Na Písmáku publikuje 50 tisíc autorů, 434 tisíc textů, 5 miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

Novinky #2 (28. 9. 2019)
Novinky (1. 8. 2019)

+3 neviditelných
Kto za čo môže
datum / id15.12.2017 / 483996Vytisknout |
autorgabi tá istá
kategoriePróza na pokračováníDalší dílo autora
sbírkaPetra,
zobrazeno441x
počet tipů6
v oblíbených0x
Prolog

február 2017

Kto za čo môže

Vystúpime z autobusu.

„Peťa, chceš sa začať osamostatňovať?“

Nechápe, kam mierim, neisto hapká: „No... chcem.“

„Je tak pekne, mohla by si sa voziť na chodníku pri bytovkách hore dole, kým nepôjde Monka z roboty, zoberie ťa potom domov.“

„Sama? Bez teba?“

„Ako inak. So mnou sa vozíš stále.“

„Ty si ohromná! Takto naraz. To akoby si trojročné decko, ktoré nikdy nechodilo, postavila a povedala mu, choď!“

„Myslela som, že dvadsaťsedem rokov bol dostatočne dlhý tréning. Ale ja s tým nemám problém. Môžem ťa voziť ďalej. Len ty si nespokojná, že si na mne závislá. Tak som skúsila, aby si mi nevyčítala.“

„Aj naše decká v centre nepošlú hneď samé nakupovať. Najskôr chodia s nimi, až potom ich posielajú samé.“

„Chodila som s tebou dvadsaťsedem rokov.“

„Veď si chcela ísť do Lidlu!“

„Spomínala som, že by sme mohli, nie je to súrne. Ak chceš, poďme.“

Dobrá nálada z autobusu sa vytratila, tam štebotala, teraz je napätá, nervózna. Ukladám jej nákup na kolená, vyloží ho na pás. Pani vpredu niečo zabudla, nechala plný kôš na zemi pred nami, Petra si nevšimla, že už mala niečo vyložené. Nezasahujem. Trošku chaos, pani nás ponúka: „Choďte predo mňa, ja mám toho veľa.“ Vyložené veci prekladá za naše.

Poďakujem, zaplatím, veziem domov zamračenú Petru, po hodnej chvíli skríkne: „Reďkovky! Ty si mi ich dala pod fusak! Prečo ma nekontroluješ? Nechápeš, že som mešuge z deciek?“

„ No, ja som asi mešuge z teba,“ smejem sa.

„Som potom nepozorná. Čo teraz?“ vykrikuje.

„No čo? Vracať sa nebudem. Zaplatíme ich zajtra,“ tíšim ju.

Hnevá sa, vyčíta, vadí jej môj pokoj. „Ty by si bola kľudná a smiala sa, aj keby ma zajtra pochovávali!“ rozčuľuje sa.

No čo jej na to poviem? Smejem sa.

„Ty sa už ráno zobudíš, akoby si mala v sebe desať becheroviek!“ útočí ďalej na moju dobrú náladu.

„Jaaaj, po desiatich by som sa už nezobudila, moja,“ nedám sa.

***

V obchodnom centre.

„To nie sú obrazy, že?“ pýta sa ma.

„Nie, to sú fotografie.“

Výstavy obrazov bývajú často, rada si prezerá, tie, čo ju najviac zaujmú, fotím.

„Chcem si pozrieť!“ ohlási rozkazovačne.

„Môžeš sa kolieskovať okolo, zastaviť sa dlhšie, kde budeš chcieť, ja skočím zatiaľ do handier, tam ťa to aj tak nebaví.“

„Nie! Idem s tebou!“ rozhodne.

„Ako chceš.“

Mračí sa, zlostí, na otázky nereaguje, vyberiem sama farbu trička pre seba aj pre ňu, akú uznám za vhodné a zaplatím.

***

Doma. Vo svojej izbe.

„Stále som sama so sebou,“ začína.

„Každý je sám so sebou.“

„Nezaujímaš sa o mňa,“ vyčíta.

„Zaujímam. Chceš sa rozprávať?“

Ticho. Berie do ruky pastelku, začína kresliť. Zodvihnem sa na odchod.

„Takže sme zasa skončili?“ snaží sa ma zadržať.

„Neodpovedáš mi, kreslíš si. Mám čakať?“

Znova si sadnem.

„Potrebovala by som niečo na víkendy,“ oznamuje.

„Cítiš sa osamelá, ale návštevy odmietaš. Povedz mi, koho by si chcela. S kým by si chcela stráviť nedeľňajšie popoludnie. Zavolám ti ho.“

Ticho.

„Za kým by si chcela ísť ty? Zavolám mu. Odveziem ťa tam,“ vychádzam jej v ústrety.

Ticho.

„Zavolám tatinovi, nech si príde pre teba a zoberie ťa do Motešíc?“ ďalej kladiem otázky.

Ticho.

„Povedz mi, čo odo mňa očakávaš? Ako ti mám pomôcť? V poslednej dobe mi vyčítaš, že nič pre teba nerobím, ponúkam ti len chémiu. Ja mám pocit, že čo bolo v mojich silách, som urobila a som ochotná urobiť, ak mi povieš čo. Chémia je posledná, čo ti ponúkam, keď vidím, že ti je napriek všetkému zle,“ nevzdávam to.

Ticho. Odchádzam.

„No jasné! Zasa sme skončili!“ kričí.

Vrátim sa.

„Povedz mi, čo by si robila v nedeľu popoludní, keby si bola zdravá, chodiaca,“ pokračujem.

„Išla by som sama von.“

„Fajn. Obleč sa, vyveziem ťa po kopci, môžeš ísť na prechádzku. Vozíčkari chodia sami von,“ ponúknem.

„Ale ty nechápeš, že to nejde zo dňa na deň?!“

„Petra, tak si priznaj, že máš strach, nevieš ho prekonať. Buď sa zapri a dokáž to, alebo sa zmier so situáciou. Ja ťa budem ochotne voziť ďalej, len mi nevyčítaj, že je to moja chyba,“ hovorím jej otvorene.

„Neviem, kto má väčší strach,“ zahundre si popod nos.

„Prosím? Dobre som počula? Akože ja mám strach? Z čoho?“ nechápem.

Ticho.

„Z čoho mám strach? Strach o teba? Či strach zostať bez teba? Toto mi vysvetli,“ trvám na odpovedi.

„Pamätám si, ako ste sedeli s Ivanou v obývačke a plakala si. To už nechcem zažiť. Vtedy som mala relatívne normálne obdobie, vtedy som sa mohla osamostatniť, ale ty si nechcela.“

Týmto ma celkom odrovnala. Ja som plakala pred ňou? Plakala som raz, koncom minulého roka. Dali mi to vyžrať, psychológ aj psychiatrička, že to nebolo správne. Vraj ja som líder, nesmiem pred ňou ukázať svoju slabosť. Môžem sa vyplakať sama, na pleci priateľa, nie pred ňou.

„Toto si vôbec nepamätám, skús mi to viac priblížiť,“ prejavím záujem.

„Ivana ti povedala, že mi máš nájsť asistentku a máš ísť do roboty a ty si sa rozplakala. Asi si nebola na to pripravená. Alebo si si vyčítala, že mňa si na to nepripravila.“

Nechápem. Toto mi vôbec nezapadá. Vymyslieť si to ale nemohla. Pátram, z čoho táto jej spomienka pramení.

„Dobre. Chceš mi teda povedať, že keby som ti vtedy, pred rokmi našla asistentku, bola by si samostatná, už by si s nami nebývala?“ snažím sa využiť ochotu komunikovať a dozvedieť sa čo najviac.

„Nehovorím, že by som nebývala,“ odpovedá vyhýbavo.

Mám jej pripomínať, že ona nechcela nikdy sama zostať vonku, ani na dvore? Keď som ju tam nechala, išla si iba prádlo na balkón povešať, nespokojne otáčala hlavou zo strany na stranu, kým som po ňu neprišla? Že mala vybavené liečenie v Kováčovej, bola som ochotná zaplatiť jej ho, keď zdravotná poisťovňa odmietla schváliť, lebo nie je predpoklad výrazného zlepšenia zdravotného stavu. Len aby sa dostala z domu, prišla do kontaktu s podobne postihnutými, naučila sa byť bezo mňa. Ona sama zrušila pobyt mailom, vraj sa na to ešte necíti. Mala po strednej škole. Ešte sa na to necítila. Ale ide o to, dokázať jej, že je neschopná nula? Keď sa tak sama cíti a len zo zúfalstva nad vlastnou nemohúcnosťou, nedostatkom odvahy, hľadá vinníka? Aby načas tomu uverila a uľavilo sa jej?

„Obuj sa, zober barle a poď si pochodiť, možno to rozchodíš,“ prihovorím sa jej.

Vzdorovito sa zvrtne na stoličke a pokračuje v kreslení.

Celý večer mi neschádza z mysle, to jej obvinenie.

Mám to! Pred pár rokmi som mala problémy s chrbticou. Bola zima, brodila som sa snehom, malé kolieska sa zabárali, neprospelo mi to. Vtedy chodila ešte na vysokú školu. Nebola som schopná chodiť, ani sedieť, uľavilo sa mi iba pri ležaní. Dcéry sa striedali, vozili ju na skúšky. Ivana po pár razoch skonštatovala, že je to namáhavá práca, treba nájsť asistenciu, ja by som si zničila chrbát a ona sa nebude starať o dvoch invalidov. Takto to bolo. Vysvetľovala som jej, že Petra cudzích ľudí odmieta. Navrhovala som jej asistenciu nie raz. Ak ja zruším opatrovanie, už mi ho nikdy nepriznajú, zostaneme bez príjmov. Po toľkých rokoch doma, v súčasnej situácii vysokej nezamestnanosti nájsť prácu? Možno som sa vtedy aj rozplakala.

Toto na mňa po rokoch vytiahne?

Bolo to od dcéry drsné, ale prospešné. Dala som si urobiť RTG, absolvovala vyšetrenie u rehabilitačného lekára, vybrala procedúry, naučila sa správne cvičiť, aby som predišla zdravotným problémom. Cvičím každý deň doma, raz do týždňa jogu v telocvični. Klopem na drevo. Vládzem.

Ako to vlastne vtedy bolo? Preklikávam sa rokmi v mojich záznamoch a som tam!

Február 2011

Neschopná uvažovať, neschopná konať, skutočne za to môže akýsi hormón v mozgu? Nedostala som sa sem vlastným pričinením? Akosisom vypadla zo života a nedokážem sa doň vrátiť. Úspešné roky som si počítala množstvom vybavených vecí pre Petru. Ku konca roka som urobila bilanciu – vozík, fusak, pršiplášť, taká nadácia, iná nadácia... množstvo koncertov, podujatí, výletov a dobrý pocit sa dostavil.Som tu predsa pre ňu, z čoho môžem mať väčšiu radosť. Popritom úrady, potvrdenia, súdy, opravy, kontroly, kadečoho, byt konečne môj,úspech za úspechom, a potom dlho kľud. Už som si len užívala, spokojná, čo všetko sa mi podarilo. Stredná škola, maturita...literárne súťaže, zopár výhier a litweby, najväčší pohlcovač času, ilúzia úspešnosti, obľúbenosti, odsúvanie skutočných kamarátov, literárni boli vždy po ruke, písanie, čítanie, kritiky, celý môj svet, domácnosť okrajovo, potom, potom, ešte si chvíľku užijem. Vzťah na diaľku, toto je ono,doma by som už nikoho nezniesla, občasné stretnutia, takto mi to vyhovuje, závratná blízkosť, milé slovíčka, potrebujeme sa, sme stvorení jeden pre druhého, je úžasné byť znova Ženou, strácanie a nachádzanie, stále sa niečo deje, nepotrebujem sa viac nikomu zdôverovať,môj múdry „havko“ odpovie na všetko. Teším sa z úspechov, z kvetiniek, výletov, ale Petru vnímam okrajovo, má, čo potrebuje, ale nie mňa, myšlienkami unikám do svojho sveta. Jej zlé nálady sa ma nedotýkajú, nedám sa stiahnuť na dno, je to jej povaha.

Precitnutie. Ubližovala som jej, neriešila problémy, len odsúvala na potom, až sa nahromadili a prerástli mi cez hlavu. Zatvárala som oči pred reálnym svetom, vytešená, ako nám je všetkým dobre, čo deti potrebujú viac ako vytešenú vysmiatu matku, vždy v pohode a odolnú voči všetkým pohromám, čo na tom, že padá strop, že čo to prestáva fungovať, náhradné riešenie sa nájde. Zlyhanie chrbtice, odkázaná na pomoc detí, otváram oči, čo bude ďalej. Panický strach čokoľvek urobiť, aby sa nepokazila znova. Maľovanie, ako to zvládnem – to je realita. Poruchy spánku, úzkosti, zrazu sa obviňujem úplne zo všetkého, prestávam si veriť, som totálne neschopná, na život som sa len hrala, klamala sebe, klamala iným, je to naozaj tak? Dokážem byť teraz objektívna? Aká som bola matka? Dokážem sa ešte vzchopiť a zachrániť čo sa dá? Strach zo všetkého, sama nič nedokážem, bez pomoci iných nepresťahujem, nevymaľujem a ja som iba brzda, príťaž. Kedysi som sa s problémami popasovala, sadla si, popremýšľala ako na to, odkiaľ začať, pustila sa do toho. Teraz neriešim, odkladám...nedá sa donekonečna. Petre som v duchu vyčítala, že nemá svoj svet, svoj život, že má pokračovať, kde som ju ja doviedla. Ale to ja nemám svoj život. Zrazu Iva povie, vybav jej osobnú asistenciu a ži si svoj život. Ale kde a čo je môj život? Predsa Petra. To ja som na nej závislá, nie ona na mne. Petra – moja pýcha, moje zásluhy, aj výhovorka na všetko. To ja som si na nej vyrábala imidž obetavej hrdinky, vystavovala sa na obdiv, jej som sa nepýtala, či práve toto ona chcela – obchodná, vysoká, to ja sa chválim, kam až „sme“ sa dostali. Krutá pravda alebo len dnes to takto vidím?

Vo februári 2011 som to takto videla. Kríza. Depresie a úzkosti. To sa prihodí aj ľuďom, ktorí nemajú zdravotne postihnuté dieťa. Vtedy človek uvažuje inak. Dnes som o kus ďalej. Beriem veci, ako sú, čo bolo, bolo, čo má byť, bude. S odstupom vidím chyby, aj úspechy.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

15.12.2017 10:50:02dát kritice tipgabi tá istá

to sa nechce veriť ani mne, Luboško - napísala som ťa bez mäkčeňa, aj tak ti ho tam neprečítajú a fakt! zajtra bude stovka...vidíš, takto to dopadne, keď ma sem dlho nepustili, teraz neviem, kedy dosť :) ale s Becherovkou viem - dve tri za večer, aj to iba s dobrými priateľmi, mi stačia

15.12.2017 09:31:36dát kritice tipKočkodan
Jen se nepodcenuj, ty bys vydrzela i jedenáct becherovek.
A co by dup budeme slavit impozantní výrocí. Ani se mi nechce verit, ze "gabinovela" dovrsí uz první stovku.
15.12.2017 09:09:24dát kritice tipagáta5

chachááá vám to přeju, užijte si :)  vánoční pohody, já budu zítra péct ještě trochu cukroví, aby mi syn nenadával, že jsem líná matka :) a taky pro trochu té vůně .. když já jsem na to maso masíčko mňamiky

15.12.2017 09:04:54dát kritice tipaleš-novák

chacha...zítra hrajeme na vánočním trhu koledy, tak se tam třeba uvidíme...na punči u Alžběty...:o)

15.12.2017 08:54:58dát kritice tipgabi tá istá

jaj, tak to máme smolu, ja som zasa spoločenský tvor, samej doma mi tak nechutí

15.12.2017 08:52:15dát kritice tipagáta5

hahá... já jsem strašnej samotář, na vánoční trhy nechodím, sedím doma, piju grog a dělám sochy... moc lidí mě děsííí :)

15.12.2017 08:46:51dát kritice tipgabi tá istá

agátka, škoda, že si tak ďaleko, zobrala by som ťa na vianočné trhy, je to tam večer pekne vysvietené a ten punč od Alžbetky! taký nemajú široko ďaleko

aleši...ale čo ti budem...aj teba zoberiem na ten punč

tak Nazdravie! :)

15.12.2017 07:26:37dát kritice tipaleš-novák

tak vida, včera jsem špatným čtením došel k záměně rolí, a dnes, s návratem o pár let zpátky, je tu úvaha nad tím, kdo má vlastně jakou roli...ty poslední odstavce jsou nahuštěné, musím je číst pomalu, aby mi nic neuniklo, ale mám pocit, že právě tady je původ toho tvého dnešního klidu, vyrovnanosti...

15.12.2017 06:54:57dát kritice tipagáta5

ha už jsem si všimla... že ty poslední odstavce jsou z roku 2011.. ále, psychické podpory není nikdy dost :)))

15.12.2017 06:53:47dát kritice tipagáta5

nojo, ale nahoře máš február 2017 hihi

15.12.2017 06:40:22dát kritice tipgabi tá istá

pindej, agátko, pindej...jak ja ťa rada čítam! len si sa ponorila viac do toho februára 2011, dnes je december 2017 a viem si dopriať, aj leňošiť, aj všeličo iné :)

15.12.2017 06:22:41dát kritice tipagáta5

jak já ti rozumím a mohla bych ti tady psát romány o vyrovnání se s údělem ... jsem dobrá matka? udělala jsem dost pro své dítě?

ty jsi neodkládala věci, žila jsi prostě tak, jak jsi potřebovala. nemusíš se ospravedlňovat ani nijak trápit, jestli tohle nebo tamto bylo špatně. Jsi JEN člověk a chyby a všechny pochybnosti vyplývají z povah lidí, protože tak to prostě je.  Ty jsi dala své dceři jen to, co jsi měla...

můžeme si vyčítat, že tohle mohlo být jinak, lepší, ale proč se otáčet? Není život o teď a pak?  bez ohledu, jaké máme poslání, musíme všechno dělat s chutí a když ta chuť chybí, je to průser. nikdo ani svatej nebere věci s pokorou, vždycky se nachomýtne něco, co nám ježí chlupy na těle a chceme od toho utéct :)

kolikrát za život jsem si posteskla, že jsem něco udělala hůř, ale od určitého věku se tomu spíš směju. ano, zkazila jsem pár věcí, ale poučila se z nich a naučila se poslouchat (nechci psát duši) svý pocity... víc se starám o sebe, o své potřeby.. i Péťa by měla se starat o své potřeby a nehledat chyby na tobě, jinak nikdy nebude spokojená... ty ji k tomu musíš dovést, jinak bude celý život nešťastná

to je teď, si myslím, po tom, co čtu, prvořadej tvůj úkol! nepřemlouvat, ale konat. vyvézt ji třeba ven až bude lepší počasí a ... ježíši, já potřebuju na záchod - dej jí deset minut o samotě třeba - trošku si tu jezdi a vydrž i jí řekni, že jde o deset minut... pomaličku, jakoby náhodou, nemusí vědět všechno... 

dopřej si víc volna, odbourej některé věci, které nejsou nutné, víc lenoš:) nejsi oběť a neříkej, že jsi tady jen pro ni, to není dobrá cesta.. jsi tady i pro ni, nebo víc pro ni, ale hlavně jsi to ty a to si musíš pořád opakovat až tomu budeš sama věřit :)  zase pindám... :)

 



Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.