Liečebňa áno

Liečebňa áno, ale po Vianociach

 

december 2016

Ráno si robím v hlave zoznam, čo nakúpim a zanesiem mame. Nečaká ma, prekvapím ju.

„Mirkovi sa niekto odhlásil. Môžem prísť dnes o jednej,“ oznamuje Petra.

Aha. Takže zmena plánu. Neprotestujem, aspoň sa vyrozpráva, bude chvíľu pokoj. Do toho zvoní telefón. Tato Vlado mi zasvieti.

„Ahoj, tato Vlado.“

„Si doma?“

„Som. Zatiaľ. O jednej ideme k psychológovi.“

„Mal som prísť za Petrou, ale pokazilo sa mi auto. Zajtra máme vyhodnotenie na Dukle, tak niekedy budúci týždeň sa stavím.“

„Tak sa teda nemusíme domov ponáhľať, keď neprídeš.“

„Čo je s Petrou?“

„No...čo... to by bolo nadlho.“

„Tak budúci týždeň. Ahoj.“

„Čau.“

„Takže nepríde?! Keď sa niečo sere, tak sa sere! A čo by bolo zase nadlho?!“

„Tatino sa pýtal, ako sa máš. Za dve minúty to nejde zhrnúť, povieme mu, keď príde.“

Pomerne rýchlo sa upokojila, cestou do mesta sme dokonca vtipkovali, smiala sa. Posadila som ju do čakárne a odchádzala spokojná. Pozvala som Ivu do Alžbetky na Kráľovský punč, ona, ako vodička, si dala iba preso. Pokecali sme, sranda bola, išla so mnou, pomôcť s vozíkom a fusakom. Len čo vyjdeme hore, otvoria sa dvere: „Dobre, že idete, poďte ďalej,“ víta nás psychológ.

„Mali by ste niečo podniknúť. Petra je už dlho zúfalá, nevládze a tie samovražedné úmysly...treba zmeniť prostredie. Nemocnicu v našom meste by som neodporúčal, skôr nejakú psychiatrickú liečebňu, napríklad Hronce.“

Ja tam len stojím, v rukách zvieram fusak, pozerám a neverím: „Je to akútne? Treba to ešte pred Vianocami? Nevšimla som si samovražedné sklony.“

„Pozrite, to ja vám nepoviem, kedy je to akútne a človek, ktorému je zle, je depresívny, tiež nezodvihne ruku, že teraz, už je čas. Je to na vás.“

„Ale Petra už dávno nemá depresie, ani neberie antidepresíva,“ nechápem.

„A tie afekty, doktorka hovorí, že dokáže ovládnuť, keby chcela. Už dávnejšie som vám chcela povedať, či by ste sa nemohli spojiť, ona celý problém vidí inak, ako vy, keby ste to spolu prekonzultovali.“

„Nevidím dôvod na konfrontáciu. Ja mám svoj názor, ona svoj.“

Do toho zasiahne Iva: „Viete, keby sme si vedeli poradiť samy, nevyhľadávali by sme psychiatra, ani psychológa. Teraz by sme potrebovali radu, ako postupovať, keď vaše názory sa takto líšia.“

„Ale ja nie som váš psychoterapeut, ale Petrin.“

„Čo si vy myslíte napríklad o sociálnych sieťach? Nepomohlo by na čas ju odstaviť od nich, aby sa priblížila reálnemu svetu? Myslím, že závislosť na virtuálnych priateľoch jej neprospieva. Dostáva sa do sveta predstáv, vzďaľuje ju to.“

„Je dospelá. Nemôžete jej nič zakazovať. A svet predstáv, prečo nie? Môže sa tam hrať na princeznú, niekto na kráľa, môžu tam spolu aj spať. Pokiaľ neorganizuje vraždu cez internet, nie je dôvod zasahovať.“

„Takže keď vyhlasuje – ak potrebujete niečo prešiť, obšiť, zašiť, som tu pre vás, mám nechať bez povšimnutia? Nemám ju upozorniť, že to nedokáže? Doktorka, radí, že nie je dôvod, nechávať ju v mylných predstavách, treba jej realitu pripomínať, aj keď to spôsobuje výbuchy zlosti,“ zapájam sa.

„Pokiaľ vám niekto nezazvoní pri dverách s nohavicami, že prišiel na inzerát a chce ich skrátiť, tak nie.“

„Dobre, takže vráťme sa k tej nemocnici. Prispieva poisťovňa, alebo to platíme my, berú tam vozíčkarov bez asistenta?“

„To vám ja nepoviem. To je len môj nápad. Choďte za doktorkou, ona bude musieť vypísať odporučenie pravdepodobne a ostatné si zistite. Ja som len počul, že tam  niekto bol, je tam pekne, sú tam aj kone, nebude to pre ňu ako nemocnica, skôr dovolenka. Prepáčte, musíme končiť, už na mňa čakajú ďalší. Petra, posledná rada – ak máš stres z tej besiedky, nechoď tam!“

„Ja tam chcem ísť. Ja to nechcem skončiť kvôli besiedke, ale kvôli nim,“ ukáže hlavou na nás dve. „Teda kvôli segre nie, ale kvôli...nechcem to ja povedať. Povedzte to vy. Už nevládzem znášať tie hádky.“

„Petra, ak máš veľký stres, nechoď tam, ale povedz si – nejdem, lebo sa bojím. Nehádž to na krk mame!“

Rozlúčime sa. Iva sa ponáhľa do kancelárie, ja domov, som dohodnutá s Monkou, že prídem pre ňu do práce a pôjdeme spolu do nákupného centra.

Cestou mi volá Iva: „Je to kokot, ale Petra takého potrebuje. Nech je niekto na jej strane.“

„Asi hej.“

 

Som vykoľajená, toto som nečakala.

„Ale si vyvalená, čo?! Jak si tam stála a dívala sa na neho. Prekvapená, čo?! Ja vám už toto doma ani nehovorím.“

Posadím ju na taburetku, odomknem dvere: „Bežím kúpiť chlieb, choď dnu.“

Prinesiem nákup, vyložím, ani sa nevyzliekam, nestíham.

„To ma tu chceš teraz nechať samu?!“

„Veď si vedela, že idem s Monkou. Sama si nás posielala, len choďte, ja si s tatinom poradím aj bez vás, nemusíte kvôli nemu zostať doma.“

„Ale to som si myslela, že príde!“

„Nebudeme dlho, toľko vydržíš.“

Po návrate sa jej najskôr ukáže iba Monka. Počujem, ako sa pýta: „Kde je mamúšik?“

„Tu som. Potrebuješ niečo?“

„Volala som tatinovi, keď si ma tu nechala. Podržal ma. Povedal, že ma ľúbi.“

„No vidíš, to je dobre.“

Idem sa prezliecť.

„Mamaaaa!“

„Áno?“ prídem za ňou.

„Rozhodla som sa, že nemocnica nie, liečebňa áno.“

„V poriadku,“ odchádzam.

„Mamaaa!“

„Áno?“

„Rozhodla som sa, že nepotrebujem ani liečebňu, ani nemocnicu, ja to dám! Podržal ma tatino, Ivana, aj Norbert, dokážem to! Ak vám na mne naozaj záleží, zariaďte, aby som na pár dní niekam odišla z tohto prostredia, to mi bude stačiť.“

Čo jej na to povedať? Monka zachraňuje situáciu, príde za nami: „Tak v prvom rade nám povedz kam chceš ísť, s kým chceš ísť a potom ti môžeme pomôcť zbaliť sa.“

„No... s Kristínou napríklad. S tou zo strednej. Ona nemá problém. Len je teraz v LA, takže po osemnástom.“

„Tak čo potom od nás potrebuješ?“

„Vlastne nič, sorry.“

„A kam pôjdete s Kristínou, kde budete bývať? U nej?“ som zvedavá.

„Veď mne stačí aj pár hodín! Nepotrebujem aj prespať. Čo si nepamätáte, ako mi vtedy prospel ten Olomouc?“

„A koľko ti to vydržalo?“

Štyri dni!“

„Aha.“

Zahráme si s Monkou scrabble, ona počúva v izbe hudbu, spieva si.

Večer príde za nami, na telefóne má otvorenú stránku liečebne a číta nám: „Päťkrát denne strava!“ teší sa, ako by sme jej doma jesť nedávali. Číta práva pacienta, pýta sa, kto je staničná sestra, oznamuje, kedy sú návštevné hodiny.

„Ty očakávaš, že ťa budeme chodiť cez pol republiky navštevovať, keď chceš zmeniť prostredie a oddýchnuť si od nás?“ opýta sa Monka.

„Idem tam! Ale nie teraz, po Vianociach!“

 

 

---