Mama, neposlušník a škriatok

 

Jedného večera bol malý Igorko veľmi zlý. Nechcel sa dať obliecť do pančušiek. Tak sa zdráhal, že ho mama

napokon nechala neoblečeného. A tak sa naňho nahnevala, že ho vyviezla v postieľke von na dvor pod smreky.

"Hej ty neposlušník," hrozila mu vnútri za oknom. Bola letná noc. Nad chlapčekom plávali čierne oblaky. Smreky

kedysi na dvore zasadil otec chlapca. Celý rad. Boli už poriadne vysoké. Bolo to tu ako v lese.

    "Zdá sa, že vietor búrku prinesie," povedal otec chlapca. Stále vedľa svojej ženy. Aj so svojou ženou na nepos

lušníka pozerali. Vonku bol sud plný vody. Obaja zbadali, že spadli prvé kvapky z neba. Dopadali na hladinu v sude.

    "Treba ho schovať," povedal otec chlapca svojej žene. "Aj keď ešte nie je vytrestaný. Určite už aj nášmu synkovi

na nos prvé kvapky spadli." Otec ťahal postieľku na kolieskach dnu. Ejha, ale o hodinu zistili, že to s tým trestom

nevymysleli dobre. Ich malý synček začal kašľať a kašlal čoraz viac. Prechladol vonku. Ale ešte horšie bolo, že na

druhý deň od neho chytili chrípku aj dvaja jeho starší súrodenci. Všetci traja zaľahli a všetci aj dostali vysokú tep

lotu. Ich matka bola nahnevaná, že jej pridávajú prácu. Povedala nahlas:"Všetkých vás k posteli popriväzujem re

ťazami a budem vám dávať iné zábali. KOnvou so studenou vodou vás budem polievať aby vám klesla teplota."

Ale o chvíľu zabudla na tieto reči a všetkých obriadila ako sa patrí na starostlivú matku. To sa ale prekonala, lebo

inokedy aj túto prácu robil jej muž. Kŕmil deti, varil, záhradu okopával. No teraz ich ona obriadila. Namáčala plienky

v studenej vode a prikladala ich chlapcom na prsia, aby im klesla teplota. Ale i keď sa správala ako správna matka

iba sa premáhala. Najradšej by odpočívala a červené vínko popíjala. Najradšej mala svoje deti, keď všetky spali a

ona mohla vegetiť. Dávala im tie zábali a nahlas frfľala:"Choráni choránsky čert my vás bol dlžen. Aká bola šťastná,

keď sa jej podarilo najmladšieho uspať a keď aj starší pospali. Naliala si vínka, popíjala a usmievala sa. No nie dlho.

Lebo začula hrozný krik z izby chlapcov. Zaraz tam s mužom utekali. To čo zbadali by nečakali v najhoršom sne.

Okolo postelí chlapcov pobehoval škriatok s konvou, chlapcov polieval a vykrikoval pritom:"Toto sú tie pravé zába

li vy choráni choránsky." Chlapci kričali, plakali, lebo voda bola isto studená. Ale škriatok nedbal na jejich krik a len

ďalej polieval.a polieval. Rodičia z toho čo uzreli boli taký oťapený, že chvíľu zostali stáť zmeravený. Tu rodičia zba

dali, že chlapci nemôžu škriatkovi uniknúť, lebo boli priviazaní krátkymi reťazami k posteli. Keď sa otec prebral z

údivu a zbadal tie reťaze zaraz vybehol do obývačky a o chvíľu sa vrátil s kutáčom. Zahnal sa na škriatka, ale ten

sa nezľakol. Pozrel na mužovu ženu a povedal:"Ty si starostlivý. Hentá všetko prenecháva na teba. Využíva ťa, le

bo ju miluješ. Vegeťáčka! Ako by to boli iba tvoje deti." Potom pozrel na ženu a povedal jej:"To máš zato, že si im

nadávala do choráňov a chcela ich priviazať k posteli a polievať ich." Muž pozrel na ženu, ale nebolo na ňom znať,

že by mu správanie jeho ženy o ktorom sa teraz dozvedel od škriatka prekážalo. Asi naozaj preto, že ju miloval.

Škriatok pozrel na muža a povedal mu:"A ty polož ten kutáč. Snáď si ma nechcel železným kutáčom uderiť. Nesta

čila by drevená palica? Tak sa tu majte!" Nestačili sa ani spamätať a škriatok bol preč. Pozerali na svoje deti a mys

leli si, že sa im to iba sníva. Ale opak bol pravdou. Chlapci boli stále priviazaní reťazami k posteliam. Otec odišiel 

do garáže po pílku na železo a jednu reťaz za druhou prepílil. Všetci chlapci dlho plakali. Stáli tam premočení a 

triasli sa od zimy Zaraz im povyzliekali zamáčané pyžamká a uložili ich všetkých troch do svojej postele. Pretože

postele chlapcov boli premáčané. Báli sa či sa škriatok nevráti. Už neprišiel. Muž poutieral zem, ktorá bola samá

kaluža. Deti stále plakali, ale napokon sa žene podarilo ich utíšiť. Keď sa deti uspala šla za svojím mužom a pove

dala mu:"Musím byť trpezlivejšia. A už nikdy im nebudem nadávať do choráňov. " A tak odtoho dňa aj bolo. Bola

rada, keď cez deň za ňou deti prišli a niečo chceli po nej. A nemala ich rada iuž iba vtedy, keď spia. Tešila sa s ni

mi po celý deň. Aj keď už bola poriadne unavená , ani vtedy nebola ufrflaná. Deti už nechodili iba za otcom, lebo

doteraz tomu tak bolo. A od toho dňa, keď ju vytrestal škriatok pomáhala s deďmi svojmu mužovi.

 

 

 

 

 

---