Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Navždy sa zachová...

15. 11. 2017
5
8
865

november 2009

Dcéra sa ma pýta už na začiatku septembra: „Nevadilo by ti, keby som si pozvala na stužkovú tatina?“  

Pozerám na ňu: „Ako mi môžeš vôbec položiť takúto otázku? Čo nevieš, že by som ti nikdy nebránila stretnúť sa s ním, má predsa u nás dvere otvorené, chováme sa k sebe slušne, prečo by mi to malo vadiť? Ako ti také niečo mohlo napadnúť?“

Skôr sa obávam, že on nebude mať záujem, čas a chuť, najmä teraz, keď pracuje v Bratislave a domov chodí iba na víkendy, ale toto si nechávam pre seba, nechcem jej kaziť radosť a vnášať pochybnosti.

Povzbudzujem ju: „Napíš mu!“

Zavolal a sľúbil, že príde.

Týždeň pred stužkovou ochorela, a tak prípravy a nácvik programu prebiehal bez nej. Nástup si vyskúšala až dve hodiny pred začiatkom, ale napriek tomu nebolo nič poznať. Prekvapilo ma, ako pekne a prirodzene do neho zakomponovali vozíček. Celý večer sa koliečkovala sama, ale boli situácie, kedy potrebovala „tretiu ruku“, keď si išli pre pohár, keď odovzdávali ružu matke...Vtedy vždy jeden z chalanov nenápadne pomohol, odviezol, podal, prebiehalo to tak plynule, až som žasla, ako si to včas všimli a ani raz sa nestalo, že by zostala niekde zaseknutá, bezradná. Spolužiaci sa chovali úžasne, bezprostredne, nevtieravo, ale pozorne, brali ju medzi seba pri tanci, bolo to ako pohladenie. Prijali ju, je jednou z nich, patrí tam. Možno som to prežívala a uvedomovala si viac, ako samotná dcéra.

Jedno číslo programu bolo pesničkové, celá trieda sedela na schodoch pod pódiom, ju si dali do stredu, dievča čítalo otázky a oni odpovedali úryvkami zo známych pesničiek. Keďže jej nerobí problém rozpoznať melódiu po prvom tóne, spievala s nimi, akoby to mali nacvičené. Napr. čo pijeme, kým sú tu rodičia? Decká spievajú – kolu, pijeme kolu...Akí budeme po stužkovej? Dene vožralí, dene vožralí...

Pri večeri sedela so svojimi kamarátmi na opačnej strane sály a bývalý manžel mi kládol otázky: „Ona sa sama naje? Nepotrebuje pomôcť?“

„Naje, neboj sa, dokáže jesť príborom.“

„Nepôjdeš za ňou, či nepotrebuje na záchod?“

„Nie, ona príde sama, keď bude potrebovať.“

Aj prišla, len preto, že chýbalo bezbariérové wecko. Vtedy som si uvedomila, ako je on mimo, nič o svojej dcére nevie. Nedokáže ani zložiť vozík do auta...Ktovie, ako sa pritom cítil, či si to uvedomoval. Až ma zamrazilo, keď som si predstavila situáciu, že by som ja stratila kontakt so svojimi deťmi, nevedela, čo ich trápi, z čoho sa tešia, s kým sa stretávajú...

Bavili sme sa o spoločných známych, on nevedel o mojich ja o jeho za posledné roky nič, čas rýchlo ubiehal. Pri rozhovore som bola otočená chrbtom k parketu, zrazu vyskočil, skríkol, obzrela som sa, vozík prevrátený a dcéra roztiahnutá na zemi. Pomohli sme jej späť, našťastie o nič vážne nešlo, iba sa naľakala a udrela si zadok. Nehoda, na ktorú by rýchlo zabudla, keby sa pán (spolužiačkin strýko), ktorý ju pozval do tanca a spôsobil pád, nesprával čudne. Donekonečna opakoval ospravedlnenie a nechcel od nej odísť.

Bola z toho unavená, otrávená aj vystrašená, zobrali sme ju teda k nášmu stolu. No aj tam jej kľačal pri nohách a ustavične rozprával: „Nevieš si predstaviť, ako ma to bolí, že som ti ublížil.“

„Nehnevám sa, nič sa mi nestalo, viem, že za to nemôžete,“ snaží sa ukončiť rozhovor.

Potom už iba mlčí a nešťastne na mňa pozerá.

Pre veľký hluk sme mu všetko nerozumeli, iba že aj on je „kripel“, vie sa  vcítiť do jej situácie, dvakrát ho operovali v Brne, mal nádor na mozgu, tiež mu hrozil vozík...Rozprával dlho, nachvíľu odišiel a vrátil sa znova.

„Chápeme vás, nikto sa nehnevá. Dievča chce zabudnúť, tak jej to nepripomínajte a nechajte ju zabávať.“

Všetko márne, dokola opakoval to isté, mal trochu vypité: „Potrebujem to počuť od nej! Že mi odpúšťa.“

„Petra, povedz ujovi znova a nahlas - odpúšťam vám!“

Napriek tomu pokračoval.

Pýtam sa ho: „Máme vám to dať písomne?!“

Už strácam trpezlivosť, naozaj neviem, ako mu celú záležitosť vysvetliť a oslobodiť dcéru z jeho zajatia.

Posledný pokus: „Ak vám naozaj na nej záleží a dokážete sa vcítiť do jej situácie, tak pochopte, že jediné, čo si teraz praje, je, aby ste urobili za tým čiaru, viac jej to nepripomínali a nechali ju užívať si stužkovú so svojimi spolužiakmi.“

Ešte chvíľu tam kľačal a rozprával, ale nakoniec predsa vstal, požiadal ju, či ju môže pobozkať, nastavila líčko a konečne odišiel.

„No vidíš, princ ťa pobozkal, už budeš mať len šťastie. Možno len na toto čakal, mala si mu ponúknuť líčko hneď na začiatku a bol by pokoj,“ žartujem.

Bolo ťažké posúdiť, nakoľko jeho správanie ovplyvňuje alkohol, nakoľko jeho povaha, či postihnutie. Mala som sa ho zbaviť rýchlo a rázne, s čistým svedomím, že tak konám pre dobro svojej dcéry? Ale aj Jožko bol niekoho syn a jeho matku by možno rovnako bolelo, keby mu niekto nedal šancu, nevypočul si ho, kým on nezíska presvedčenie, že bol pochopený a bolo mu odpustené.

„Pokazená stužková!“ vykrikuje rozrušená dcéra. „Na toto nikdy nezabudnem!“

Upokojovala som ju: „S odstupom času budeš aj na túto príhodu spomínať s úsmevom.“

„Mne nevadí, že som spadla. Len tá bezradnosť, nevedela som, čo mám urobiť, aby odišiel.“

„Ja ti rozumiem“, pokračujem, „ale v živote stretneš  rôznych ľudí, ktorí sa nebudú správať tak, ako očakávaš a každá takáto skúsenosť ťa obohatí a posilní, budeš viac pripravená.“

Všimla som si, že po chvíli prišiel za ňou jeden z fotografov. Skláňa sa a pýta: „Ten pán ťa otravuje?“

Záporne krúti hlavou: „Už je to v pohode.“

„Keby áno, mrkni na mňa a ja MRKNEM na neho, neboj, poradím si s ním.“

Takéto situácie ma vždy dostanú. Ten pocit, že človek nie je sám medzi ľuďmi, že moja dcéra má do života šancu - ak jeden, hoci nechtiac ublíži, druhý si to všimne a pribehne na pomoc, to je obrovské.

Zábava pokračuje, program, tanec, tombola...

Nad ránom sedíme v aute, tatino nás vezie domov, doznievajú zážitky, bol to pekný večer, pekná noc. Posledná stužková. Doma už budem mať samé dospeláčky, žiadne dieťa. Kto by to povedal, že aj táto, najmladšia, „dokráča“ až sem. Predčasne narodené dieťa, odpísané lekármi. Po narodení o nej hovoria v minulom čase – vaša dcéra bola... Hoci žije, nikto neverí tomu drobčekovi, čo váži menej ako kilo, že aj bude. A predsa. Inak, ako ostatné deti, ale žije. Spomínam na vyšetrenie v Prahe. Mala viac ako rok, keď psychologička píše do záznamu – „dle matky doma tvoří slabiky, zde jenom krátce vokalizuje.“ Ročné dieťa! Napriek tomu v siedmich rokoch sedí v lavici s ostatnými a na konci roka prinesie vysvedčenie s tým najlepším hodnotením. Nebyť matematiky, skončila by celú základnú školu s veľmi dobrým prospechom.

Ale čo ďalej? V rámci dňa otvorených dverí pobehám všetky stredné školy v meste, bez úspechu. Niektorí vyžadujú výborný zdravotný stav, zrak, iní sa bránia, že nemajú podmienky pre vozíčkarov, zostáva jediná ako tak bezbariérová, na tú upriamim všetku svoju pozornosť.

Pán riaditeľ neskrýva obavy, či bude zvládať náročné učivo, ale viac sa obáva byrokracie, ktorá je spojená so zdravotne postihnutými žiakmi, má už s nimi skúsenosť a povinných papierov z ministerstva pribúda z roka na rok. Nakoniec ale predsa padne posledné slovo ÁNO.

Akoby to bolo včera a dnes má na červenej blúzke zelenú maturitnú stužku.

 

 

 


8 názorů

to bolo peknééé, ľuboško! usmievam sa


Kočkodan
15. 11. 2017
Dát tip
To já běžím bez ptaní po stopách všech dílů jako pes slídič. Dnes obzvlášť s elánem. A jen tu a tam vyštěknu.

Jarko, ty sa nemusíš pýtať, ty si môj tata, veď vieš a tým pádom aj Petrin starý otec - deduško


tohle byla kombinace těžkého i pěkného...tak má hvězdičky...:o)


revírník
15. 11. 2017
Dát tip

Smím tě i já vyprovodit? Čtu znova všecko. A rád, i když mlčím.


aleško, ty vieš, že mám rada hvezdičky? :) mám radosť, že ma s agátkou sprevádzate ťažkým aj pekným


*****


agáta5
15. 11. 2017
Dát tip

hezky se to četlo... jj, řekla jsi to dobře


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru