Posledná

Konečne sme na izbe. Neznášam čakanie, najmä u lekára. A v nemocnici tobôž. Máme pred sebou dôležitú operáciu  a nechali nás trčať na lavičke celú večnosť. Malá je už v pyžamku, volajú nás na vyšetrovňu. Zoberiem ju do náručia, sama neprejde, hoci má sedem rokov. Našťastie je to drobec, ešte stále ju unesiem bez problémov. Všetky predoperačné vyšetrenia sme absolvovali pred nástupom do nemocnice,  tu si znova kontrolujú zrak, majú rôzne prístroje, ktoré ešte nepoznám.

Keď sa vrátime na izbu, práve roznášajú obedy. Vôbec nemám chuť na jedlo, nieto ešte na toto, akási mäsová roláda, s nedosmaženou praženicou uprostred. Dcérke sa snažím vyberať zemiaky s kúskami mäsa, praženice sa obávam, straší ma salmonela.

Uprostred obeda, babička na vedľajšej posteli začne kričať, že chce cikať. Je čerstvo po operácii šedého zákalu, z postele vstať nesmie, sestrička prináša misu. Malej to našťastie chuť do jedla nezoberie, ďalšej spolupacientke áno. Tá už strávila s babkou zopár dní a je na ňu priam alergická, neskôr pochopím prečo. Len čo odnesú taniere, babička začne rozprávať, ústa sa jej nezatvoria, iba keď večer zaspí, vlastne ani to nie, vtedy začne desivo chrápať. Príbehy, ktoré rozpráva, hraničia so zdravým rozumom, neviem posúdiť, či si starká nehanebne vymýšľa, alebo snáď sama verí tomu, čo hovorí?

Zo začiatku sa neviem zdržať smiechu, je to také absurdné, skúšam jej protirečiť, vysvetľovať, ale po čase pochopím spolubývajúcu, prečo jej má plné zuby. Je to sebecká starena, zahľadená sama do seba, do svojich neskutočných, bláznivých príbehov, vyžaduje si neustálu pozornosť a na iných kašle. Kto by jej uveril, že sestrička ju pichala do prsta manikúrovými nožničkami, keď jej brala krv na zistenie cukrovky.

Dievčatko chce počúvať svoje obľúbené kazety, ale nech stíšim zvuk akokoľvek, ju to vyrušuje, musíme vypnúť. Zostáva jediná zábava, lúštenie krížoviek. Maličká mi sedí na kolenách, ja jej diktujem písmenká a ona ich vpisuje veľkými tlačenými do okienok, pozná už všetky, hoci do školy ide až v septembri.

Vonku ustavične prší, napriek tomu, že je júl, neprestáva ani na minútu.                 

Pani sa bojí o svoje vnúčatá, sú na Morave na prázdninách a domov sa nemôžu dostať pre povodne. Mňa počasie nezaujíma, som sústredená na operáciu, o deti doma sa stará tatino, pomáha stará mama, len aby sme to už mali za sebou a mohli ísť za nimi.

Obed bolo prvé a posledné jedlo, večer dostáva malá tabletku, správa sa po nej ako opitá. Smeje sa bez príčiny, vykrikuje: „Mamička, mne je tu tak dobre!“ Takmer vypadne z postieľky, zadržím ju na poslednú chvíľu. Už len to by nám bolo treba, aby si niečo zlomila, zamrazí ma pri tejto predstave. Operovať ju bude manželova kamarátka, býva pár domov od nás, dôverujem jej, dodáva mi to istotu.

V noci má službu, keď ráno nakukne do izby, zíva, pretiera si oči: „Taká som nevyspatá, ani nevidím“.

„Nežartuj, veď ju ideš operovať!“

„Neboj sa, dám si kávu a budem fit“.

Pre ňu je to bežná rutina, pre mňa hotový zázrak. Pamätám si, ako pri prvom očnom vyšetrení iba krútila hlavou a vzdychala, všetko bolo zlé. Operácia by mala pomôcť, veľa si od nej sľubujem. Dievčatko dostáva ďalšiu tabletku, po nej zaspáva, keď sestrička príde s vozíkom, už ani nevníma, že ju tam nakladám a berú ju na sál. Operácia netrvá dlho, oproti achilovkám je to priam bleskovka. Stihnem popísať iba niekoľko strán, píšem kamarátke list, zaznamenávam všetko, čo prežívame v nemocnici, ukladám na papier svoje pocity, obavy, nádeje, len aby som vyplnila čas čakania, aby som sa nezbláznila od strachu, vždy to takto robím. Prichádza lekárka, oznamuje, že všetko prebehlo bez komplikácií a čoskoro  privezú môj malý poklad. Očko má zalepené, spinká po narkóze, iba občas sa pokúsi prebrať a znova upadá do spánku. Sedím pri nej a pozorujem ju, nič iné v tejto chvíli urobiť nemôžem.

Tak máme zasa jednu operáciu za sebou, ktovie, čo nás ešte čaká. Bodaj by táto bola posledná.