Bobryz Vyrgebuľa

Keď večer nastal s dňom v diaľav smrti zvyšnej, vyliezol jej z vačku pôrodného sám veľký Bobryz Vyrgebuľa. Sladko sa zatriasol, rozhodol sa vydať sa tou správnou cestou húb a lišajníkov a následne vyrásť vo veľkú bobriu stopu duše. Už to vedel, podaroval mu to zhora boh štatistickej fyziky Oscilokosínus IV. Podhôľny Pomazaný, ktorý vedel, ako sa Bobryzovi votrieť do duše a zachvátiť ju až po okraj duše.
Bobryz Vyrgebuľa vyrastal a z pôrodného vačku máti bezmennej sa vyvalil odrazu ďalší, Dikobryz Niesomdomapríďteneskôr, ktorý sa následne ocitol naveky mimo domova, a neustále putoval po celom dostupnom priestore tak, že ho nedokonalá ľudská veda teologická začala pokladať za všadeprítomného.
Bobryz Vyrgebuľa naopak ovládol zemeguľu, pretože ľudia sa na inú planétu zatiaľ nedostali, takže nepotreboval iné územie k svojmu dobru. Vďaka k tomu sa stal z neho veľký, naveky sa rozrastajúci a polooblačný s občasnými prehánkami a búrkami.
A vtom sa z vačku pôrodného blanitého a mäsitého, vyvalil ten tretí, zvaný Kvik Kvik 39, neschopný skackať, iba lietať, mal chvostík s profilom Poinsotovej špirály zatočenej do šrubovnice v tvare Maclaurinovho trisektrixu, avšak zakončený vrtáčikom. Tento vrtáčik následne strčil do zodpovedajúceho komplementárneho konektora nachádzajúceho sa pod prostredným prsníkom Bobryza Vyrgebuľu, vrtáčikom sa do neho napevno prišruboval, a následne mu verne začal slúžiť ako jeho lietajúca jednotka a rozprávač rozprávok na dobrú noc, ale Bobryz Vyrgebuľa ho musel na oplátku kŕmiť sezamovými zrniečkami a čerstvými pisoárovými muškami.
V prvý deň ich spolužitia Bobryz Vyrgebuľa zaznamenal značné zvýšenie svojej mobility, pretože sa vedel premiestniť zo Zbudského Dlhého do rakúskeho Fuckersbergu za púhych 43,9492 minút, potom sa ale vyčerpal, takže musel zaspať, a na dobrú noc mu Kvik Kvik 39 povedal rozprávku:

Za dlhými horami, za siedmymi mrožami, žil raz v čiernom lese na lúke, ktorá bola zelená a biela a modrá a ružová a žltá a odtiene názvov exotických a jazykolomných, s názvom hrošia fauna a býčia flóra, žil tam malý pštrosík Nepletko. Nepletko žil v chalúpke vybudovanej z lokálneho dreva, vyrúbaného fúzatým horárom Žigmundom a jeho psíkom Bobríkom. Keď sa z nej Nepletko odvážil vyliezť von, všetko poplietol. Vtáčiu búdku miesto na stromček pribil jelenčekovi Nevinčekovi priamo na čielko. Keď ho posadili na trojkolku, on namiesto neho začal šoférovať omylom koníka Plašíka, ktorý narazil hlavičkou o stromček. A keď ho poslali do obchodu po strukoviny a mak, on miesto toho priniesol od najutajenejšieho zahraničného dílera sud plný plutónia 241. Preto miesto toho radšej ostával v chalúpke, kde si stružlikal panáčikov z plutónia, ktoré si objednal cez dark market. Potom, čo mu mamička zablokovala dark net, on si nemal ako objednať plutónium, a tak si objednal zo dva polovodiče, zhotovil z nich bežný najjednoduchší rádioizotopový termoelektrický generátor, ktorý menil tepelnú energiu vznikajúcu pri rozpade plutóniových sošiek na elektrinu, a tak si vytvoril trvalo udržateľnú domácnosť frčiacu na domácom jadrovom článku.
Pod posteľou mu žila bzdoška Útloočka, ktorá mu začala chodiť ochutnávať plutóniové sošky, a vyrástla na niekoľkonásobnú veľkosť, tak sa premenovala na Bzdochobombu a poslúžila mu ako strážny pes, lebo odplašovala návštevy svojim zápachom. Vďaka tomu si po neho nikdy neprišla sociálka, a on si mohol žiť v chalúpke s jeho milovanou Bzdochobombou a anakondou zvanou Špagátová Princezná.
Ty už spíš, to neplatí.

Po takejto rozprávke sa Bobryzovi Vyrgebuľovi snívalo o Špagátovej princeznej, s ktorou sa príjemne porozprávali pri šálke šofokoly a následne sa s ňou rozmnožil v posteli a vytvoril jej tri deti, prvá vyzerala ako obria žubrienka a volala sa Vrzatimila, druhá bola užovka Žofka, a tretia bola líštička Eliška, ktorá razom utiekla do lesa a postavila si modernistickú noru v štýle japonskej metaborizumo architektúry. Následne sa zobudil, a zistil, že nič také neexistuje, čo spôsobilo u neho veľkú dieru v jeho duši, citoch obzvlášť, a rozhodol sa, že si túto nejestvujúcu spomienku nejakým spôsobom prichystá späť spôsobom, ktorý ulahodí jeho srdienku.
Rozhodol sa, a prišiel do toho úplne nečakane, stretla ho myška Františka, s ktorou uzavrel dlhoročný vzťah, ktorý bol veľmi vrúcny, ale skončil potom, čo mu ju zožral kocúr Dunčo. Bobryz Vyrgebuľa si uvedomil, že silnejší berie, a jeho ďalší vzťah bol s mačkou Emíliou Trojchvostou Kráľovnou Fontány Lásky a Požehnaného pokoja, kvitnúcou púpavienkou, vznešenosťou chlpatosti, ktorá sa mu zničoho nič zjavila, keď vyliezol hore na lúku a ona tam bežala a vyspevovala veci o pavúčencoch. I ľaľa, dopadol šťastne, mačacia slečinka jeho ho hladila tromi chvostíkmi a spievala mu sladké sníčky o krajine za horami a dolami, a tým, že ho do nej nikdy nezaviedla, ho úspešne celý život udržala v napätí, že kedy sa tam konečne ocitne. A až keď zomieral, kričal, že ju uvidel. No vidíš.