Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Nič dramatické

03. 11. 2017
5
5
766

december 2016

„S Terkou robím darček pre Ivanu. Chcela som koníka, ale povedala, že to by sme do Vianoc nestihli. Učím sa robiť so špendlíkmi. Bojím sa, ale snažím sa prekonať strach. Vytiahnuť ho dokážem, ale zasunúť do látky je ťažšie. Vieš, keď niečo šiješ ručne, musíš si to najskôr nakresliť, potom vystrihnúť a zošpendliť, aby to nebolo nakrivo,“ vysvetľuje mi cestou domov. Stojím pri nej, nešla som si sadnúť, počúvam a prikyvujem. Hovorí dosť nahlas, keby som cudzia, zaujme ma, možno napíšem príbeh o mame a dcére, ktoré so mnou cestovali.

„Robíme takého anjelika. Nakoniec ho vypcháme bylinkami. Nevieš, akú vôňu má Ivana rada? Môže byť levanduľa?“

„Môže. Hlavne nie materinu dúšku, na tú má alergiu. Tú nesmie ani piť, ani dýchať.“

Monke doma rozpráva: „Vieš, ja som nechodila do škôlky. Preto sa teraz učím veci, čo sa tam učia malé decká. Učia ma strihať, šiť. Je mi to trápne, ale som aj rada. Radšej neskoro, ako nikdy. Ale vždy sa pri tom cítim trochu trápne. Dievčatá, nezahráme si scrabble? Dnes mám chuť zahrať si s vami.“

„Jasne. Pridaj sa!“

Ide jej to veľmi dobre. Sústredí sa, reaguje celkom rýchlo, sama si počíta body. Do nikoho nerýpe, neuráža sa, príjemná atmosféra, obidve ju po skončení hry chválime. Hoci mala najmenej bodov, hra to bola na úrovni.

Ani s Mišom sa nepohádala, jeho srandičky si neberie príliš k srdcu, nevyústili do konfliktu. Mladí odišli, pozeráme telku. O pol jedenástej si začne chystať veci na sprchovanie. Mne sa drieme, zívam, umyjem si zuby a odchádzam.

„To nemyslíš vážne! Ty ma tu necháš samu? Veď som ti minule hovorila, čo sa mi stalo v sprche, keď si ty išla spať. Bála som sa, hlava sa mi točila, útočili na mňa tie zlé myšlienky, keď dole nikto nebol.“

„Peti, ale ja som už unavená. Mohla si ísť skôr do sprchy, ak si chcela, aby som bola pri tebe. Alebo nechaj tak, osprchuješ sa ráno.“

„Ale mne sa ráno nebude chcieť!“

„Rozhodni sa sama. Väčšinou máme len dve možnosti.“

„Tak ty nezostaneš? Ja by som svojej dcére toto neurobila!“

Hm... hlavou mi ide, ja by som zasa mojej mame nerobila to, čo ty, ale nepoviem nič, iba dobrú noc.

Zvyšuje hlas, stíšim ju: „Tichšie, susedia už spia.“

Povie smerom k susedom niečo nelichotivé, ale prezlieka sa do pyžama a ide do postele.

 

***

 

Ráno je v kúpeľni, keď zídem dole, prejdem okolo bez slova.

„Dobré ráno nič?“ osloví ma.

„Ty si pozdravila? Nepočula som.“

„Ja nie. Od teba som čakala.“

„No, ja neviem, mňa učili, že deti majú zdraviť rodičov, mladí starších, nie naopak.“

Zasmeje sa.

Naložím ruksak a idem zaniesť mame nákup. Chválim Petru, že až na piatkové ráno, robí pokroky, dá sa s ňou vyjsť.

Prídem domov, pýta sa: „Čo babuška?“

„Pozdravuje ťa. Teší sa, vraj by ťa vystískala, keby si bola bližšie. Poslala ti aj zopár perníčkov, už piekla.“

„Prečo?“

„Hovorila som jej, že si dobručká, že nerobíš zlobu.“

„Toto si si mohla láskavo odpustiť!“ kričí na mňa.

„Ale, Petra, veď ťa chválim.“

„No chváliš, ale čo tá zloba?!“

„Predsa aby vyniklo, že si dobrá. Ako som to mala inak povedať?“

„Nabudúce to formuluj inak. A vôbec. Aká som, taká som. V centre sa snažíme zlobu eliminovať, ale nemysli si, že to bude z minúty na minútu!“

Je nabrúsená, radšej nediskutujem.

Odchádza do svojej izby a spieva, neskôr príde do obývačky, pozerá telku.

Vyberám krabicu so stromčekom, rozkladám jednotlivé vetvičky podľa čísel, od núl po osmičky. Premýšľam, načo toľko roboty pre dospelých ľudí.

„Na budúce Vianoce, ak nebude žiadne vnúča, kúpim malý stromček a hotovo. Nebudem sa ja babrať s týmto. Skladať po vetvičke, svetielka naťahovať, zdobiť, nie ste malé deti,“ rozprávam si len tak sama pre seba.

„Na to zabudni! Od koho by si chcela vnúčatá? Odo mňa nie, Monka s Mišom majú psa Viktora, Ivana s Jarkom majú kozy. Stromček bude!“

„Veď nehovorím, že nebude, len uvažujem o menšom.“

„Len ho pekne urob a nevymýšľaj! Chceme veľký! A nečakaj, že ti budem podávať. Nechce sa mi dnes zvaliť zadok z gauča.“

„Petra, ako sa to so mnou rozprávaš?“

„Normálne, čo sa ti nepáči? Zvykaj si! Ja sa učím v centre seba obhajobe. Vyjadrovať svoj názor.“

„Na toto si zvykať nebudem. Ja sa s tebou rozprávam slušne, zvykni si aj ty so mnou. Nekrič na mňa a nebuď drzá.“

 

***

 

„Hovorila si, že keď máme v piatok prázdniny, mohla by som ísť vo štvrtok miesto piatku. Lenže ja mám vo štvrtok Mirka!“

„Aha. Tak by si mohla ísť miesto - pondelok streda piatok, pondelok utorok streda. Čo povieš?“

„Každý deň v žiadnom prípade! Ja si potrebujem jeden deň oddýchnuť.“

„Veď do centra si chodíš oddýchnuť z tohto prostredia a odo mňa!“

„To zasa prr. Ako kedy. Tam ma rušia niektorí klienti. Keď to tak mám zhrnúť, z osemnástich mi tam vadia dvaja. Teda pätnásť je pre mňa v pohode, dvaja nie. Ale časom uvidíme. Možno si aj na nich zvyknem.“

 

„Mamušííík? Odkrojíš mi, prosím ťa, chlebík?“

„Áno, zlatko.“


5 názorů

Jarko, to je dobre, keď si prestávame pamätať a môžeme byť vždy znovu a znovu prekvapení...ja si užani nekupujem nové knihy od tohoto roku, začala som čítať odznova ako poprvé :)

hanka, nezakríkni!

 

 


8hanka
03. 11. 2017
Dát tip

osmičky aj na stromčeku? :)

*****

verím, že tieto Vianoce budú suprové


revírník
03. 11. 2017
Dát tip

Snad přece budou Vánoce v pohodě. Už si nepamatuju.


aguška :)


agáta5
03. 11. 2017
Dát tip

ten začátek mě rozesmál... chodila jsem v padesáti do školy... nějak jsem potřebovala zjistit, jestli jsem všechno nezapomněla... no a ve třiapadesáti do Lidušky učit se malovat... a nikdo se mi nesmál a ano, je to o tom, že člověk má dohnat určité věci, aby mu nechyběly potom ve stáří :))  nic není dětinské, když přináší pohodu a uspokojení.

tobě tipík, zlatko :)


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru