Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Obdivuhodná žena

20. 12. 2017
5
9
862

apríl!/duben 2017

Raz do týždňa veziem mame nákup. Mám to vyrátané. Nasadnem na dvojku, stihnem povykladať do chladničky, do špajze, aj podrkotať, čo nové, mama má obvykle viac. Za oknami sa ustavične niečo deje, aj na schodoch a od susedov čosi začuje, ale nielen to. Na  osemdesiatosem rokov je neobvykle čiperná, sleduje televízne noviny, komentuje, kritizuje. Vonku je celkom fajn, kúpila som vankúše na drevenú lavičku, vyskúšame, posedíme v záhradke. Je čas ísť pre Petru. Cestou zamávame susedke, čo sa opaľuje pri kávičke.

„Mala by si ísť pozdraviť, patrí sa to,“ pozorní ma mama.

Obídem teda altánok a vraciam sa.

„Teta, mama ma poslala, že vás mám ísť pozdraviť. Že sa patrí. Tak dobrý deň!“

Zľakne sa, podskočí na kresle, zozadu nás nečakala, rozosmejeme sa obe, pozná mamu.

„Ponáhľam sa, idem pre Petru, potom na jogu, tak aby sme stihli autobus,“ vysvetľujem, že nemôžem zostať dlhšie.

Teta zareaguje na jogu: „Ty tam ako vydržíš byť ticho?“ pýta sa začudovane a šibalsky.

„Ja?“ zahrám prekvapenú, akoby som k slovu mala ďaleko. „Priznávam, že ťažko, občas mi ujde hláška, pobavím spolucvičiteľky, vybuchnú smiechom, mojim príchodom tam klesla úroveň disciplíny, ale majú ma rady.“

Ospravedlním sa, už naozaj musím.

Pred domom ešte pohladím po šedivej hlavičke moju čoraz menšiu mamu, objímem ju.

„Ďakujem, že sa tak o mňa staráš,“ lúči sa dojatá.

„Ale, mama, málo sa starám. Ale aj tak ťa ľúbim, aj keď sa nestarám,“ utrúsim.

„To je pre mňa najviac!“ zachveje sa jej hlas.

Náš večný spor. Jej sa zdá, že robím pre ňu veľa, mne málo. Koľko mi Petra dovolí.

Ešte stále by som stihla. Nasadím môj najdlhší krok, zvolím najkratšiu trasu.

Dobieham do stacionára, nakuknem, vidím iba dvoch mužov. Vybehnem na chodbu, zrazím sa s Alenkou: „Kde mám Peťu?“

„Veď vonku na chodníku! Maťo s Monikou vás tam čakajú.“

„Nevidela som ich. Idem pohľadať, ďakujem.“

Pozriem smerom k zastávke, v diaľke vidím vozík, Maťo sa skláňa, čosi jej rozpráva. Pobehnem za nimi.

„Mamina, kde si? Peťa už je nervózna, čo sa deje,“ spovedá ma Maťo.

„Vieš, ja som bola mame zaniesť nákup, prišla som pešo a z opačnej strany,“ vysvetľujem.

Monika sa iba chichoce, Maťo objíme Petru, dá jej pusu na líčko: „No vidíš, mačička moja, všetko dobre dopadlo.“

„Fíha, ako ste sa vy dvaja zblížili!“ usmievam sa nad dôverným gestom.

Petra sa mračí, vôbec jej to nie je príjemné.

Minúta k minúte, autobus práve odchádza a my pred prechodom, ani pobehnúť nemôžem, kým mi nejaké auto nezastaví.

Reťazová reakcia. V autobuse sa nestretnem s Mariánom, ktorý mi nesie tašku priesad petúniek, o joge nehovoriac, pešo dorazím, keď budú končiť. Telefonicky všetko poruším a zmierim sa s prechádzkou mestom, aspoň že je mimoriadne pekný slnečný deň.

Blížime sa k parku, k podchodu, do výťahu vchádza drobná žienka, spoznám ju aj zozadu, naša obľúbená profesorka zo strednej. Učila Petru a zároveň tam bola výchovnou poradkyňou. Je onkologickou pacientkou, býva na našej dlhej ulici, keď ju dlhšie nevidíme, robíme si starosti.

„Zmestíme sa?“ dobieham k nej a tlačím sa s vozíkom, nech sa nezatvoria dvere.

„Ale áno!“ otočí sa, spoznáva nás.

„Teraz som rada, že sme zmeškali autobus, inak by sme vás nestretli,“ prihováram sa.

Už sa nikam nenáhlime, ideme s ňou pomaličky, z kroka na krok. Obdivuhodná žena. Je taká slabučká, vychudnutá, unavuje ju aj rozprávať. Starostlivo vyslovuje slovo za slovom. Zvedavá je na Petru, vždy sa o ňu zaujímala, aj po škole. Jej syn chodil s mojou Monkou na gymnázium, jej muž je zasa spolužiak zo strednej môjho bývalého manžela, máme toho teda spoločného viac.

„Petra, vy by ste mali, keď niekam prídete, hľadať najskôr to pekné. Všímať si, čo je tam dobré, čo sa vám páči. Nie vymenovať všetko, čo je tam zlé. Viete, ja to tiež nemám ľahké. Ale teším sa, že hoci veľmi pomaly, ale zvládnem sa o seba postarať. Teším sa, že je dnes pekný deň, svieti slnko. Že niekoho stretnem a usmeje sa na mňa.“

Petra prikyvuje a kŕčovito sa usmieva.

„Pamätáte sa na ten výrok, čo som vám napísala na tabuľu? Hľadajte spôsob, ako niečo urobiť, nie dôvody, prečo to nejde.“

V očiach čítam, že vie. Nevyhrá. Je tam zmierenie, ale aj odhodlanie. Využiť každý jeden deň, čo jej sily postačia.

Rozhovorí sa o svojej malej vnučke, aká je v dva a pol roku šikovná, ako robí zo dňa na deň pokroky, majú z nej radosť. Bývajú v Bratislave, to už nie je taká diaľka, ako voľakedy - v zahraničí, prídu častejšie.

Sme pred jej domom. Slovami neviem vyjadriť obdiv, ani spoluúčasť, tak mi len ruka vystrelí, pohladí ju po vlasoch, skĺzne na rameno, odovzdá trochu tepla a povzbudenia.

 

 


9 názorů

agátka, niekedy mám pocit, že moju dobrú náladu a optimizmus Petra berie ako provokáciu, ale nemyslím si, že by jej prospelo, keby som bola rovnako negatívne naladená ako ona

Gora, neviem, odvtedy som ju nestretla, možno je v nemocnici, možno slabučká a nechodí na prechádzky

pozdravujem aj vás, chalani - aleš a luboš :)


agáta5
20. 12. 2017
Dát tip

apropó jediný měsíc, který si tutově pamatuju ještě je apríl :)))


Kočkodan
20. 12. 2017
Dát tip
Jako kohout (mimochodem pesimistický) jsem si rád vyzobával milá az dojemná "zrna". A dospel jsem k názoru, ze kdyz takhle hezky hladís lidi, tak nemuzes být zlý clovek. ;-) Opacná varianta by asi byla horsí - kdyby si maminka myslela, ze pro ni delás málo, ty ze hodne...

Gora
20. 12. 2017
Dát tip

Příběh je z jara - co paní, víš, jak vše dopadlo?

Agáta pesimistka....no, zasmála jsem se.....


agáta5
20. 12. 2017
Dát tip

:))) ale já píšu, že syn je pesimista, já jsem nenapravitelný optimista do smrti :))))

jj, dějiny nám poděkuji :))))


jako že ty jsi pesimista, agáto? to jsou věci...:o)

"...zapomněli jsme nechat prostor těm slabším..." - no, to je přeci přirozené, že "dějinami". ale i vlastními životy hýbou víc ti, co si vědí rady, dá se to brát i jako příklad pro ty "slabší"...


agáta5
20. 12. 2017
Dát tip

mladší syn mi kdysi řekl, že jsem mu vzala energii, že tím, jaká jsem, on musí být zákonitě pesimista.. už se to sice zlepšilo a je skorooptimista, ale ve vyhrocených chvílích je to pořád pesimista jako vyšitej... hodně často na to vzpomínám.. je možné, že naše vidění světa může naše děti (nebo jedno dítě) takhle poznamenat?  Není to také třeba tím, že si víme rady a tím pádem jsme zapomněli nechat prostor těm slabším... ?  


presne tak, aleši, všetko to smerovalo k tomu, aby sme stretli "Kotlinku" ako ju Petra pomenovala - skratka priezviska


řetězová reakce s nečekaným rozuzlením...:o)


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru