Stolička a komoda 2

 

"Dnes ideme vrátiť tú knihu. Vy brali sme si teba teba teraz. Máš to po známosti. Veď sme s jedného bytu. Po ďaľšie dni

máme ešte dve ozvy svedomia. Dedo bol na návšteve u vnučky a ukradol jej rolničku. Len preto, že si to rozmyslel. Ukra

dol ju pre vnuka s ktorým bývajú v jednom byte. Tie vnúčatá, ktoré s ním nebývajú o tie nemá záujem. Ten vnuk čo býva 

s dedom sa veľmi teší na deda vždy, keď sa ráno zobudí. Už sa deda nemože dočkať. A tí vnuci čo s dedom nebývajú

za nimi nechodí. Nechodí a vytýka im, že za ním nechodia do vinohradu. To je jediné miesto, kde si dedo určil, kde sa

možu stretnúť. Vídavame dedov a babky ako chodia  ku všetkým vnukom. Tá vnučka prišla za dedom na starý dom, s

mamou aj otcom. Chovajú tu babka s dedom hydinu. A dedo jak si zvoní tak si zvoní s jej rolničkou, ktorú jej daroval. Le

bo ju chcel zabávať, keď za ním príde vnučka na starý dom. Daroval a potom ukradol. Uvedomil si, že má iba jednu rol

ničku. Áno ukradol ju aj pre vnučku, ale hlavne pre vnuka s ktorým býval. Uvedomil si, že keď bola rolnička darovaná už

sa nebude mocť predvádzať zaujímavím zvonením. A potom tu máme ešte chlapca, ktorého kamarát sa tiež zaujímal o

fotenie. Obaja mali kvalitné fotoaparáty. Ale tomuto chlapcovi sa fotoaparát pokazil, mal niečo s objektívom  a tak s bra

tom, keď prišli na návštevu k tomu kamarátovi jeden z bratov kamaráta zabával, zatial čo druhý brat vymenil svoj poka

zený aparát za ten dobrý. Dalo sa to uskutočniť, lebo oba fotoaparáty boli navlas rovnaké, rovnaká značka. Možno by si

niekto všimol ochylky, poškrabaný vzadu bakelit, ale ich kamarát si také veci nevšímal. A kde by ho napadlo, že s ním

takúto podlosť zamýšlajú. Ako som už povedala, máme tu ešte jedno závistlivé dievčisko. Nie normálne závistlivé, ale

chorobne závistlivé. Musí mať všetko čo má jej kamarátka. Nikdy si nevymyslí niečo svoje, ale chce mať to isté čo ka

marátka. Nikto neznesie aby bol iba ten druhý chválený, ale ona chce byť chválená v tom istom čo robí jej kamarátka.

A to stále. Keď povie kamarátka moja mama kúpila mňaso ona nemože byť pozadu a tiež povie, že aj jej mama kúpila

mäso ak keď nekupovala. Som presvädčená, že keby si tá jej kamarátka vzala polovicu z nejakého hovienka ona by si

aby nezaostala vzala tú druhú polovicu. Tak ideš s nami vrátiť tú knihu, čo sú v nej peniaze?" Tánička sa zamyslela. Aj 

ona pozná jednu závistlivú osobu. "Idem," odpovedala nadšene Tánička. Tánička nebola žiaden bojko. "Keď rodičia zas

pia," povedala. Tánička mala namierené do kuchyne, ale zastala v chodbe. Mama práve vravela otcovi:"Ja už som aj 

unavená.. Ledva stojím. Idem spať. Ty nejdeš? Opýtala sa svojho muža.

    "O chvíľu," povedal otec.

    "Takže o chvíľu sa začína dobrodružstvo," pomyslela si Tánička v duchu. Zacúvala potichu do svojej izby. V obývač

ke hral televízor, keď odrazu zatíchol. Takže už aj ocko sa rozhodol ísť spať. O chvíľu sa šla potichúčky pozrieť do obý

vačky čo sa tam deje. Ocko sedel na gauči a spokojne si odfukoval. Zrazu sa strhol naklonil dopredu a trésk hlavou do

steny. Otvoril oči, pozeral dopredu, ale hneď ich aj zatvoril a zase pokojne odfukoval. Tánička ako tresol hlavou o stenu

si ľahla vedľa stolíka. Nezbadal ju. Tánička si pomyslela na ocka. On stále takto zaspáva a troeska hlavou o stenu. Že

sa nebojí, že može dostať otras mozgu. Toto robí moj bratranec, keď sa jeduje. Jeho mama povedala, že to robí asi pre

to, lebo si ho nevšímali a tak chcel dať najavo, že je tu. Predkloní sa a bachne z celej sily svoju mamu do pŕs.  A každú

chvíľu to robí ako jej sedí na kolenách. Minule ju bachol do kľúčnej kosti. Myslela, že ju má zlomenú. Nemali by ho nechá

vať aby si trieskal hlavu o stenu. Veď može ostať hlúpy. A čo keby sa jeho mama sklonila práve a on by ju bachol hlavou

do zubou? A zuba to nie je žiadna sranda. Počula som od ocka, keď sa vybije taký nemliečny zub. Musia vám zbrúsiť 

vedľajšie dva zuby zdravé aby nasadili korunku a na nej bude zub. Ocko povedal s mamou, že by to mali riešiť a  mali by

mu dať po zadku. Tánička vošla do izby a povedala stoličke a komode:"Otec spí. Ale iba v obývačke. O chvíľu sa zobu

dí a možno ma príde skontrolovať či spím"

    "Nemusíš sa báť," povedala stolička. "Pošlem naňho tvrdý spánok. Zá vistlivé dievčisko je zrovna u toho zlého čarode

ja z Ikei. Polieva mu kvety. On robí v Bratislave. Chceli by sme ju tam zastihnúť. Poďme tam!" Stolička si obula Táničkine

čižmy na dve predné nohy a vykročili ku dverám. Komoda ťarbavo prenášajúc váhu z jedného rohu na drhý sa vliekla za

nimi ku dverám. Tánička odomkla potichúčky dvere. Trochu sa bála, že narobí komoda na schodoch hrmot, ale bolo to úpl

ne v pohode, lebo veď nešli spolu so stoličkou prvý raz po schodoch. Nikto ich nikdy nevidel. To by sa donieslo ockovi a

mamičke do uší. Stolička zastala o dve poschodia nižšie pri dverách, ktoré boli ako schádzali hneď konča schodov. Dvere

sa otvorili samé. No nie samé, ale veci čo tam žijú, pomyslela si Tánička. Tánička bola zvedavá ktože im to prišiel otvoriť.

Za dverami našla taburetku. Uvádzala ich ako vzácnych hostí. Vošli do obývačky a Tánička si myslela, že tu zbadá pocho

dovať všetky veci čo tu zžijú  Ale nebolo tomu tak. Ale veď aj u nej ožili z nábytku iba stolička a komoda. I keď v Ikei tanco

val všetok nábytok. No, veď sa časom dozviem viac," povedala si Tánička. V obývačke zbadala zrazu svoju kamarátku 

ako polieva kvety na okennom parapete pri balkónových dverách. Zavolala na ňu:"Ahoj!" pozdravila ju Táňa.. Dievča sa 

obrátilo a zostalo ako obarené. "Čo tu robíš?" Opýtala sa Táni. "Prišla si toť s týmito otravníkmi?"

   " Áno,"povedala Táňa. Prišlo jej na um aká Petra je. Pani učiteľka v školke ju nemala rada. Mňa mala rada, lebo som sa

ešte okrem toho, že som dobrá podobala aj na jej dcéru. To pani učiteľka povedala, že je Petra veľmi závistlivá. Počula som

ako jej dohovárala medzi štyrmi očami.  Kde sa Petra  objavila všade vyrobila problém. Všetko sa muselo iba okolo nej to

čiť Ak nebola stredobod pozornosti bolo zle. Ocko s mamičkou sa vždy smial, že je Tánička ako dospelá. Povedala im:keď

žijem s dospelými. Každé dieťa počúva dospelé debaty a potom sa správa ako dospelý. A potom je tiež trochu múdra ako 

dospelý.Mála a trochu dospelá. Raz povedala Petre:Prečo sa mi chceš stále rovnaˇ? Veď ja s tebou nesúperím. Ale dosť

často boli z nich veľké kamarátky. Táňa nechápala prečo sa jej Petra chcela stále rovnať. Njprv sa jej Tánin overal nepá

čil , nevedela ako škaredo by ho nazvala a potom si ho o týždeň si ho tiež kúpila. Ocko povedal Táni nech jej povie aby si

žila svoj život a nie jej. Ty buď spokojná sama so sebou. Neopakuj všetko čo robia najlepší, vravel jej ocko. Tu kde sa nab

ral vyskočil odniekial čierny škriatok. Mal oblečené ženské šatočky a obuté vysoké ženské topánky. Podpätky neboli ihlič

ky ako mala Tánina mama, ale boli široké. Tánička si všimla, že okolo pása má previazaný starý ošúpaný opasok. Vyze

ral veľmi nedbalo. A vraví ten škriatok:"Závisť vás udržuje pri živote." Tánička to po ňom zopakovala a zazdalo sa jej, že

ten škret má pravdu. Ale v tom ako si túto myšlienku pripustila ako dobrú v tej chvíli sa ozvala rana. Silno uderilo v radiáto

re. Nebola to rana, že sused zhora búcha. Znelo to ako keby v obývačke niekto veľkým kladivom udrel do radiátora. To ne

vyzerá na dobré znamenie,"pomyslela si Tánička a opravila sa v duchu. Nahlas povedala:"Keď niekto ukazuje svoju múd

rosť a chce byť chválený, závistlivý chce byť tiež chválený. Najradšej by chcel ovládať to čím sa ten chváli. Ale niekedy

je vhodné ukázať, že sa máme radi. Že sme hrdí na svoju hodnotu. Že si seba ceníme. Trebárs povedať, že závisť je zlá.

    "S týmto nad nami nevyhráš,"povedal škriatok. "Závisť je dobrá. Náš pán. Ja som jeho duša. Postarám sa o všeličo a

on potom robí v obchodoch zle. A nie iba v obchodoch. Nepodarí sa vám vrátiť ukradnuté veci. My neznášame, keď sa

niekto kaja."

    "Akého Kaja?" Opýtala sa stoličky komoda.

    "Nie kaja ako meno. Ale kajať sa. Že ti je to ľúto čo si zlé urobil a chceš sa polepšiť." Škriatok zrazu zmizol. 

    "Čo zase si robila s mamou tiramisu?" povedala Petra uštipačne. "Tiramisu je hnusné,"dodala ešte Petra.

    "Tak hnusné, žesi minule kázala svojej mame aby ho urobila. Ty iba neznesieš, keď je od teba niekto v niečom lepší,pre

to si taká," povedala jej stolička. Petra iba zazerala na stoličku, ale nič nepovedala.

    "Aby som ti to komoda dopovedala," pokračovala stolička. "Zanechať starý život zlý. Že prestávaš bojovať proti dobru. 

A teraz ti poviem čo sa odohralo v električke. Išli ten muž aj s tou ženou objednať nábytok a do autobusu, ospravedlňujem

sa. Odohralo sa to v autobuse a nie v električke. Do autobusu nastúpila jedna pani. Sklopila si sedánku. Dosť prudko. A že

na toho muža povedala dosť nahlas:"Pozor na kolená, nech ti ich neodrazí." Jej mužovi sa to veľmi nepáčilo, vždy bol rad

šej s cudzími ako na strane svojej ženy. Stále sa mu zdalo, že nemá pravdu jeho žena. Povedal jej:"Vieš tu je to kto z koho.

Veľké mesto. Musíš byť drzí aby si do teba nedovolovali. Môžeš si uchmatnúť iba, keď si rýchli." Muž nevedel, kde sa na

chádzajú tak sa pani opýtal kedy bude zastávka Martinský cintorín. Lebo tam mu žena povedala, že tam budú vystupovať.

Prišla zastávka Martinský cintorín a pani povedala:"Tu máte Martinský cintorín. Ale žena sa nechystala vystúpiť. O chvíľu

sa žena opýtala pani na zastávku pri Apolo a pani jej poradila, ale ani tam žena nevystúpila so svojím mužom. Jej muž sa 

začal na svoju ženu hnevať. Povedal jej, že je konfliktná. To zato, že sa ho zastala, keď mu takmer koleno pani odrazila. A

aj preto, že neposlúchla pani, keď jej radila, kde má vystúpiť. Pani to počula ako žene muž dohováral aby vystúpili, ale že

ne sa to nezdalo. Pani to počula a povedala trochu nahnevane:"Veď som vám povedala. Potom žena zbadala zastávku a

chcela vystúpiť. Bola to zastávka, kde vystúpili minule so svojou dcérou, keď tu boli bez otca. Medzitým povedala tej pani,

že idú do Ikei a teraz, keď chcela vystúpiť na zastávke pani jej povedala, že ide tiež do Ikei. Žena nevystúpila teda na zas

távke, kde minule vystúpila so svojou dcérou, ale vystúpila až na zastávke s tou pani pri Ikei. Muž sa stále na ňu hneval a 

jeho žena mu povedala:"Nevidel si ako navigovala tú mladú pani s kočíkom, keď nastúpila? Pani jej povedala nech sa do 

nej nestará. ôTu sa postavte s kočíkom. To by sa ani tebe nepáčilo, keby ti to cudzí povedal. " Muž povedal, že pani tej mla

dej pani chcela dobre aby nezavadzala druhým ľuďom. Pani jej povedala, že necestuje s kočíkom prvý raz. Čím väčšie 

mesto tým viac hlupákov na centimeter štvorcový," povedala stolička. Keď bol muž s tou ženou v Ikei ona vybavovala a on

si na lístoček napísal:"Moja žena ide proti pravde. A takto sa spojil so zlými silami. Súdil a rozširoval nepravdu. Pochopil

to hneď, keď išiel zo záchoda a žena mu plačúc išla v ústrety. Vedel hneď odkial vietor fúka. Že to zavinil jeho lístok. Ok

rem tohto dostával ešte aj iné upozorňovačky, povedala stolička. Na rodinu svojej ženy mal námietky. Písal o tom na inter

net a tej rodine sa začali diať čudné veci. Zlé veci. Na jednu z rodiny svojej ženy povedal, že je útlocitná, keď stále plače

za zomretou matkou. Napísal o tom báseň a o dva dni spadla tá čo o nej písal zo schodov a tri mesiace ležala na posteli

doma. Doma sa bavili o nej. A jeho žena povedala, že by z toho jej lamentovania ochorela. Celý život bol iba jej spomien

ky na maminku. Ale, keď si o tom rozprávali doma to bolo iné ako keď sa báseň rozletela medzi stovky, možno tisíce ľudí.

Jej muž povedal:Čo to mám za dar? Že dar. Iné je, keď sa o zle a o hlúposti rozprávajú dvaja a dostane sa to z krčmi me

dzi desať ľudí a tam to končí a iné je keď sa rozširuje zlo, alebo nepravdy medzi tisíce ľudí. Veľa, veľmi vela úrazov sa sta

lo ľuďom o ktorých písal nedokonalosti, alebo to čo sa mu iba trochu nepáčilo. A nestali sa úrazy iba jeho najbližšej rodine

ale aj tým s ktoými došiel bližšie do styku.

 

 

 

 

---