Doživotná trauma

Kráčam s dcérou k psychológovi, celou cestou sa mi vyhráža: „Veď počkaj, Mirko si ťa podá, písala som mu, ako sa ku mne správate!“

„Fajn. Tak konečne môžem byť aj ja prítomná pri vašom rozhovore?“

„To ani náhodou! Až keď prídeš pre mňa, povie ti jednu vetu a to ti bude stačiť!“

Radšej mlčím.

Vyberiem ju z vozíčka, opriem dlaňami o stenu, vozík vyhopkám po schodoch, schovám za akýsi pútač, nech ho nevidno z ulice. Vrátim sa pre ňu, prevediem ju cez chodbičku, hore točitými schodmi, najhoršie sú posledné tri, kde končí zábradlie a treba ju podopierať pod obe pazuchy. Posadím ju v čakárni na stoličku a pýtam sa: „Mám teda odísť, či počkať na tú jednu vetu?“

„Pekne si sadni a čakaj, kým neotvorí dvere.“

Niečo mi vyčíta, už ani nevnímam, len smutne hľadím pred seba, čo sa to s mojím dievčatkom deje, kde sa to v nej berie. Roky mlčala, takmer nekomunikovala a zrazu potrebuje okolo seba kopať a vylievať si zlosť. Na koho? Na čo?

Pozerá na mňa zboku, predkláňa sa, pozoruje moju tvár: „Nemôžem ťa takto vidieť! Ako sa to tváriš!“

Vstávam a odchádzam do vedľajšej miestnosti, nech na mňa nevidí.

Až keď sa otvoria dvere, prichádzam, aby som dcére pomohla vstať a presunúť sa.

„Pozerám, že ste nejaké nahnevané.“

„Ste si istý, že som nahnevaná?“ opýtam sa.

„Vyzeráte tak.“

„Necítim sa nahnevaná, skôr bezmocná.“

„Tak poďte ďalej!“

„Ale Petra si vyslovene neželá, aby som sa zúčastnila psychoterapie.“

Dcéra vystrie ukazovák a kričí: „Mami! Mami! Toto som hovorila po ceste!“

„No vidíte. To znamená, že teraz jej nebude prekážať, ak sa budeme rozprávať všetci spolu.“

„Rozprávaj, Petra! Čo nové, ako sa cítiš?“ nabáda ju.

„Napísala som veršovaný román v noci,“ snaží sa odpútať pozornosť od dôležitých vecí.

„Prečo sa hneváš na mamu?“

„Neviem.“

Môžem porozprávať o tvojej traume?“ pýtam si dovolenie.

„Nie!“ zahriakne ma.

„Ale pre mňa je to dôležité, potrebujem sa o tom rozprávať,“ nedám sa odradiť.

„Tak to porozrávam ja!“

„Počúvam ťa,“ povzbudí ju psychológ.

„Mama sa rozplakala, ja som ušla do druhej izby, mama prišla za mnou, kričali sme po sebe ako dve hyeny. Potom chcela ísť do obchodu a povedala, že skočí pod auto. Ja mám z toho doživotnú traumu. Stále sa mi to vracia ako bumerang, hnusí sa mi za to, nedokážem ju objať, nikdy jej to neodpustím.“

„Môžem teraz ja?“ spýtam sa.

„Prvýkrát v živote som sa pred ňou rozplakala. Deň predtým sme boli u psychiatričky. Po dva a pol hodinovom rozhovore sme sa na niečom dohodli. Dala nám to aj písomne. 

1. Upratať si izbu!! Dvakrát podčiarknuté.

Potom si rozdeliť deň na tretiny. Jedna tretina sociálne siete a televízia. Druhá tretina kultúra – maľovanie, krížovky, spev, hra na klavíri a pod. Posledná tretina, pomoc v domácnosti, utieranie prachu, vykladanie nákupu, vysávanie.

Pestovanie reálnych vzťahov a komunikácia v rodine. Neurážať sa, nebyť vzťahovačná, vypočuť si názor iných, nehovoriť iba o sebe. Kontrola o tri týždne.

Prišla som domov odhodlaná, znova som pozbierala sily a verila, že takýmto spôsobom sa posunieme ďalej. Večer prebehol pokojne, nepohádala sa s nikým, ani so sestrou.

Ráno som vošla do jej izby a ona už oblečená, máva na mňa nejakým manifestom, formát A4 a na ňom: „Nenavážajte sa do Petra Aristona(spevák), ty, ani doktorka! Ja budem počúvať jeho rady, on si prešiel tým, čím aj ja. Mám oddychovať, neprepínať sa, robiť si čo ja chcem, nepočúvať rady múdrych, potrebujem čas a trpezlivosť...nebola som schopná dočítať, z bezmocnosti som sa rozplakala. Očakávala som, že nachvíľu zabudne na seba, že ma nejako povzbudí. A ona si začala hrýzť ruky a kričať, aby som okamžite prestala. Po kolenách odišla do druhej izby. Išla som za ňou a vyčítala jej, že ja pred ňou neutekám, keď jej je zle. Je už dospelá, a tak by aspoň jeden jediný raz nemala myslieť na seba a byť pri mne. Zarevala ako zviera a pažami sa snažila umlčať ma. Prestala som plakať, pochopila som, že súcitu sa nedočkám. Kázala som jej obliecť sa, potrebovali sme ísť na nákup. Odmietla, nech idem sama. Povedala som jej, že som rozrušená a bojím sa, že vbehnem pod auto. Keď pôjdem s vozíkom, budem sa sústrediť. Počujete ten rozdiel? Bojím sa, že vbehnem pod auto.“

„Isteže, počujem. Ako to bolo, Petra?“

„Čo ja viem, ja som myslela, že chce skočiť pod auto.“

„Ale ja som jej to už vysvetlila a ona sa na mňa stále hnevá.“

„Petra, mama má právo cítiť sa bezmocne, byť zúfalá, tak ako ty, ako každý.“

Potom sa obráti ku mne a vysvetľuje: „Nebolo to správne. Ideálne by bolo, keby tam bol niekto tretí. Objal by vás a Petru poslal do svojej izby. Keďže nebol, Petra sa zachovala správne, že ušla. Vo vašej dvojici, či chcete, či nie, vy ste líder. A v každej skupine, keď ľudia vidia, že líder si nevie rady, je zúfalý, bezmocný, nastane panika. Vy ste sa topili obidve a Petra, aby sa neutopila s vami, ušla.“

„Nevedela som. Petra, prepáč! Dám si pozor, aby sa to neopakovalo. Aj ja robím chyby, ja som ti veľakrát odpustila, snáď by si mohla aj ty mne.“