mohli mačky na

nás počíhať, ale nikoho tam našťastie nebolo. Pozerali sme z výšky na mesto. Na krásnu modrú oblohu. Na mraky ako plá

vajú v diaľ. Potom sme zoskočili na múrik a odtiaľ na dvor k nám. Išli sme si my mačky kamarátky Ja, Milka a Ľubka poho

vieť do záhrady na slniečku. Vyvalené v záhonoch sme sa vyhrievali na slniečku. Zbadali sme mačku čo u nás bývala ako

ide k nám. Povedala:"Budem vás kŕmiť hrachom. Tu máte sklápacie stoličky a pekne, pohodlne sa do nich usadte. Dala sa

oberať mladé strúčiky hrachu, vylupovala mladé hrášky a nosila nám ich do úst. Každému rovnako. Páčilo sa nám to, ale 

cez všetku spokojnosť sme si nevyskúšali ešte loviť myši. A vveru, že nám to išlo. Každá z nás ulovila po dve myši. Mač

ka je mačka.

    V tom som začula ako moja mama vraví:"Keď sme ju nepustili my išla za Táničkou. "Áno Táňa sa volám. Ešte som sa

zábudlivá nepredstavila. Zodvihla som sa a posadila v posteli. Pretočila som sa na brucho a opretá o lakte som počúvala,

kdeže je tá naša mačka. ľahla som si naspäť, keď v tom mi prebehla po bruchu až som sa zasmiala. Takto sa pýta von, že

skáče ponad nás, keď nevnímame jej jemné mňaukanie, alebo dočahovanie pacičkou do tváre. Takže všetko bol iba sen.

A veru krásny sen. Vďaka zaň. Kto vie, možno nabudúce sa vo sne presunieme ku kamarátkam aj s mačkou čo varila u nás.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

---